10. december 1989 bol pre desiatky tisíc (podľa niektorých zdrojov až 200 000) ľudí dňom radosti, viery v lepšiu budúcnosť a nádeje byť súčasťou slobodnej a civilizovanej Európy.
Bolo niekoľko dní od ikonického 17. novembra a my sme sa išli slobodne pozrieť do Rakúska.
V najchladnejší deň tohoročnej zimy, pešo a k Dunaju, aby sme Devín videli z druhej strany Dunaja – tej dovtedy slobodnej…
Okolo hraničného prechodu Bratislava Petržalka – Berg ešte boli protitankové zátarasy, ostnatý drôt a Železná opona bola v neporušenom stave. Mnohí ľudia nepochybne nemali ani platné cestovné pasy. No išli na Západ. A vrátili sa!!
Po 25 rokoch som už na SoL napísal toto:
Pred 25 rokmi ma do Hainburgu zobral otec. Dnes som tam zobral ja svojho syna, aby sme pochopili význam pozdravu „Ahoj Európa“
Písal sa 10. december 1989 a ja som bol obdobne ako 10 – 100 000 ďalších ľudí prekvapený zmenami, ktoré čiastočne už nastali, no hlavne nastať mohli, nielen v našich životoch, ale v celej krajine. Bolo iba niekoľko dní od dnes už symbolického 17. novembra 89.
Presne pred 25 rokmi bol ešte studenší deň, ako je dnes. Vlastne to bol jeden z najstudenších ak nie úplne najstudenší deň toho roka. Teplota klesala na -12 či -13 stupňov. Ani tieto podmienky nás však neodradili od cesty do Bratislavy vlakom a následne dlhého pochodu do rakúskeho Hainburgu. Električkou sme sa z hlavnej stanice priviezli k mostu SNP a tam začal náš pochod za slobodu, demokraciu a možnosť voľne sa pohybovať po svete. Pešo sme prešli most SNP a spolu s otcom a desiatkami tisíc ďalších ľudí sme sa vybrali po Viedenskej ceste na hraničný prechod Berg. Tí, ktorí ho poznáte iba z dnešných dní patríte medzi šťastných ľudí. Nemali ste totiť možnosť na vlastné oči vidieť a zažiť ostnaté drôty od Dunaja lemujúce celú západnú hranicu vtedajšej Československej socialistickej republiky. Nemali ste možnosť vidieť pohraničiarov a vojakov ozbrojených samopalmi, protitankové zátarasy a dokonale – zdôrazňujem úplne dokonale stráženú colnicu umožňujúcu prechod zo socialistického a totalitného Československa na slobodný západ.
Približovaním sa k štátnej hranici sme netušili, ako sa dostaneme za ňu. Pamätal som si z roku 1985 (moja prvá a dovtedy jediná cesta z Československa na západ) čo všetko predchádzalo tomu, aby sa človek vôbec na samotnú colnicu dostal. Bola to skutočne nepreniknuteľná hranica so závorami a opatreniami neumožňujúcimi ilegálny prechod na druhú stranu. Ani v tento historický deň nechýbali vojaci a pohraničiari. Bolo nás však veľa a bez akejkoľvek kontroly sme „nadvihli rampy“ a kráčali za slobodou. Bol to dlhý a skutočne vyčerpávajúci pochod presne po tej istej ceste, po ktorej jazdíme autami aj dnes. Oproti súčasnosti však bol rozdiel aj v rozvinutosti prihraničnej oblasti z rakúskej strany, nakoľko aj tu bol tento región viacmenej koncom „civilizovaného sveta“.
Po ceste sme prechádzali ulicami, kde boli na súkromných pozemkoch otvorené brány, vo dvoroch stolíky s várnicami a horúcim čajom, ktorý pre nás pripravili domáci. Vítali nás obyčajní ľudia a vítali nás naozaj srdečne. Po dlhých kilometroch sme uzimení prišli na pole vedľa Hainburgu a to na miesto asi 30 metrov od vody. Dokonalá organizácia stretnutia rakúskou stranou nás ohromila. Veľké stany Červeného kríža, opätovne horúci čaj, rakúska Polícia, sanitky, pracovníci Červeného kríža a vo vzduchu vrtuľníky – na naše pomery niečo úplne neslýchané. Na improvizovanom pódium vyhotovenom z traktorovej vlečky nad logami Verejnosti proti násiliu následne stál Milan Kňažko, Ján Budaj a starosta Viedne Helmut Zilk. Vypočuli sme si pár slov, načo Ján Budaj zvolal dnes už historický pozdrav „AHOJ EURÓPA“.
Doprostredu Dunaja priplávala výletná loď, z ktorej sa ozvali tóny piesne známej vtedy a dodnes. „Bratříčku nevzlykej“ spieval osobne Karel Kryl. Práve týmto úplne dokonalým gestom hudbou spojil pravý a ľavý breh Dunaja, teda desaťtisíce ľudí pri Devíne spolu s takmer dvesto tisícmi ľudí v Hainburgu do jednej dovtedy nepredstaviteľnej sily, ktorá pre nás Slovákov urobila 10. december 1989 ďalším významným dňom našej histórie.
Som rád, že som spolu s mojim otcom mohol byť pri tom.
Domov sme sa opätovne vrátili pešo celí premrznutí. Pre tých, ktorí oných 34 km pri -13-tich stupňoch celzia nezvládli, došli nielen rakúske ale aj slovenské sanitky a večer dokonca niekoľko autobusov bratislavskej MHD. My sme to zvládli a po ceste späť sme sa stretali so šťastnými ľuďmi, ktorí v budúcnosti Slovenska videli prosperitu západu, slobodu slova a cestovania. Videli novú nádej.
Dnes uplynulo štvrťstoročie od 10. decembra 1989. Presne na identické miesto ako pred 25.- timi rokmi som sa išiel pozrieť s Jánom Budajom a spomíňať. Tak, ako mňa niekedy na toto miesto zobral môj otec, ja som zobral svojho syna. Je pravda, že my sme išli spoločne a autom, no verím, že rozprávanie Jána Budaja a oná symbolika bude aj môjmu dieťaťu pripomínať aspoň z časti to, prečo jeho otec a dedko pred štvrťstoročím pochod do Hainburgu urobili a čo vlastne tie historické slová vypovedané Jánom Budajom z traktorovej vlečky pri pohľade na Dunaj a slovenský Devín pre náš národ znamenali a trvale znamenať budú.
Preto ešte raz pán Budaj, srdečná vďaka.
Celý článok aj s fotografiami nájdete tu, v archíve SoL:
Článok citovali aj hnonline.sk a to tu:
Dnes tomu je 36 rokov a pôjdeme sa na miesto pozrieť znovu. Spolu s manželkou, so synom a teraz aj jeho priateľkou – hneď ako sa vrátia zo zahraničia, kde sú so školy.
Len aby sme nezabudli na to, že sloboda nebola vždy samozrejmosťou…
Reportáž z 10. decembra 1989 – Foto : archiv Muzea totality
Poďakujme sa Gorbačovovi, Budajovi, určite nie.
Toto čo sú za články ? Aká sloboda ? Sloboda je že mi zakážu spaľovací motor ? Sloboda je že máme viac zákazov ako v Severnej Kórei ? Amerika a americkí ľud pochopil a preto si zvolili cestu slobody a čoskoro aj v Európe zdravý rozum zvíťazí.
Už aby sa zase obnovili tie strážené hranice.
tu nikdy sloboda nebola ! Dokonca ani sloboda slova… keby to tak bolo,nemazal by tu cenzor príspevky ako šialený.