back to top

ISSN 1337-8481

Archívy SeredOnLine

Za slobodu slova, snahu pravdivo informovať a tvoriť bez cenzúry zaplatili mnohí novinári v našej novodobej histórii najvyššiu cenu.

- Inzercia -spot_img
- Inzercia -spot_img
- Inzercia -spot_img
- Inzercia -spot_img
- Inzercia -
Za slobodu slova, snahu pravdivo informovať a tvoriť bez cenzúry zaplatili mnohí novinári v našej novodobej histórii najvyššiu cenu.
Zákazom publikovať a robiť prácu, ktorú milujú.
Najlepšími rokmi strávenými vo väzeniach
No a niekedy aj životom…
A tak sme si dnes na našom štrajku pripomenuli aj ich príbehy – pretože sloboda prejavu to nie je samozrejmosť.
1. Ladislav Sára
Stal sa hlasom a prvým hlásateľom povstaleckého Slobodného vysielača.
Práve on predniesol prvé výzvy vedúcich organizátorov Slovenského národného povstania. Zostavoval nielen správy, no tiež viaceré zásadné vyhlásenia.
Vyštudovaný učiteľ dejepisu, zemepisu a slovenského jazyka končil svoje vystúpenia veršami básne Sama Chalupku Mor ho.
To sa stalo neskôr aj mottom povstaleckého vysielania.
Zajali ho 31.októbra 1944 a po pobyte v slovenských väzniciach nacisti zaradili Ladislava Sáru do väzenského transportu. Ten
smeroval do koncentračného tábora Mauthausen.
Zahynul na ceste tam – v nacistickom
zajatí, keď na konvoj zaútočili spojenecké stíhačky. No v rozhlasovom archíve prežil jeho hlas aj posolstvo.
2. Pavel Branko
Ako novinár sa prejavil už v odboji.
Stal sa autorom a šéfredaktorom odbojového časopis Mor ho!, kde pranierovali fašizmus a ľudácku politiku. No v roku 1942 skončil vo väzení.
Nasledovalo lámanie na výsluchoch a monsterproces, kde padli dva rozsudky smrti.
Tie však nikdy neboli vykonané. On sám dostal doživotie a prešiel väznice v Bratislave, Nitre
a Leopoldove.
Tri mesiace pred koncom vojny ho dal Tisov režim do rúk gestapu.
To ho deportovalo do Mauthausenu. S necelými 40 kilogramami sa tam dočkal oslobodenia americkou armádou. Do jeho novinárskej kariéry zasiahol neskôr aj komunistický režim – stopku dostal počas normalizácie, keď ho režim prenasledoval a šikanoval.
Na to, aby mohol slobodne písať a tvoriť, čakal ďalších dvadsať rokov.
3. Bibiana Wallnerová
Autorka rozhlasových hier a rozprávok, ktorá desaťročia nemohla prehovoriť o svojom
skutočnom príbehu.
Aj k svojej vysnívanej tvorbe sa dostala až po rokoch, keď robila robotníčku a označovali ju za kriminálničku.
Pre režim sa ňou stala už v maturitnom ročníku.
Komunisti po svojom nástupe začali prenasledovať jej otca, a tak sa rodičia s dvoma dcérami rozhodli v máji 1951 pre útek za hranice.
Tam ich prekvapili pohraničníci, jej 19-ročnú sestru Dorotu rozstrieľali. „Jej telo niekde zahrabali.
Až dva roky potom, čo ma pustili z basy, zistila
som, kde leží,“ spomínala Bibiana. Ich čakal potom politický proces – ona dostala 2 a pol
roka, jej mama päť rokov a otec 12 rokov väzenia. Ten za mrežami aj zomrel.
Až po nežnej revolúcii mohla prehovoriť o vlastnom príbehu. Napísala knihu Pod basovým kľúčom.
4. Rudolf Dobiáš
„Kde sa stratil ten talentovaný mladý básnik?“ pýtala sa literárna kritika.
Krátko po tom, čo publikoval prvé básne, zmizol. Bolo to pred Vianocami v roku 1953, keď 19-ročný Rudolf Dobiáš skončil vo vyšetrovacej väzbe, kde ho bili a trýznili.
Za všetko mohlo pár nevinných veršov a karikatúra Stalina.
Na súde dostal 18 rokov, odsedel si z nich sedem, prevažne v uránových baniach. Aj potom mohol robiť len robotníka a režim ho sledoval ďalej.
K láske k literatúre sa vrátil po 40 rokoch. Dodnes píše o príbehoch svojich súputníkov, politických väzňoch z päťdesiatych rokov.
Zozbieral aj poéziu písanú tajne vo väzenských celách – vydal ju v knihe Básnici za mrežami.
5. Ota Plávková
Bola jednou z odvážnych novinárov a novinárok, ktorí sa postavili proti okupácii
Československa.
Otu Plávkovú, rodáčku z Banskej Bystrice, komunistická moc za protiokupačné rozhlasové vysielanie v auguste 1968, tvrdo perzekuovala.
No počas 20 rokov nezlomila. Za svoj aktívny odpor proti socialistickému zriadeniu a jeho praktikám ju stranícky aparát prinútil vysťahovať sa z rodného mesta.
Prepustili ju z rozhlasu, zakázali jej publikovať,
chceli ju diskreditovať. Neustále ju prenasledovala Štátna bezpečnosť – odpočúvali jej byt, telefón, vykonávali domové prehliadky a vodili ju na výsluchy.
Napriek utrpeniu zostala verná demokratickým hodnotám do konca života.
Jeden z jej najznámejších výrokov znie: „Mám
len jednu chrbtovú kosť, a tá mi narástla rovno a kabát tiež nezvyknem preobliekať.“
6. Karol Guliš
Často ho nazývajú metaforicky novinár s uťatými rukami.
Talentovaný autor a humorista totiž nikdy nemohol rozvinúť svoj skutočný talent.
Ako mladého autora ho vyšetrovali už
ľudáci za satirický článok o Jozefovi Tisovi.
A neskôr bývalého účastníka povstania zavreli aj komunisti – a to dokonca dvakrát.
V roku 1949, v procese Tvarožek a spol, kde padli pôvodne tri tresty smrti, dostal za pomoc kamarátovi osem rokov.
Trvalo dlho, kým mohol po väzení začať opäť písať, najskôr iba pod pseudonymami. Nádeje priniesol rok 1968 a zrušenie cenzúry.
Vtedy zakladal aj prvú organizáciu politických väzňov Slovenskú organizáciu na
ochranu ľudských práv.
Všetko skončilo okupáciou. Krátko po nej ho súdili a uväznili znova.
Bolo to za tri sviečky, ktoré zapálili s manželkou 21.augusta 1970, na druhé výročie okupácie v okne svojho bytu. Na indexe skončila jeho tvorba.
Skončil v ústraní a aj po páde režimu sa
naňho takmer zabudlo.
7. Agneša Kalinová
V slobodných 60.rokoch stála pri novinárskom zázraku zvanom Kultúrny život. Normalizačný
režim jej potom zakázal publikovať a v roku 1972 ju zatkol za údajné poburovanie.
Za to, že sa stretávala s priateľmi, disidentami zo zahraničia , strávila vo väzbe tri mesiace.
Novinárka a prvá slovenská filmová kritička Agneša Kalinová však dokázala čeliť perzekúciam už predtým – v čase Slovenského štátu, keď ju prenasledovali pre jej židovský pôvod.
Hoci prežila, v koncentračných táboroch zahynuli takmer všetci jej blízki, aj obaja jej rodičia.
S manželom, novinárom Jánom Ladislavom Kalinom, boli pre režim nežiadúce živly.
Jeho odsúdili v politickom procese v roku 1972 na dva roky. Stratili možnosť publikovať a v roku 1978 ich vyšikanovali z Československa.
No nezbavili sa ich – Agneša začala v Mníchove reportovať do Slobodnej Európy a prinášala zo zahraničia do komunistami ovládenej krajiny slobodné a pravdivé informácie aj nádych nádeje na zmenu.
8. Pavel Ličko
Je známym faktom, že hrôzu sovietskych gulagov odhalil svetu ruský spisovateľ Alexander Solženicyn.
Menej sa však vie o tom, kto objavil pre svet bývalého väzňa gulagov, Alexandra
Solženicyna.
Boli to slovenský novinár Pavel Ličko. Pred polstoročím, v roku 1967 urobil so
Solženicynom jeden z prvých rozhovorov.
Ten potom obletel takmer celý svet. Manželia
Ličkovci prepašovali na západ aj rukopis jeho románu Rakovina.
Dovtedy neznámy Solženicyn získal obrovskú slávu a v roku 1970 aj Nobelovu cenu za literatúru.
Pavel Ličko, ktorý sa tiež otvorene postavil proti okupácii Československa, sa zasa stal jedným z prvých politických väzňov začínajúcej normalizácie.
Skončil ako robotník, v tvorbe dostal stopku, no stále veril, že všetko sa zmení.
Zomrel len niekoľko mesiacov predtým, ako sa splnila jeho túžba.
9. Marcel Samuhel
Na začiatku 90.rokov, keď sa hovorilo o tom, že za minulosťou treba robiť hrubé čiary, písal
mladý začínajúci novinár Marcel Samuhel o nevyšetrených komunistických zločinoch.
Bolo to počas éry Vladimíra Mečiara, keď sa do silových zložiek vrátili opäť aj príslušníci totalitnej tajnej polície.
Vo svojom poslednom článku sa Marcel venoval neobjasnenému úmrtiu tajného kňaza Přemysla Coufala.
Označil mená príslušníkov Štátnej bezpečnosti, ktorí Coufala navštevovali a kritizoval generálnu prokuratúru, ktorá smrť Coufala uzavrela ako samovraždu.
Krátko po tomto článku 29-ročný Marcel záhadne zmizol. Bolo to údajne na
túre vo Vysokých Tatrách.
Nikdy sa nenašlo ani jeho telo. Bez odozvy zostali zúfalé prosby jeho rodičov, ktorí písali najvyšším štátnym orgánom, pretože nikdy neprebehlo skutočné vyšetrovanie.
Žiadali, aby sa vyšetrilo, či jeho zmiznutie nesúvisí s jeho novinárskou prácou.
Ticho sprevádza dodnes nielen kauzy, ktorým sa ako venoval, ale aj jeho osud.
Marcel Samuhel je do novodobej histórie zapísaný ako prvý slovenský novinár, ktorý bez stopy zmizol.
10. Ján Kuciak
Mal iba 27 rokov, keď ho spolu s jeho snúbenicou Martinou Kušnírovou zavraždili za jeho investigatívnu prácu. Ako novinár vynikal schopnosťou spájať súvislosti a hľadať v otvorených zdrojoch.
Otvoril kauzy, kde nitky siahali až na najvyššie miesta. Novinársky sa venoval téme
daňových podvodov, z ktorých niektoré boli spojené aj s vládnou stranou Smer.
V poslednom článku publikovanom pred jeho smrťou sa venoval aj podnikateľovi Mariánovi Kočnerovi, ktorý sa mu začal vyhrážať, že sa začne zaujímať oňho aj o jeho rodinu.
Článok o prepojeniach vládnej strany Smer na osoby, ktoré spolupracujú s talianskou mafiou,
odovzdal krátko pred tým, ako ho 21.februára 2018 zavraždili.
Vyšiel až po jeho smrti.
Vo svojich úvahách často spomínal, že k novinárskej práci patrí zmysel pre spravodlivosť.
Na záver si dovolíme zacitovať aj myšlienku z obdobia, keď začínal písať svoje prvé blogy:
„Ak človek nemá vznešené a hodnotné ciele a ideály podobné tým, za ktoré sa rečnilo pred
dvadsiatimi rokmi na tribúnach, je to najväčšia chyba.“
A tak sme dnešný protest zakončili pri pamätníku Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej, kde sa nám podarilo zapáliť pár sviečok a položiť kvety, ktoré priniesla dnes Rózka.
Za slobodu a slobodu prejavu sme zaplatili vysokú daň, a tak si ju 35 rokov po novembri 1989 tak ľahko nenecháme vziať.
Zdroj: FB
- Inzercia -spot_img
- Inzercia -spot_img
- Inzercia -spot_img
- Inzercia -spot_imgspot_img

Ďalšie články