Ústav pamäti národa | MM| Dňa 21. augusta 1968 sa začala vojenská invázia vojsk Varšavskej zmluvy do Československa. Vpád armád na čele so Sovietskym zväzom znamenal koniec nádeje, že komunistický režim môže získať „ľudskú tvár“, o ktorú sa usilovalo reformné stranícke vedenie na čele s Alexandrom Dubčekom.
Invázii predchádzali viaceré rokovania, na ktorých predstavitelia Sovietskeho zväzu a ďalších krajín Varšavskej zmluvy už od jari 1968 kritizovali politiku československého vedenia a hovorili o „nástupe kontrarevolúcie“. Posledné významné rokovania sa konali koncom júla 1968 v Čiernej nad Tisou. Ich formálnym zavŕšením bolo podpísanie bratislavskej deklarácie 3. augusta 1968.
Deklarácia síce hovorila o „národných zvláštnostiach pri tvorivom riešení otázok ďalšieho rozvoja socializmu“, zároveň však označovala obranu „výdobytkov socializmu“ za spoločnú internacionálnu povinnosť socialistických štátov. Táto formulácia vyjadrovala princíp obmedzenej suverenity a predznamenávala prístup, ktorý sa neskôr spájal s tzv. Brežnevovou doktrínou.
Dubčekovo vedenie sa v lete 1968 ocitlo pod dvojakým tlakom. Sovietsky zväz požadoval obmedzenie reforiem, zatiaľ čo prebudená občianska spoločnosť očakávala ich pokračovanie. Československé stranícke vedenie sa pokúšalo situáciu riešiť administratívnymi opatreniami, ktoré však sovietske vedenie považovalo za nedostatočné. V polovici augusta 1968 sa Leonid Brežnev rozhodol pre vojenské riešenie.
Invázia sa začala v noci z 20. na 21. augusta 1968. Z vojenského hľadiska išlo o dobre pripravenú a rýchlo uskutočnenú akciu. Politicky však pôvodný plán zlyhal, pretože prosovietskym predstaviteľom sa nepodarilo uskutočniť vnútroštátny prevrat a nastoliť tzv. robotnícko-roľnícku vládu.
Rozhodujúcim faktorom bol masový odpor občanov. Od ranných hodín zapĺňali ulice a námestia, podpisovali rezolúcie a vyhlásenia požadujúce odchod cudzích vojsk, strhávali smerové tabule a názvy ulíc alebo diskutovali priamo s vojakmi. Na viacerých miestach došlo aj k aktívnym protestom. Reakcia okupačných vojsk si vyžiadala obete na ľudských životoch.
V prvých hodinách a dňoch po invázii zohrali zásadnú úlohu médiá, predovšetkým rozhlas. Hoci budovu rozhlasu na Zochovej ulici v Bratislave obsadili už v dopoludňajších hodinách, pracovníkom rozhlasu sa podarilo pokračovať vo vysielaní z improvizovaných priestorov. Vychádzali aj mimoriadne vydania novín vrátane denníka Pravda a viacerých regionálnych či podnikových periodík.
Nasledujúce obdobie tzv. normalizácie prinieslo postupné odstránenie reforiem a potlačenie občianskych protestov, ktoré s rôznou intenzitou pokračovali až do augusta 1969. Pri prvom výročí invázie už masové protesty nepotláčali vojská cudzích štátov, ale bezpečnostné zložky československého komunistického režimu. Krvavé strety v českej časti Československa si vyžiadali päť mŕtvych, veľká demonštrácia sa konala aj v Bratislave a na ďalších miestach Slovenska.
Potlačenie protestov v auguste 1969 prinieslo hlbokú dezilúziu, ústup občianskej aktivity a postupnú adaptáciu veľkej časti spoločnosti na podmienky normalizačného režimu.
