Nelikvidujte príjemný verejný priestor určený všetkým ľuďom. Nesnažte sa získať peniaze tam, kde ste sa nepričinili o ich zarobenie! (pre úrady, nenažratých politikov a MP)
Krásny víkendový deň, Hviezdoslavovým námestím sa nesie jemný hlas dievčiny v ružovom.
Sadám na okraj vyhriatej fontány, a nechávam tú hudbu na mňa pôsobiť.
Niektoré piesne sú anglické, niektoré ukrajinské. Mnohé o túžbe po domove.
A ja sedím v Bratislave, mojom domove, okolo prúdia turisti, a ja v uličkách starého mesta cítievam hrdosť na to, aké to tu máme malebné a krásne.
Milujem tú atmosféru!
Ľudia chodia pomalšie, niektorí sa pristavia, niektorí si posadajú na lavičky a započúvajú sa.
Do pár minút ma to žieňa svojou hudbou rozplače.
Za každý potlesk úctivo pokýva hlavou.
Na chrbte ružového svetra má nápis “fearless”.
Okolo chodia mestskáči, vyzerajú, že sa ponevierajú? Či niečo riešia?
Za 3 pesničky obostúpia dievčinu a koncert rušia. Nepovolené. Dochodkiňa čo tu býva, že ich volala. Ruší ju to.
– Ale nás to teší, hovorím im.
– Pani, ste účastničkou konania?
– Áno, kým ste neprišli, počúvala som hudbu.
– Choďte preč.
Viacerí začnú frfľat a vyjadrovať nesmelé známky nesúhlasu. Mamka vedľa nás vysvetľuje deťom, že teraz sa deje to, čo v tej rozprávke – v kráľovstve zakázali hudbu.
Keby sme v Španielsku či Francúzsku, bol by adekvátny protest, hovorím si.
Pani dôchodkiňa možno pozerá poza záves. Bohvie. Možno sa jej tá hudba dotkla na boľavom mieste, premýšľam.
Dievča tam chvílu pokvasia a vraj nakoniec nebola pokuta ale pokarhanie či čo.
No aspoň sme jej všetci od srdca zatlieskali, keď odchádzala.
Naozaj bola fearless.
A dúfam, že ju to neodradí a znova príde zahrať.
A dúfam, že sa my Slováci naučíme hovoriť za seba hlasnejšie, a tiež byť o kus viac fearless.
Lebo občas mám pocit, že tí čo sa majú ozvať mlčia, a tí čo by mali byť radšej ticho, tí sa ozývajú.
Zdroj: FB
