Pre tých, ktorí tieto časy nezažili, je dnes ťažké predstaviť si, aké to bolo žiť v neustálom strachu niečo povedať

EduPage je na Slovensku nesporne informačný systém s najväčším počtom používateľov: žiactvo a ich rodičia, stotisíc pedagógov, ale aj nepedagogickí pracovníci.
Takže tento oznam mal určite väčí dosah, ako keby bol odvysielaný v RTVS v hlavnom čase.

Celý text: „Oznam

Dňa 17. 11. bude EduPage fungovať v režime štátneho sviatku.
Zamestnanci aSc budú zabezpečovať iba technickú funkcionalitu.

Na obrázku je hranica medzi Slovenskom a Rakúskom spred novembra 1989. Na fotografii vidíme len prvý z plotov, celé hraničné pásmo však malo hĺbku niekoľkých kilometrov. Tvorili ho mínové polia a elektrické ploty schopné zabiť človeka. V pásme boli rozmiestnené búdy pre psov, ktoré sa automaticky otvárali a vypúšťali psov vycvičených na roztrhanie človeka.

Tento smrtiaci systém však nechránil krajinu pred zahraničnými nepriateľmi – naopak, slúžil na to, aby ľudia nemohli zo Slovenska odísť. Pohraničníci dostávali odmeny za zastrelenie vlastných spoluobčanov.

Sloboda bola obmedzená aj vo vnútri krajiny. Tisíce ľudí spolupracovali s tajnou políciou, udávali susedov, kolegov a priateľov. Za kritiku vlády mohol človek prísť o zamestnanie, dostať bitku na policajnej stanici, skončiť vo väzení alebo na nútených prácach v uránových baniach. Politickí väzni boli roky mučení a popravovaní bez spravodlivého súdu. Niektorí dostali dlhé tresty len za šírenie zakázanej knihy alebo účasť na modlitbe. Desiatky tisíc ľudí odviezli na Sibír do koncentračných táborov. Mnohí z nich tam zomreli od hladu a zimy.

Prejaviť nesúhlas bolo nebezpečné. Preto sa klamať učili už deti. V školách recitovali básne o Leninovi a Stalinovi ako o učiteľoch ľudstva. Na sprievodoch oslavujúcich Veľkú októbrovú socialistickú revolúciu ľudia mávali zástavkami a tlieskali vodcom. Väčšina vedela, že ide o pretvárku, ale neúčasť sa trestala.

Niekto si povie: „Načo slobodu, hlavne, aby sme sa mali dobre.“ Lenže za komunizmu klesala aj životná úroveň. Obchody boli prázdne, ľudia stáli v dlhých radoch na mäso či toaletný papier.

Režim sa snažil zakryť narastajúcu biedu tým, že nedovoľoval ľuďom cestovať do zahraničia a blokoval tok informácií zo sveta. Na kopcoch stáli špeciálne antény, ktoré rušili signál zahraničného rozhlasu. Ľudia si však aj tak všimli, že svet za hranicami je iný – bohatší a čistejší. Zahraničný tovar bol pre nás ako z inej planéty – oveľa kvalitnejší a zároveň nedostupný. Naše koruny v zahraničí nikto nechcel, pretože si za ne nebolo čo kúpiť; komunistické výrobky boli menej kvalitné.

Život v komunizme bol dôkazom, že kto je ochotný obetovať slobodu za kus slaniny, napokon nezíska ani slobodu, ani slaninu.

Áno, niektorí ľudia si dokázali pre seba odtrhnúť viac a komunizmus im vyhovoval. No postupne bolo všetkého tak málo, že ani tí, ktorí štát okrádali, už nemali dosť. Na konci už ani milicionári či tajní policajti – tí najviac zvýhodňovaní – neboli ochotní komunizmus brániť.

Pre tých, ktorí tieto časy nezažili, je dnes ťažké predstaviť si, aké to bolo žiť v neustálom strachu niečo povedať.

Dnes sa však môžeme poučiť. Začiatok straty slobody býva často nenápadný, no jej koniec takmer vždy znamená biednu krajinu, v ktorej sa udáva, klame a podvádza.

Preto je dôležité na 17. november nezabudnúť. Pripomínať si, že sloboda je dar, o ktorý musíme neustále bojovať.