Pred 33 rokmi padol Berlínsky múr, jeden zo symbolov totality – fotografie Niklovákov v Západnom Berlíne

- Inzercia -
- Inzercia -
- Inzercia -
- Inzercia -
- Inzercia -

Je tomu presne 33 rokov, čo v televíznom vysielaní odznela správa o tom, že hranice Nemeckej demokratickej republiky (NDR) sú s okamžitou platnosťou otvorené. Takže ešte večer 9. novembra 1989 začali obyvatelia vtedy socialistického Východného Berlína slobodne prechádzať do dovtedy nedostupného no slobodného Západného Berlína. A práve vtedy začali symbolicky demolovať toľko nenávidený Berlínsky múr, ktorý ich, ale nielen ich, ale všetkých občanov zotročených v totalitnom komunistickom režime pod nadvládou ZSSR tak fatálne obmedzoval na ľudských právach a obral ich o vytúženú slobodu.

Práve toto bol neopísateľný a pre ľudí mimoriadne dojímavý moment, ktorý nám čo sme to zažili dodnes pripomína, že sloboda a demokracia vôbec nie sú samozrejmosťou a práve tieto pre človeka mimoriadne podstatné pojmy môžu byť veľmi krehké.

Samotný Berlínsky múr bol kompletne postavený niekedy v 60. rokoch, no Európa bola rozdelená na západ a východ, už od konca II. svetovej vojny.

Po porazení nacistického Nemecka, počas II. svetovej vojny predstavitelia Spojených štátov amerických, Veľkej Británie, Francúzska a vtedajšieho Ruska vytvorili spojenectvo, aby porazili nacistické Nemecko. Po skončení vojny v r. 1945 sa predstavitelia týchto štátov stretli na Jaltskej a Postupimskej konferencii a dohodli sa, že porazené nacistické Nemecko bude rozdelené na 4 okupačné zóny. Západnú časť Nemecka si rozdelili Spojené štáty, Veľká Británia a Francúzsko a východnú časť Nemecka dostal do správy Sovietsky zväz. Rovnako to dopadlo aj s hlavným mestom Nemecka Berlínom. Delenie samotného Berlína, resp. jeho správa nebola až taká jednoduchá. Povojnová dohoda totiž zaručovala po jeho rozdelení spoločnú správu, no konflikty medzi východným a západným blokom boli v podstate od začiatku. Rôzne predstavy o budúcnosti Nemecka ešte viac rozdelili východ a západ, keďže bývalí spojenci mali záujem o zavedenie liberálnej trhovej ekonomiky v Nemecku a Sovietsky zväz mal samozrejme záujem do ním spravovanej časti Nemecka zaviesť socializmus. Vznikla tak na západe Nemecká spolková republika a na východe, teda v časti so sovietskou sférou vplyvu Nemecká demokratická republika.

Netrvalo dlho a nespokojnosť obyvateľov východného bloku narastala. Tzv. východní Nemci začali prechádzať do západnej demokratickej časti krajiny až od vzniku NDR do roku 1949, resp. do vybudovania samotného Berlínskeho múru v r. 1961 z východného Nemecka emigrovalo do Západného Nemecka asi 2 700 000 obyvateľov. Odchod obyvateľov zo stále viac zaostávajúcej časti východného Nemecka na prosperujúci západ začalo spôsobovať vážne ekonomické problémy. Nevyzeralo to dobre ani po stránke politickej a keďže denne z NDR odchádzali hlavne mladí a kvalifikovaní ľudia vrátane inteligencie, vtedajší hlavný predstaviteľ komunistického ZSSR Nikita Chruščov vydal východonemeckej vláde pokyn na trvalé a neprechodné uzatvorenie hraníc východného so Západným Berlínom.

- Inzercia -

V noci z 12. na 13. augusta 1961 dala vláda Nemeckej demokratickej republiky rozkaz k natiahnutiu drôteného oplotenia medzi východným a Západným Berlínom. Všetky okná a dvere budov, ktoré smerovali do západnej časti Berlína boli natvrdo zamurované. Žiaľ od toho momentu, každý, kto sa pokúsil prejsť z východného do Západného Berlína bol bez výstrahy zastrelený. Ľudia útek napriek tomu stále riskovali a pre ešte väčšie sťaženie emigrácie východných Nemcov na západ a lepšiu „ochranu“ komunistického východného bloku od prosperujúceho kapitalistického západu bol vybudovaný viac ako 3 metre vysoký a 155 km dlhý betónový múr.

Je smutné, že pri pokusoch o útek z NDR do Západného Berlína bolo zabitých najmenej 139 ľudí.

Prišiel jún 1963 a návšteva vtedajšieho prezidenta USA Johna F. Kennedyho v Západnom Berlíne. Pod Berlínskym múrom Kennedy vyjadril svoju podporu obyvateľom Západného Berlína jedným z najznámejších výrokov na svete z danej doby „Ich bin ein Berliner“. Žiaľ v danom momente išlo „len“ o politické gesto a k väčšiemu nátlaku na zmiernenie napätia medzi západom a východom nedošlo. Sám Kennedy totiž vyhlásil „Better a Wall than a war“ teda lepší múr ako vojna. Priamejšiu rétoriku už o 24 rokov zvolil americký prezident Ronald Regan, ktorý predniesol rovnako známu reč „Tear down this wall“. V tejto reči priamo vyzval vtedajšieho najvyššieho predstaviteľa ZSSR Michaila Gorbačova k zbúraniu Berlínskeho múru.

Zo strany Ronalda Regana a Michaila Gorbačova sa udialo viacero historicky mimoriadne dôležitých aktivít zbližujúcich USA a Západ so Sovietskym zväzom a východným blokom.

Večer 9. novembra 1989 teda pred 33. rokmi vo vysielaní televízií hovorca východonemeckého vedenia Günter Schabowski oznámil, že hranice NDR sú s okamžitou platnosťou pre všetkých otvorené. Toto vyhlásenie spôsobilo zhromažďovanie desiatok tisíc obyvateľov Nemecka na hraniciach a ich prechod z východného Nemecka do západného. Už vtedy pri ceste za slobodou až do oficiálneho zbúrania Berlínskeho múru v roku 1990 si každý rád beztrestne do tejto stavby rypol, prípadne buchol, aby aspoň symbolicky prispel k rúcaniu tejto betónovej prekážky tak dlho rozdeľujúcej Nemcov na dve časti.

Časti Berlínskeho múra sú dodnes zachované nielen v samotnom Berlíne (no už sa ich nik viacmenej nesmie dotýkať, resp. ich nesmie poškodzovať, nakoľko ide o dôležitú pamiatku na totalitný režim a originálny kúsok Berlínskeho múru je možné vidieť aj vo vitríne Múzea totality v Seredi. Práve tento kúsok som si v roku 1990 osobne s kladivom prenajatým za 5 západonemeckých mariek odrazil priamo z Berlínskeho múru a uchoval na pamiatku. Som rád, že svojou troškou som pomohol k zbúraniu tejto nehanebnej stavby socializmu a že aj u nás zostane jej kúsok ako memento zachovaný pre naše deti.

Nezabúdajme, že sloboda stojí za to a nenechajme si ju zobrať nikdy a nikým.

           

Ako pád Berlínskeho múru videli Niklováci? Áno, bol to môj otec, kto na základe vlastných skúseností z cesty absolvovanej do Západného Berlína za socializmu, zorganizoval pre Niklovákov cestu krátko po Nežnej revolúcii, teda v čase, kedy bol Berlínsky múr búraný.

Na pohľadnici sa nachádza rozdelenie Berlína na vápadnúu a váchodnú časť na základe okupačných zón.

Páčil sa Vám tento článok? Zdieľajte ho na sociálnych sieťach!

- Inzercia -
Obnoviť ⭯
  1. Komunistickí funkcionári preto prijali niekoľko reformných krokov a ústupkov.
    Jedným z nich bola i regulácia cestovania na Západ, ktorá mala zabrániť ďalšej emigrácii. Nové podmienky pripravil plukovník ľudovej polície Gerhard Lauter spolu so Štátnou bezpečnosťou (Stasi). Vychádzali z toho, že pasy v NDR vlastnili asi len dva milióny ľudí, a aj tí by museli požiadať o vízum. Medzitým by ich preverila tajná polícia, vďaka čomu by celý proces zostal pod kontrolou a predišlo by sa hromadným útekom. Opatrenie malo začať platiť od štvrtej hodiny ráno nasledujúceho dňa.

    Schabowski však o tých podrobnostiach netušil. Keď večer odchádzal z búrlivého zasadania ústredného výboru, Egon Krenz, ktorý pred troma týždňami nahradil v úrade Honeckera, mu len podal akýsi počmáraný papier. „Jednoducho mu ten lístok vtlačil do ruky, tak ako žena mužovi papierik so zoznamom vecí, čo má nakúpiť,“ opísala okolnosti Schabowského manželka Irina. Jej muž nedostal žiadne ďalšie inštrukcie, papier si ani nestihol prečítať.
    Sála, kde sa konala tlačová konferencia, bola plná novinárov, a to aj zo Západu. Vedeli, že ústredný výbor strany rokuje o zásadných otázkach, a boli zvedaví, čo im o tom Schabowski prezradí. Ten však takmer hodinu obšírne rozprával o všetkom možnom a novinári sa už začínali nudiť.
    O 18.53 h sa napokon prihlásil 60-ročný taliansky novinár Riccardo Ehrman a spýtal sa na nové podmienky cestovania. Schabowského tým zaskočil, ale spomenul si na papier od Krenza. „Rozhodli sme sa prijať úpravu, ktorá každému občanovi NDR umožní vycestovať cez hraničné priechody,“ informoval. Ako dodal, bude na to treba platný pas a vízum, no úrady majú pokyny, aby to vybavovali čo najrýchlejšie. Predstava, že by východní Nemci mohli slobodne cestovať na Západ, žurnalistov ohromila.

  2. „Odkedy? Odkedy to platí?“ zasypali Schabowského otázkami. Ten sa chvíľu prehrabával v podkladoch a váhal, čo povedať. „Podľa mojich vedomostí je to… ihneď, bezodkladne,“ prezradil nakoniec a v sále to zašumelo. „Platí to aj pre západný Berlín?“ znela ďalšia otázka. „Nuž, áno,“ odpovedal zmätený funkcionár. Vzápätí akoby si uvedomil, že prestrelil. Novinárom vysvetlil, že sa k tejto otázke vyjadruje opatrne, lebo o nej veľa nevie a informácie dostal iba krátko predtým.

    Keď sa potom ktosi spýtal, čo teraz bude s Berlínskym múrom, došlo mu, že zašiel priďaleko, a po vyhýbavej odpovedi tlačovku rýchlo ukončil. Udalosti, ktoré dal do pohybu, sa však už nedali zastaviť. Jeho slová o tom, že občania NDR môžu voľne cestovať, sa rozšírili do sveta. Pomohol tomu i fakt, že štátna televízia NDR konferenciu vysielala naživo a zahraniční korešpondenti tú ohromnú zvesť okamžite oznámili svojim redakciám. Zakrátko ju zverejnili agentúry aj médiá na Západe.
    Obyvateľom východného Berlína nebolo viac treba. Desaťtisíce z nich vyrazili do ulíc a zamierili k štátnej hranici vnútri mesta, aby sa presvedčili, či ju naozaj môžu prekročiť. To, že nemali vízum a väčšina z nich ani pasy, ich netrápilo. K hraničným priechodom pri Berlínskom múre sa rýchlo natlačili obrovské masy ľudí.
    Na to, čo Schabowski spôsobil, nebol režim v NDR vôbec pripravený. Zatiaľ čo pohraničníci so zdesením sledovali skandujúce davy ľudí, v straníckych a vládnych kruhoch nevedel na situáciu nikto reagovať. O to viac, že zasadanie ústredného výboru stále pokračovalo a jeho účastníci nemali ani tušenie o Schabowského vyhlásení. O tom, čo sa vonku deje, sa tak dozvedeli až pred deviatou večer, keď sa ich celodenné rokovanie skončilo. Ani vtedy sa však nevedeli rozhýbať.

    Na hraniciach v meste medzitým vypukol absolútny chaos. Nik nevedel, čo má robiť. Mlčalo politbyro aj Stasi, na úradoch drnčali telefóny, funkcionári odkazovali jeden na druhého, každý len vyčkával. Strážcovia na hraniciach zostali bezradní, odkázaní sami na seba. Dnes sa dá už len ťažko predstaviť, čo asi cítili, keď čelili tisícom obyčajných ľudí, ktorí sa odvolávali na Schabowského a dožadovali sa voľného vstupu na Západ.

    Pohraničníci sa len bezmocne prizerali, vyvolávali nadriadeným, no očakávané rozkazy neprichádzali. Jedným z miest, kde to vrelo, bol aj hraničný priechod cez železničný most na Bornholmer Straße vo východoberlínskej štvrti Prenzlauer Berg. Proti obrovskej mase rozvášnených ľudí tam stálo iba 18 pohraničníkov, ktorým velil 46-ročný podplukovník Stasi Harald Jäger. Schabowského vyhlásenie videl v televízii a hneď vytušil, že neveští nič dobrého.

  3. „Na hranici stáli ľudia, priamo pri rampe. To bolo predtým nemysliteľné! Ľudia kričali: „No tak, nechajte nás prejsť, veď Schabowski povedal, že môžeme!“ Pohraničníci tam stáli celkom inak ako predtým – už nie s rozkročenými nohami, vedomí si svojej moci s kalašnikovom na hrudi – ale neozbrojení. Ako kôpka nešťastia,“ zaspomínal si neskôr pre denník Frankfurter Rundschau Rainer Eppelmann, evanjelický farár a niekdajší disident.

    Vojaci na hraniciach NDR boli školení, aby strieľali na každého, kto sa bez povolenia pokúsi prekročiť štátne hranice. Ako však zabrániť krviprelievaniu, keď sa ich sem valili tisíce? Jäger každú chvíľu volal nadriadeným a márne sa pýtal, ako postupovať. Plukovník Stasi Rudi Ziegenhorn mu nakoniec oznámil, že sa musí poradiť s generálplukov­níkom Gerhardom Neiberom, ktorý mal na ministerstve pre štátnu bezpečnosť na starosti stráženie hraníc. O päť minút Ziegenhorn tlmočil rozkaz z najvyšších miest: „Občanom NDR sa vycestovanie nepovoľuje. Občanov musíte upokojiť, respektíve odsunúť do zázemia.“
    Jäger pochopil, že také niečo mohol nariadiť len úradník od stola, ktorý nemá potuchy, čo sa vonku odohráva. Ako môže osemnásť mužov zastaviť nápor tisícok ľudí? Museli by použiť násilie, no tomu sa chcel Jäger vyhnúť. Preto sa rozhodol, že prevezme zodpovednosť a ďalej bude konať na vlastnú päsť.
    Jäger najprv vyhlásil tichý poplach, ktorým privolal všetkých voľných strážnikov z okolia. Aj tak ich však nebolo viac ako päťdesiat. Potom mu napadlo, že by mal umlčať provokatérov, ktorí najviac vykrikovali. Vytiahol ich z davu a dovolil im prejsť do západného Berlína. Tým si však príliš nepomohol. Ostatných to len rozčúlilo a ešte viac sa tlačili na kontrolné stanovisko, kde sa pod ich váhou začal prehýbať plot. Pohraničníkov sa zmocňovala panika a zúfalý Jäger videl už len jedno riešenie. Asi o 23.30 h svojim mužom zavelil: „Zastaviť kontroly, všetkých pustiť!“ Prekvapení pohraničníci, ktorým zrejme tiež odľahlo, zdvihli závoru. Tisícom nadšených ľudí tak už nič nebránilo, aby vstúpili na územie mesta, od ktorého ich desaťročia oddeľovali múry a ostnaté drôty.

    Či bol priechod na Bornholmer Straße skutočne prvý, kde pohraničníci rezignovali, nie je celkom jasné. Podľa neskorších svedectiev sa zdá, že na iných miestach v Berlíne púšťali ľudí na Západ už skôr. Na priechode Waltersdorfer Chausee na južnom okraji mesta sa k tomu napríklad odhodlali už pred 21. hodinou. Neboli tam však také davy ako v centre, týkalo sa to len niekoľkých stoviek ľudí.

  4. Priechody cez hranice sa postupne otvárali a ešte počas noci prúdili do západného Berlína davy chodcov i množstvo trabantov. Niektorí ľudia ani nevyužili priechody, ale vyliezali priamo na Berlínsky múr. Keby to boli spravili ešte pred pár hodinami, zaplatili by za to životom. Teraz to však už nik netrestal, Berlínsky múr padol.

    „Aká výnimočná a precítená situácia to bola, vidieť na tom, že nikto nekričal: Sloboda! či Víťazstvo! alebo také niečo. Jediné slovo, ktoré znelo znova a znova, bolo: Šialené! Ľudia nepretržite volali: Šialené!“ vykreslil vtedajšiu náladu Eppelmann.

  5. jedno prekecnutie pokr. 9. novembra 2022, 22:10 – ano, presne takto uvadzaju pamati, ini pisu malicko odlisne, no vsetci sa zhoduju s tym, ze – sialene !!

    Na tu dobu skutocne sialene. Je potrebne uvedomit si, ze hranicne prechody neboli medzi West Berlinom a Ost Berlinom take, ake pozname dnes. Pre civilov bol prechod v podzemi de facto v tuneli metra. Tam totiz dokazali ustrazit ludi, ktori mohli prechadzat len po jednom a cez turniket. Kontrola bole neskutocna. Viem to z OSOBNEHO POZNANIA mojho otca, ktory z NSR prisiel vlakom do West Berlina a odtial za mnou do jeho vychodnej casti. Uz som to niekde popisoval, skoda ze dnes uz nezije, on to vedel popisat najlepsie.

    Pre dnesnu generaciu aj tridsiatnikov ci dokonca styridsiatnikov su to neskutocne a nepochopitelne veci.
    Prave pre lepsie pochopenie sveta v minulosti, som ja niekolkokrat zobral syna a manzelku napr. do Podnesterska – tam sa to ako tak da porovnat, aj ked len snad na desat percent. Ale system je obdobny. Strach na hranickach, totalna nadradenost pohraniciarov a colnikov, dokladne kontroly dokonca aj osobne prehliadky.

    Je ina doba a je prave nasou povinnostou, teda povinnostou tych ludi, ktori rezim zazili sprostredkovat a uchovat pamat o tom,ako to v skutocnosti bolo. Dost je totiz ludi, ktori totalitu a jej praktiky bagatelizuju a menia historiu tak, ako im to prave vyhovuje.

    Nezabudajme, poucme sa z minulosti a uz nikdy nedopustime jej navrat !!

  6. Fučík to dobre povedal, ak to povedal, lidé bdete, stále je to aktuálne. Nech skape celé Nemecko. Nechce náhodou niekto ospravedlniť zverstvá špinavého nemecka.

  7. Anonym 11. novembra 2022, 15:46 – nemusite tomu rozumiet vobec, nie je k tomu ziadny dovod.

    Ale kedze to nepovazujem za tajomstvo, tak takto – sestra mojej mamy po vpade okupacnych vojsk Varsavskej zmluvy do CSSR emigrovala do NSR (SRN) a mama ako blizka pribuzna ju mala pravo legalne navstevovat. Ako doprovod si mohla zobrat jednu osobu z rodiny za predpokladu, ze polka rodiny zostala doma (aby sme neemigrovali). Taks nou chodil moj otec, ktory dobu stravenu v NSR nevyuzil na samotnu navstevu, ale na cestovanie.

    A ako, hodite teraz nieco o Vas a Vasej rodine, ako bolo za bolsevika?

  8. Anonym 11. novembra 2022, 22:18 – opacne ! Bolo to zlozite. Popisal som to jasne a predpokladam, ze aj zrozumitelne.

    Keby to bolo jednoduche, nemusel by moj otec na cestovanie do West Berlina vyuzit svoju cestu do NSR so zenou ako jej doprovod, ale mohol ist napr. so mnou, resp. s celou rodinou a nie tak zlozito a pre nas hooooodne draho.

    Kedze to bolo zlozite, tak ja som sa s otcom stretol vo vychodnej casti Berlina, kam som sam prisiel (aj o tom som uz pisal).

    Otec so mnou nocoval vo vychodnom Berline a rano isiel do Zapadneho Berlina a ja som smutne pozeral spoza Brandemburskej brany na slobodu, ktoru si otec v danom momente sice bez vedomia nasich organov, ale uzival.

    To su fakty zazite OSOBNE, nie niekde nacitane, alebo z pocutia od inych ludi.

    Dalsia forma mozneho cestovania bola na tzv. „devizovy prislub“, ktory mohol byt udeleny a nemusel. Nam sa ho podarilo dostat jediny raz a to do Rakuska. Zial, financne sme si mohli dovolit byt tam len styri dni. A aj v tomto pripade musela polovica rodiny zostat doma. Teda mama aj s bratom boli urcitou garanciou pre system, ze neemigrujeme.

    Dalsia moznost bola zaplatit si zajazd spravidla v Cedoku, no to ani v tej dobe nebol nas ciel a uprimne, ani sme na to nemali financie.

    Vzdy nas lakalo uplne individualne cestovanie a otec tak cestoval vlastne do smrti a ja s Covidovou prestavkou stale.

  9. Nikto nemohol ísť od nas do západného Berlina,keď mal víza do NSR,jedine lietadlom.A okrem toho ,mne umrel svokor v NSR,NEPUSTILI ma na pohreb,takže len vyvolený,a devízový prísľub,tak či tak.Takze takto!!

Pridať komentár

Zadajte svoj komentár!
Zadajte vaše meno

UPOZORNENIE:
– Zo strany vydavateľa novín ide o pokus zachovať určitú formu voľnej komunikácie – nezneužívajte túto snahu na osočovanie kohokoľvek, na ohováranie či šírenie údajov a správ, ktoré by mohli byť v rozpore s platnou legislatívou SR a EÚ alebo etikou.
– Nešírte neoverené informácie a hoaxy. Šírte len to, k čomu poznáte relevantný zdroj a podľa možnosti ho uvádzajte.
– Komunikácia medzi užívateľmi a diskutujúcimi ako aj ostatná komunikácia sa v súlade s právnym poriadkom SR ukladá do databázy a to vrátane loginov – prístupov užívateľov . Databáza providera poskytujúceho pripojenie do internetu zaznamenáva tiež IP adresy užívateľov a ostatné identifikačné dáta. V prípade závažného porušenia pravidiel, napríklad páchaním trestnej činnosti, je provider povinný vydať túto databázu orgánom činným v trestnom konaní.
– Vkladať príspevky do diskusie nie je povolené cez proxy servery a anonymizéry. Takéto príspevky môžu byť zmazané bez akéhokoľvek ďalšieho komentovania a zverejňovania dôvodov.
– Upozorňujeme, že každý užívateľ za svoje konanie plne zodpovedá sám. Administrátor môže zmazať príspevky, ktoré budú porušovať pravidlá diskusie, prípadne budú obsahovať reklamu, alebo ich súčasťou budú reklamné odkazy.
– Akékoľvek útoky, osočovanie a invektívy voči podpísaným autorom článkov redakcii, alebo vydavateľovi budú zmazané, resp. v prípade, že budú zakladať podstatu niektorého z trestných činov, alebo iného porušenia zákona, autor príspevku by mal počítať s možnosťou zjednania nápravy právnou cestou.
– Vydavateľ novín a redakcia nezodpovedá za obsah príspevkov diskutujúcich a nenesie prípadné právne následky za názory autorov príspevkov.

- Inzercia -
- Inzercia -
- Inzercia -

Ďalšie články