Iveta Tóthová | Mestská knižnica v Seredi pripravila pre milovníkov slovenskej historickej literatúry výnimočné podujatie. V priestoroch Dkaffé sa uskutočnila beseda so známou a obľúbenou spisovateľkou Janou Pronskou, ktorú čitatelia právom označujú za kráľovnú slovenskej historickej romance. Príjemná atmosféra a účasť milovníkov literatúry vytvorili z podvečera nezabudnuteľné stretnutie.
Podujatím sprevádzala Dominika Podhorová, ktorá besedu viedla, ktorá milým prístupom a prirodzenou komunikáciou prispela k tomu, že sa hostia aj samotná autorka cítili uvoľnene a vítane. V úvode besedy sa Jana Pronská vrátila do detstva. Prezradila, že píše už od ôsmich rokov, pričom knihy zohrávali v jej živote vždy významnú úlohu. Najskôr čítala detskú literatúru, neskôr presedlala na romány – a práve v tom období pochopila, že knihy budú jej celoživotnou láskou.
Písať začala ako 13–14-ročná. Do svojich textov vkladala vlastné pocity – šťastie aj smútok. Rodičia ju v tvorbe vždy podporovali a preto nemala žiadne prekážky pri rozvíjaní svojho talentu. Prvý rozsiahlejší román sama nazýva svojou „učebnicou písania“.
„Písanie pre mňa nie je iba prácou, ale aj záľubou. Napĺňa ma šťastím a spokojnosťou. Snažím sa písať ľahké príbehy, aby ich čitateľ čítal s dobrým pocitom a k poslednej strane prišiel nie len oddýchnutý, ale aj obohatený o historické fakty,“ uviedla autorka.
Na začiatku tvorby čerpala námety z francúzskej, anglickej či španielskej histórie. Zlom nastal po návšteve Ľubovnianskeho hradu, kde ju očarila atmosféra i nádhera vystavených korunovačných klenotov. Vtedy si uvedomila, aké bohaté príbehy ponúka aj slovenská história a začala z nej čerpať podnety pre svoje ďalšie romány.
Pronská stále vyhľadáva nové témy a pripomenula: „Slovensko má množstvo historických osobností a legiend, o ktorých vieme často len málo. Právom si zaslúžia o nich písať, aby sa dostali viac do povedomia.“ Aj preto vidí v našej minulosti nevyčerpateľnú studnicu inšpirácie. Akonáhle má vymyslený príbeh, začína pátrať po faktoch – študuje listiny, postavy a podklady, pričom neraz natrafí na ďalší námet na novú knihu.
Jana Pronská prezradila, že jej knihy majú širokú a pestrú čitateľskú základňu – od tínedžerov až po seniorov. Hoci po romantických príbehoch siahajú najmä ženy, má aj množstvo mužských čitateľov, ktorých láka najmä historická stránka jej diel. Mnohí vraj oceňujú, že sa v jej knihách dozvedia to, čo sa inde o histórii nedočítajú. Zaujímavosťou je aj jednotný vizuál obálok jej kníh – vďaka nemu čitatelia na prvý pohľad spoznajú, že ide o dielo Jany Pronskej.
Diskusia sa otvorila aj diváckym otázkam. Jedna z nich sa týkala známej povesti o Šintavskej bosorke, ktorej sa vraj báli aj na Bojnickom hrade. Autorka s úsmevom prisľúbila, že ak príde ten správny čas, rada sa príbehom zoznámi. Zaujímavá bola aj otázka na jej tvorivý rituál. Pronská povedala, že rada píše v letných mesiacoch najmä v noci. Pri dome má les, počuje šum stromov, nad sebou má hviezdy – a práve vtedy jej ide písanie najlepšie. V zime si naopak užíva skoré rána, keď je všade ticho a deň sa ešte len začína.
Na záver vyjadrila vďaku za podporu svojej rodine, bez ktorej by jej cesta spisovateľky bola náročnejšia. Po oficiálnej časti nasledovala autogramiáda a neformálne rozhovory, počas ktorých mali hostia možnosť porozprávať sa s autorkou aj osobne.
Beseda bola súčasťou projektu Slovenské perá, ktorý z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia. Mestská knižnica v Seredi zároveň ďakuje spoločnosti Hubert za bublinkový prípitok, ktorý doplnil atmosféru podujatia.
foto a video: autor
škoda že sme nevedeli, mama má všetky jej knihy..