Dnes je 16. novembra a ja chcem pozdraviť a osláviť slovenských študentov. Práve v tento deň v roku 1989 vykročili, držiac sa za ruky, do tmavých bratislavských ulíc a skandovali heslá za slobodu a demokraciu. Ktovie, či si vtedy uvedomovali, že tým priamo vkročili do príbehu národa?
Ich dávni predchodcovia, prešporskí študenti (najmä z evanjelického lýcea), sa v roku 1848 vzbúrili proti Metternichovmu absolutizmu, spolu s viedenskými študentami (Akademická légia) aj s peštianskymi (Petőfiho Mladé Uhorsko).
Boli to študenti, kto strhol verejnosť, ktorá sa po prvýkrát v našich končinách postavila za slobodu a politické práva. Aj v Prahe vtedy študenti založili revolučné légie – českí a nemeckí poslucháči v nich dokonca išli spoločne : za akademické slobody, slobodu tlače a ústavu.
Takto začala „jar národov“, ktorá sformovala štúrovskú generáciu a priamo či nepriamo ovplyvnila všetko, čo sa v slovenskom príbehu dialo až do vzniku ČSR.
Dnes, 16. novembra, si pripomíname prvé otvorené vystúpenie československých študentov, ktoré sa odohralo práve v Bratislave. Tým sa začal „hviezdny rok“ 1989 a zmeny v celej ČSSR. Boli to mladí ľudia z Filozofickej fakulty UK, ktorí si nepýtali žiadne povolenie a stali sa prvým hlasom Novembra, volajúcim po slobode.
Režim a jeho policajná mašinéria boli 16. novembra 1989 očividne zaskočení – z Bratislavy sa vzbura nečakala. Na druhý deň bol už študentský protest v Prahe krvavo potlačený, no boli to opäť študenti, kto vyzval na generálny štrajk. Tým sa začala demokratická revolúcia, ktorá vo svojich dôsledkoch scelila Európu a pochovala diktatúru ZSSR aj s jej marxisticko-leninskou ideológiou triednej nenávisti. Európsky integračný proces dostal historický rozmer, vďaka čomu zažili obyvatelia nášho kedysi krvavého kontinentu nebývalé tridsaťdvaročné obdobie mieru a rozvoja.
V strednej Európe však, podobne ako po roku 1848, prišli pokusy o reštavráciu starých poriadkov. U nás v podobe tzv. mečiarizmu a jeho koncepcie „karpatského modelu demokracie“ – teda faktickej autokracie. Občianstvo, zmobilizované Mečiarovou aroganciou (únosom prezidentovho syna či vraždou Róberta Remiáša), napokon ukončilo sériu jeho vlád v roku 1998.
Po tomto zlomovom roku sa zdalo, že keď sme hodnoty Novembra potvrdili aj v podmienkach samostatného Slovenska, ich odporcovia už zložia zbrane. Vstúpili sme do EÚ a NATO a konečne sme sa začali zaoberať tým, čo bolo nevyhnutné pre rast kvality života – reformami hospodárstva, správou štátu a prosperitou.
Druhá strana – ohrození mečiarovskí privatizéri a tunelári štátu – si však hneď po roku 1998 založila novú „firmu“. Najprv na vlastnú ochranu, no čoskoro na nové zlodejiny. Systémová korupcia a tunelovanie štátu dostihli aj predstihli časy divokej privatizácie. Z milionárov sa stali miliardári a zo Slovenska si začali robiť vlastné panstvo, kde im každý strom aj každý policajt bude hovoriť „pane“. Tentoraz na to nešli s bubnom na zajace ako predtým Mečiar, ale republiku si brali kus po kuse, potichu.
To, kam až „naši ľudia“ zašli, naplno obnažila v roku 2018 vražda Jána Kuciaka a jeho snúbenice. Znovu to boli slovenskí mladí ľudia a študentské protesty (Za slušné Slovensko), po ktorých musel Robert Fico odstúpiť a jeho garnitúra prehrala voľby v roku 2020.
Po nástupe pandémie a začiatku ruskej agresie však začali chystať obnovenie svojej moci – a v roku 2023 to aj, verím, že naposledy, dosiahli.
Fico uveril, že medzinárodné podmienky mu konečne umožňujú začať to, po čom túžil od roku 1989 – kontrarevolúciu. Počas uplynulých troch rokov už nedeformoval demokraciu a právny štát potichu. Otvorene oddeľuje Slovensko od EÚ, spája sa s Putinom a jemu podobnými nepriateľmi slobody a zrádza našich spojencov. Štát sa doslova rozpadá a upadá. Tým, ktorí si to dovtedy nechceli priznať, dnes Robert Fico už otvorene ukazuje, že on a jeho miliardárski „akcionári“ Smeru boli stúpencami EÚ a demokracie len dovtedy, kým mohli rozkrádať európske peniaze a mali zaistenú beztrestnosť. Ak tomu idú demokratickí občania urobiť koniec, radšej Slovensko vyženie z Únie. A že tým zbedačí nás všetkých? Nie seba a „našich ľudí“ – tí majú nakradnuté na sto životov.
Také jednoduché to je. Verím, že dnešní mladí v tom majú dávno jasno: Ficov režim žije na úkor ich budúcnosti. A po tomto volebnom období by v tom mali mať jasno aj staršie generácie. Ficovci nie sú žiadni obdivovatelia Ruska. Všetci bažia po západnom luxuse, no boja sa západných pravidiel. Ak by sa tu totiž nastolil skutočný právny štát, občania by žiadali ich zodpovednosť za všetky škody a zlodejiny.
V roku 2027 treba tejto neschopnej a amorálnej garnitúre zobrať moc – nikdy ju nemali mať!
Zdroj: FB
Pozerám, pozerám, žiadny štrngáči, žiadne skandovanie To je ono, prevolávanie slávy demokracii a slobode, žiadny Kryl z ampliónov – aj on rýchlo pochopil o čo vlastne šlo. A je vlastne aj čo oslavovať? Som zvedavý na desaťtisícové davy – verím, že v médiách budú cifry ešte nadhadzovať, na námestiach. Veď konečne máme blahobyt a ako povedal jeden dramatik, z ktorého spravili prezidenta Bídy a nezaměstnanosti se bát nemusíte.
Anonym 17. novembra 2026, 17:30 – pripada mi to, akoby ste sa z toho tesil.
Nieco obdobne, ako keby sa niekto blizky stazoval na nejake bolesti. Vy by ste povedali ze to je rakovina a on by dufal, ze nie. Vysetrenie u lekara by rakovinu potvrdilo a Vy namiesto „musime s tym nieco rychlo urobit“, vitazoslavne zvolate „ja som Ti to hovoril“!
Podla mna zcestne a pomylene.
To, ze vela, ale fakt vela veci je tako ako ich citime znamena, ze sme nieco dolezite hodne zanedbali. Co myslite, co to je?