Iveta Tóthová | Pamätný deň obetí holokaustu a rasového násilia je významnou udalosťou, počas ktorej si Slovensko pripomína obete jedného z najtemnejších období ľudskej histórie. V utorok 9. septembra sa pri pamätníku obetí holokaustu v mestskom parku v Seredi konala pietna spomienka, ktorú zorganizoval Trnavský samosprávny kraj v spolupráci s mestom Sereď a Galantským osvetovým strediskom. Podujatie bolo súčasťou celoslovenskej tryzny Nezabudnutí susedia, ktorá prebiehala súčasne vo viac ako stovke miest a obcí po celom Slovensku.
Na pietnej spomienke sa zúčastnil splnomocnenec vlády Slovenskej republiky pre národnostné menšiny Ákos Horony, delegácia Trnavského samosprávneho kraja, zástupcovia Okresného úradu Trnava a Okresného úradu v Galante. Prítomní boli aj predstavitelia miest Sereď a Galanta na čele s ich primátormi, zástupcovia Židovskej náboženskej obce v Galante, Múzea holokaustu v Seredi, Okresného výboru Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov v Galante, Seredi a v Šoporni, ako aj členovia Zväzu vojakov – klub Sereď a ďalší hosti. Mladú generáciu reprezentovali študenti miestnych škôl.
Podujatie sa začalo rozozvučaním zvonov a minútou ticha, po ktorej nasledovali príhovory hostí. Medzi rečníkmi vystúpil aj primátor mesta Sereď, Ondrej Kurbel, ktorý vo svojom prejave povedal: „Pamätník, pri ktorom stojíme je nielen symbolom utrpenia, ale aj svedectvom toho čo sa nesmie nikdy zopakovať. V našom meste má táto spomienka zvláštnu silu. Práve tu sa nachádzal pracovný tábor, odkiaľ boli odvlečené tisíce ľudí – mužov, žien i detí. A to iba preto, že patrili k židovskému národu, alebo sa odlišovali od väčšinovej spoločnosti. Ich osudy sú navždy spísané do histórie nášho mesta a zároveň nás zaväzujú, aby sme nezabudli.“
Súčasťou pietneho programu bolo aj čítanie mien obetí holokaustu, ktoré predniesli pozvaní hostia. Tento silný moment pripomenul tragické osudy nevinných ľudí. Následne bolo zapálených sedem sviečok – šesť z nich ako symbol šiestich miliónov obetí holokaustu a siedma, nazývaná „večné svetlo“, ako vyjadrenie nádeje na život v mieri a spravodlivosti. Prvú sviečku zapálil Ákos Horony, splnomocnenec vlády SR pre národnostné menšiny, druhú József Berényi, podpredseda TTSK. Tretiu zapálil Jaroslav Barcaj, prednosta Okresného úradu v Trnave a štvrtú Eva Slaninová, prednostka Okresného úradu v Galante. Piatu sviečku zapálil Ondrej Kurbel, primátor mesta Sereď, šiestu Vojtech Fahn, predseda Židovskej náboženskej obce v Galante. Siedma sviečka – symbol večného svetla – patrila Dominike Sladkej, študentke Obchodnej akadémie v Seredi, ktorá tak pripomenula odkaz mladých generácií. Na záver pietnej spomienky boli k pamätníku obetí holokaustu s úctou a pietou položené vence.
Pamätná lipa
Pamiatku obetí holokaustu pripomína v Seredi okrem pamätníka aj pamätná lipa, vysadená v roku 2012, ktorá slúži ako trvalá pripomienka hrôz druhej svetovej vojny. História pripomína, že 9. septembra 1941 vydala slovenská vláda Židovský kódex, ktorý zbavil židovských občanov majetku a základných práv. O rok neskôr sa začali deportácie židovského obyvateľstva do koncentračných a vyhladzovacích táborov, čo znamenalo začiatok tragických osudov pre tisíce ľudí. Slovenský Židovský kódex patril k najtvrdším právnym predpisom proti židovskému obyvateľstvu v Európe a spôsobil nezvratné ľudské tragédie.
Pamätný deň obetí holokaustu a rasového násilia je preto príležitosťou nielen spomínať, ale aj pripomínať dôležitosť tolerancie, úcty a ľudskosti v súčasnej spoločnosti.
foto a video: autor
Prosim vas co sa stlao v pate na zabave koho to zbili?
Nejaki ozrati sedlaci sa pobili.
Dve poznámky na okraj.
1) Životy židovských spoluobčanov nezničila „fašistická zloba“, ako stojí na pamätníku (ktorý nechali postaviť komunisti a teda je to falošný komunistický výklad dejín). Zamieňanie fašizmu a nacizmu je vecne chybné. Hoci sú to príbuzné zlá, nie sú totožné. Životy židovských spoluobčanov zničila v prvom rade nacistická zloba.
2) To, čo sa dialo v koncentračných a vyhladzovacích táboroch a na masových popraviskách bolo samo o sebe morálne nestráviteľné, a vlastne je dodnes svojim spôsobom nestrávené. O tom svedčí (je to moje svedectvo) absolútna duchaneprítomnosť fyzicky prítomných študentov, ale svedčí o tom napríklad aj akákoľvek internetová debata napr. o bezdomovcoch (tvorivá fantázia obyčajných, často anonymných diskutujúcich ako všelijako by ich bolo treba odstrániť zo sveta, nepozná prakticky hranice). Zámerne hovorím o bezdomovcoch, lebo toto je vlastne (spolu so Židmi) najokatejší barometer toho, že sme z holokaustu mnohí nič nepochopili a ani pochopiť nechceme. A to ani nehovorím o tom, že skutoční náckovia už prenikli z extrémneho okraja politického spektra až do našej Národnej rady, aj do iných zastupiteľských inštitúcií.
Takže, aby som to zhrnul, to, čo umožnilo holokaust, je tu stále s nami. Výbušná kvapalina čaká na svoju rozbušku, pretože ako vedel Primo Levi „najnebezpečnejší sú obyčajní ľudia“. Bez ich spolupráce by žiaden vyšinutý fanatik nemohol holokaust zrealizovať. Mimochodom, zločiny nespočetných, anonymných komplicov (ako nacistického tak komunistického režimu) neboli nikdy právne postihnuté. Ak si niekto myslí, že na odstránenie príčin stačí vzdelávanie, tak hneď upozorňujem, že kolaborovali aj tie najkultivovanejšie intelekty. Problém je niekde hlbšie a prejavuje sa v našej ultimátnej neschopnosti pociťovať solidaritu s blížnym, čo dnes napr. vidieť aj v schvaľovaní genocídnych zámerov RF na Ukrajine.
Ďakujem za tie slová, je to naša už asi tradičná nátura, nevysporiadali sme sa so zločincami Slovenského štátu, klérofašizmom a ani s koministami po nežnej revolúcii. Nikdy tu nebude dobre, kým sa nevysporiadame s minulosťou a nepoučíme sa z jej chýb. Česť pamiatke všetkých obetí tej zloby!