pplk. v.v. Ondrej Urban | Onedlho si pripomenieme 107. výročie ukončenia 1. svetovej vojny.
Začala útokom Rakúsko-Uhorska na Srbsko 28. júla 1914 a oficiálne skončila 11. novembra 1918 podpísaním dohody o prímerí medzi Nemeckom a štátmi Dohody pri Compiegne vo Francúzsku. Postupne sa do nej zapojilo 33 štátov, v rámci nich viac ako 70 národov a viac ako 1,5 miliardy obyvateľstva. Bojujúce strany po vypuknutí vojny v roku 1914 asi 20 miliónov ľudí. Do konca vojny zmobilizovali na jednej strane štáty Dohody (Francúzsko, Rusko a Spojené kráľovstvo, neskôr aj USA a Taliansko) a na druhej Ústredné mocnosti (Nemecko, Rakúsko-Uhorsko, Turecko a Bulharsko) takmer 70 miliónov vojakov. 9,6 milióna vojakov zahynulo, vyše 20 miliónov utrpelo zranenia. Smutnou kapitolou bolo použitie otravných látok ako chlór, yperit alebo fosgén, ktoré zabili asi 90 000 vojakov a takmer 1 250 000 vojakom spôsobili popáleniny alebo slepotu. Vyvražďovanie etnických skupín ako Arménov, Sýrčanov, Grékov v Turecku si vyžiadalo 4 milióny obetí. Ďalšie milióny civilných obyvateľov podľahli hladu a chorobám. Vojaci pri návrate domov rozniesli po celom svete španielsku chrípku, ktorá od januára 1918 do decembra 1920 zabila najmenej 6 miliónov ľudí. Nemecko malo podľa Versaillskej mierovej zmluvy z roku 1919 zaplatiť reparácie v hodnote 269 miliárd zlatých mariek. Poslednú čiastku úrokov z finančných reparácií splatilo 2. októbra 2010.
Na území Slovenska sa mobilizácia týkala vyše 400 000 mužov, t. j. asi sedminy vtedajšieho obyvateľstva. Územie Slovenska spadalo do 5. a 6. doplňovacej oblasti, ktoré vytvárali V. armádny zbor s veliteľstvom v Bratislave a VI. armádny zbor s veliteľstvom v Košiciach. Po vyhlásení všeobecnej mobilizácie prejavovali Slováci odhodlanie bojovať za panovníka a pešie pluky zo Slovenska patrili k najstatočnejším vojenským jednotkám monarchie. Seredčania a Dolnostredčania nastupovali najmä do bratislavského pešieho pluku č. 72 pod velením plukovníka Ernsta Wossalu a bratislavského honvédskeho pešieho pluku č. 13, ktorému velil plukovník Antal Pogány Nagypolanyi. Muži zo Šintavy zasa väčšinou rukovali do pešieho pluku č. 12 v Komárne (veliteľ plukovník Jozef Leide) a honvédskeho pešieho pluku č. 31 vo Vespréme. Tieto pluky boli po vypuknutí vojny nasadené v Haliči proti ruskej 4. armáde. Od prvého dňa sa dostali do ťažkých bojov pri Polichne so stratami takmer 50%. V zime 1914-15 viedli vyčerpávajúcu obranu v Karpatoch. Až do mája 1915 bojovali na fronte od Medzilaboriec po rieku Uh. O ich udatnosti svedčia články o hrdinskom pôsobení bratislavského pešieho pluku č. 72 v Slovenských novinách zo 17. januára 1915 a honvédskeho pešieho pluku v Slovenských novinách z 10. januára 1915. V novembri 1916 sa bratislavský peší pluk č. 72 a vesprémsky honvédsky peší pluk č. 31 presunuli na taliansky front, kde čelili jedenástim ofenzívam talianskej armády na rieke Soča v dnešnom Slovinsku. V septembri 1917 sa do Talianska presunul aj peší pluk č. 12. Od júna 1918 do návratu domov boli tieto tri pluky nasadené na najexponovanejšom úseku frontu na rieke Piava. 5. februára 1919 zložil peší pluk č. 72 v Bratislave prísahu vernosti dočasnej slovenskej vláde pod vedením Dr. Vavra Šrobára. Bratislavský honvédsky peší pluk č. 13 bol v auguste 1915 prevelený do Bukoviny a od septembra 1916 bojoval v Transylvánii proti rumunským jednotkám. V septembri 1918 bol presunutý na západný front do oblasti medzi Verdunom a riekou Meuse vo Francúzsku. Česi a Slováci však postupne odmietali bojovať za záujmy rakúsko-uhorskej monarchie. V Rusku, Taliansku a Francúzsku začali vojnoví zajatci vstupovať do Československých légií a zapájali sa do vojny na strane štátov Dohody.
11. november 1918 neznamenal koniec bojov. V Rusku zúrila občianska vojna, ktorej sa zúčastnili aj Československé légie. Rakúsko-Uhorsko sa rozpadlo a vznikli nové štáty, medzi nimi aj Československá republika. O tú však bolo treba tiež bojovať. Členovia Sokola z Čiech a Moravy, vojaci, vracajúci sa z frontu, legionári z Talianska a Francúzska namiesto návratu domov išli znova do boja. Boje proti maďarským vojskám na území Slovenska si vyžiadali od 2. novembra 1918 do 14. augusta 1919 životy 861 príslušníkov československej armády a ďalších 2 830 utrpelo zranenia. 1 960 mužov zostalo nezvestných a neskôr boli vedení ako padlí. Straty československého vojska počas bojov na Slovensku tak dosiahli až 12% z celkového počtu jej príslušníkov.
1. svetová vojna u nás zostáva v tieni 2. svetovej vojny. Jej obete si však tiež zaslúžia našu úctu. Do konca vojny zahynulo 69 700 vojakov z územia Slovenska a 61 660 bolo zmrzačených. Na pomníku obetiam 1. svetovej vojny v Seredi, odhalenom v roku 1936, je ako memento uvedených 128 mien. Ďalších 35 mien je vymenovaných na pamätnej tabuli na kaplnke Nanebovzatia Panny Márie v Dolnom Čepeni a 45 mien na pomníku na Kostolnom námestí v Dolnej Strede. Portál www.velkavojna.sk uvádza ešte väčší počet padlých: aktuálne 191 zo Serede, 54 z Dolnej Stredy a 61 zo Šintavy. O ich osudoch sú iba strohé informácie, často ani nevieme, kde ležia ich pozostatky. Z dobových dokumentov sa podarilo zistiť, že napríklad Karol Bajza zmizol v septembri 1915 na talianskom fronte a v roku 1924 bol vyhlásený za mŕtveho, Ján Balužák bol 17.3.1915 hlásený ako zranený zajatec v Moskve, robotník zo Serede František Baša zmizol v Karpatoch vo februári 1915 a v roku 1925 bol vyhlásený za mŕtveho, Michal Baša zomrel 12.7.1915 v posádkovej nemocnici č. 11 v Prahe na tuberkulózu, Vojtech Bilavský zmizol na talianskom fronte pri rieke Piava v júni 1918, vyhlásili ho za mŕtveho v roku 1924, Jozef Bocora z Horného Čepeňa padol 21.6.1918 ako príslušník trenčianskeho pešieho pluku č. 71, robotník zo Serede František Bosý, narodený v Prievoze pri Bratislave, bol od 11.4.1915 nezvestný na ruskom fronte, v roku 1925 bol vyhlásený za mŕtveho, Július Bóžik zomrel na neurčenú chorobu 17.2.1917 v záložnej nemocnici v Nitre – Mlynárciach, František Cisár zo Serede zmizol na ruskom fronte 19.3.1915, za mŕtveho bol vyhlásený v roku 1924, Leopold Cisár z Dolného Čepeňa bol nezvestný od 16.10.1914 na ruskom fronte, za mŕtveho bol vyhlásený v roku 1924, Jozef Čamaj zostal nezvestný v auguste 1914 na ruskom fronte, v roku 1924 bol vyhlásený za mŕtveho, robotník zo Serede Ján Čmarada, narodený v Radošovciach v roku 1887, slúžil honvédskom pešom pluku č. 7, od 28.7.1916 zostal nezvestný na ruskom fronte, v roku 1924 bol vyhlásený za mŕtveho, Štefan Ďuračka zostal nezvestný na talianskom fronte v novembri 1915, bol vyhlásený za mŕtveho v roku 1924, Martin Fagala, narodený v roku 1891 v Seredi, slúži v honvédskom pešom pluku č. 13, od septembra 1918 zostal nezvestný na neznámom mieste, v roku 1924 bol vyhlásený za mŕtveho, čižmársky majster zo Serede Maximilián Griflik bol nezvestný na ruskom fronte od 24. augusta 1914, v roku 1925 bol vyhlásený za mŕtveho, obchodný pomocník Ferdinand Grünzweig bol vo februári 1918 evidovaný v ruskom zajatí, v roku 1925 bol vyhlásený za mŕtveho, Cyprián Hindák padol 9.7.1915 pri obci Kajetanowka v Poľsku. Nádenník z Dolnej Stredy August Chatrnuch, nezvestný na ruskom fronte od 20.10.1914, bol vyhlásený za mŕtveho v septembri 1924. V ruskom zajatí zomrel Jozef Chmelár, uvedený v zozname strát z 2.12.1916 ako zajatec v Samarkande na území dnešného Uzbekistanu, Pavel Chmelár, vojak honvédskeho pešieho pluku č. 13 narodený v Seredi v roku 1895, zomrel 2.3.1916 na hnisavý zápal hrudníka v pomocnej nemocnici (Vereinshilfsspital) umiestnenej v Seredi na bližšie nezistenom mieste, príslušník honvédskeho pešieho pluku č. 13 Štefan Janík zo Serede zmizol na ruskom fronte v júli 1916, za mŕtveho ho vyhlásili v decembri roku 1924, Štefan Kalinay bol hlásený 3.2.1916 ako zajatec v Buinsku v Simbirskej gubernii v Rusku, príslušník pešieho pluku č. 72 Štefan Klačo zo Serede padol medzi 15. – 31. májom 1917, Štefan Kučera z Horného Čepeňa, nezvestný od mája 1916 a hlásený 13.12.1916 ako zajatec v Petropavlovsku v Akmolinskej oblasti na území dnešného Kazachstanu, bol vyhlásený za mŕtveho v roku 1924, Ciprian Klokner zo Stredného Čepeňa zostal nezvestný v apríli 1915 na ruskom fronte v Karpatoch a v roku 1925 bol vyhlásený za mŕtveho, František Kolár zahynul 24.9.1916 pri obci Toporontra v okrese Černovice v Bukovine (dnes na území Ukrajiny), Ján Kvetan zomrel 4.11.1915 na týfus v záložnej nemocnici č. 2 v Budapešti, čižmársky robotník zo Serede Jozef Lacko bol nezvestný od 8. júna 1916 na ruskom fronte, v roku 1925 bol vyhlásený za mŕtveho, Štefan Laštovka, narodený v Seredi v roku 1894, narukoval do honvédskeho pešieho pluku č. 13 a padol 2.2.1915, Štefan Michalec, nezvestný na ruskom fronte od januára 1917, bol vyhlásený za mŕtveho v roku 1924, hospodársky sluha zo Serede Martin Mrva, narodený v Gáni, zostal nezvestný v Karpatoch v apríli 1915, v roku 1925 bol vyhlásený za mŕtveho, Štefan Moncman zostal nezvestný na ruskom fronte v septembri 1914, za mŕtveho bol vyhlásený na konci roka 1924, Ján Nyitray bol hlásený 25.4.1917 ako zajatec v Jelabuge, Vjatská gubernia v Rusku, krajčír zo Serede Jozef Okruhlica, narodený 29.6.1875 v Hájskom, narukoval do honvédskeho pešieho pluku č. 13, od februára 1915 bol nezvestný na ruskom fronte a v roku 1924 bol vyhlásený za mŕtveho, Pavol Ormandik zo Serede zmizol v Rusku v novembri 1918 a v roku 1924 bol vyhlásený za mŕtveho, -Anton Paldan, pešiak honvédskeho pešieho pluku č. 13, zostal nezvestný od 11.6.1916 na neznámom bojisku a bol vyhlásený za mŕtveho v roku 1924, obuvník zo Serede Ľudovít Paldan zostal nezvestný na ruskom fronte 10.10.1914, za mŕtveho bol vyhlásený v roku 1924, Jozef Perl zomrel 6.3.1916 na škvrnitý týfus v pohyblivej záložnej nemocnici č. 7/XI, František Polaš, zomrel 7.1.1915 v zajateckom tábore v Ufe, Ján Polaš zo Stredného Kepeňa, narodený v Nebojsi, zahynul 30.7.1916 pri obci Žarnec v Albánsku, roľník zo Serede Michal Polaš, nezvestný na ruskom fronte od 1.7.1916, bol v roku 1925 vyhlásený za mŕtveho, robotník Štefan Práznovský z Dolnej Stredy, narodený vo Valtovom Šúre, zostal nezvestný na ruskom fronte a 5.8.1924 bol vyhlásený za mŕtveho, robotník zo Serede Jozef Rajninec narodený v Zavare, nezvestný na ruskom fronte od 10. júna 1915, bol vyhlásený za mŕtveho v roku 1924, Alexander Sedlák, nezvestný na talianskom fronte od novembra 1916, bol vyhlásený za mŕtveho koncom roka 1924, Emil Schulhof, hlásený 21.12.1916 v evakuačnej nemocnici v Rjazani, v roku 1925 ho vyhlásili za mŕtveho, Michal Šimkovič zomrel 15.10.1916 po priestrele pľúc v záložnej nemocnici v Lugoji v Krašovsko-Severinskej župe na území dnešného Rumunska, nádenník zo Serede Jozef Špitálsky zostal nezvestný na ruskom fronte od 7. mája 1915, vyhlásili ho za mŕtveho v roku 1925, František Špitálsky zo Serede, nezvestný na ruskom fronte od augusta 1914, bol vyhlásený za mŕtveho v roku 1924, Michal Špitálsky zostal 20.10.1914 nezvestný na ruskom fronte, Rudolf Špitálsky hlásený 19.3.1915 v ruskom zajatí ako zranený v evakuačnej nemocnici č. 8 v Moskve, Štefan Špitálsky zo Serede, ktorý pracoval ako robotník v Galante, bol v hlásení zo 6.8.1917 uvedený ako zajatec v Rusku a mal zomrieť v obci Šošovky, bol vyhlásený za mŕtveho v roku 1925. Ján Šutka zo Serede, pešiak pešieho pluku č. 72, zmizol v máji 1915 na ruskom fronte, koncom roka 1924 bol vyhlásený za mŕtveho, hospodársky sluha zo Serede Štefan Švehla, narodený v Abraháme, zostal nezvestný na ruskom fronte 8.9.1915 a na začiatku roka 1925 bol vyhlásený za mŕtveho, strojník zo Serede Jozef Szem, narodený v obci Nagyszarva (dnes Rohovce), zostal ako príslušník husárskeho pluk č. 9 nezvestný na ruskom fronte a v júni 1924 začalo konanie na jeho vyhlásenie za mŕtveho, roľník zo Serede Ján Takáč zostal začiatkom júla 1916 nezvestný na ruskom fronte a za mŕtveho bol vyhlásený na začiatku roka 1926, robotník zo Serede František Teplý, narodený vo Veľkom Kýre, zostal nezvestný na ruskom fronte, v roku 1925 bol vyhlásený za mŕtveho, Alexander Tomanóczy zomrel na konci februára 1915 vo vojenskej nemocnici v Budapešti na neurčenú chorobu, Štefan Tomík zo Serede zmizol na ruskom fronte v septembri 1915, v roku 1924 bol vyhlásený za mŕtveho, Ján Turan zo Serede bol nezvestný na talianskom fronte od mája 1916, vyhlásili ho za mŕtveho v roku 1924, slobodník delostreleckého pluku č. 14 Adalbert Alföldi, narodený v Šintave v roku 1885, zomrel 26.10.1916 v Trenčianskych Tepliciach, kde ho aj pochovali, pešiak 4. roty komárňanského pešieho pluku č. 12 Ferdinand Baša, narodený v Šintave v roku 1894, zomrel medzi 16.-20.6.1916, pešiak honvédskeho pešieho pluku č. 31 František Čerňanský zo Šintavy zmizol na ruskom fronte v júli 1915 a v roku 1924 bol vyhlásený za nezvestného, pešiak 13. roty trenčianskeho pešieho pluku č. 71 František Drábik, narodený v Šintave v roku 1895, zahynul 17.12.1915, strelec 3. roty práporu poľných strelcov č. 11 Jozef Eördögh, narodený v Šintave v roku 1894, zahynul 6.9.1916, delostrelec pluku poľných húfnic č. 14 Rudolf (Reszö) Fandel, narodený v Šintave v roku 1878, zahynul 29.9.1917, pešiak honvédskeho pešieho pluku č. 31 Ján Holbík, narodený v Šintave v roku 1899, zomrel 24.12.1917 v poľnej nemocnici č. 305 v San Stino di Livenza v Taliansku, desiatnik honvédskeho pešieho pluku č. 31 Ferdinand Javor, narodený v Šintave v roku 1879, zahynul 24.11.1914 pri Pilici v Poľsku, pochovaný bol na bojisku, pešiak 6. roty komárňanského pešieho pluku č. 12 Gejza Javor, narodený v Šintave v roku 1896, zomrel 20.9.1916 na následky strelného poranenia hlavy, pešiak 4. roty komárňanského pešieho pluku č. 12 Ján Juriš, narodený v Šintave v roku 1894, zomrel medzi 16.-20.6.1916, delostrelec horského delostreleckého pluku č. 14 Jozef Koričanský, narodený v Šintave v roku 1877, zomrel 14.12.1917 na oddelení pre duševne a nervovo chorých v záložnej nemocnici v Trnave, kde bol aj pochovaný, pešiak honvédskeho pešieho pluku č. 31 Jozef Marcinkech, narodený v Šintave v roku 1884, zahynul na ruskom fronte 14.10.1914, pešiak pešieho pluku č. 26 Tomáš Miklík, narodený v Šintave v roku 1885, zostal nezvestný na ruskom fronte od 14.8.1914 a v roku 1924 prebehlo konanie na jeho vyhlásenie za mŕtveho, titulárny čatár honvédskeho pešieho pluku č. 14 Anton Miklošík, narodený v Šintave v roku 1883, prišiel o ľavú nohu po amputácii v záložnej nemocnici č. 11 vo Viedni, pešiak 8. roty komárňanského pešieho pluku č. 12 Michal Molnár narodený v Šintave v roku 1893, zomrel medzi 16.-20.6.1916, pešiak honvédskeho pešieho pluku č. 31 Štefan Molnár, narodený v roku 1887 v Šintave, bol nezvestný na ruskom fronte od 13. novembra 1914, v roku 1925 ho vyhlásili za mŕtveho, predák 3. práporu záložného pluku poľných kanónov č. 106 Jozef Mužlaj (Muzslay), narodený v Šintave v roku 1886, zomrel 10.5.1917 v poľnej nemocnici 807 v Reifenbergu (dnes Branik v Slovinsku), pešiak 10. roty komárňanského pešieho pluku č. 12 Ján Novák, narodený v Šintave v roku 1893, zomrel medzi 16.-20.6.1916, pešiak 1. roty komárňanského pešieho pluku č. 12 Oskar Ordok, narodený v Šintave v roku 1892, zomrel medzi 24.1. – 15.2.1915, pešiak komárňanského pešieho pluku č. 12 Ján Psota, narodený v Šintave v roku 1881, zomrel 14.6.1918, pešiak honvédskeho pešieho pluku č. 13 František Šeliga, narodený v Šintave v roku 1883, zostal od októbra 1914 nezvestný na srbskom fronte, pešiak 8. roty komárňanského pešieho pluku č. 12 Július Tóth, narodený v Šintave v roku 1889, zomrel 3.9.1914 v poľnej nemocnici č. 1/5 v Bychowej v dnešnom Poľsku na následky strelného poranenia brucha, pešiak guľometného oddielu III honvédskeho pešieho pluku č. 31 Jozef Uhrovčík, narodený v Šintave v roku 1886, zahynul 18.6.1916, robotník z Dolnej Stredy Štefan Baninec, narodený 18.12.1877 v Matúškove, slúžil v honvédskom pešom pluku č. 15, od 3.1.1915 bol nezvestný na ruskom fronte, 5.8.1924 ho vyhlásili za mŕtveho, Jozef Bublinec z Dolnej Stredy, narodený 30.3.1874, slúžil v honvédskom pešom pluku č. 13 a zostal nezvestný na ruskom fronte 20.8.1914, v septembri 1924 ho vyhlásili za mŕtveho, Pavol Bublinec, narodený 22.6.1889 v Dolnej Strede, slúžil v delostreleckom pluku č. 14 na ruskom fronte a od 15.5.1916 bol nezvestný, v roku 1924 ho vyhlásili za mŕtveho, Štefan Bublinec z Dolnej Stredy, narodený 3.1.1896, slúžil v honvédskom pešom pluku č. 13 a zostal nezvestný v auguste 1915, František Gašparík, narodený v Dolnej Strede v roku 1888, slúžil v honvédskom pešom pluku č. 13, zahynul 28.8.1915 pri obci Wolkowice v Poľsku, nádenník z Dolnej Stredy August Chatrnuch, narodený 1.11.1974, slúžil v honvédskom pešom pluku č. 13, zostal nezvestný na ruskom fronte od 20.10.1914, bol vyhlásený za mŕtveho v septembri 1924. Ľudovít Chmelár, narodený v Dolnej Strede 28.11.1895, slúžil v pešom pluku č. 72, od 20.9.1915 nezvestný, vyhlásený za mŕtveho 10.9.1924, Pavol Kaša, narodený v Dolnej Strede v roku 1884, slúžil v parku delostreleckej munície v Krakove ako koniar, zomrel na zápal pohrudnice 10.9.1916 v Pevnostnej nemocnici č. 4 v Krakove, kde ho aj pochovali, Ján Kováč z Dolnej Stredy, narodený 25.12.1882, slúžil v pešom pluku č. 72 a od 26.6.1915 bol nezvestný, vyhlásili ho za mŕtveho v septembri 1924, nádenník z Dolnej Stredy Michal Kováč, narodený 6.6.1869, slúžil vo vojenskom pracovnom oddiele a od 3.9.1915 bol nezvestný, vyhlásený za mŕtveho v roku 1925, nádenník Michal Krajčír z Dolnej Stredy, narodený 26.9.1876, narukoval do honvédskeho pešieho pluku č. 13 a v auguste 1914 zostal na ruskom fronte nezvestný, v roku 1924 ho vyhlásili za mŕtveho, Pavol Majerník, narodený v Dolnej Strede v roku 1892, slúžil v honvédskom pešom pluku č. 13, bol postrelený do hlavy a zomrel 12.2.1915 v pozorovacej stanici v Nyiregyháze, kde bol aj pochovaný, Michal Miklovič, narodený v Dolnej Strede v roku 1878, slúžil v honvédskom pešom pluku č. 15, zomrel 1.9.1916 v nemocnici v Trenčíne, pochovali ho Kubrej, kaprál Jozef Miklovič, narodený v Dolnej Strede 1889, príslušník pešieho pluku č. 72, podľa hlásenia talianskeho Červeného kríža zomrel v Taliansku 29.2.1916, robotník Štefan Práznovský z Dolnej Stredy, narodený vo Valtovom Šúre, slúžil v pešom pluku č. 72, zostal od 18. 4.1915 nezvestný na ruskom fronte a 5.8.1924 bol vyhlásený za mŕtveho, nádenník z Dolnej Stredy Ján Širuch, narodený 26.1.1880 v Nemeskürte (dnes Zemianske Sady), bojoval na ruskom fronte a od 21.8.1914 zostal nezvestný, v roku 1925 ho vyhlásili za mŕtveho, robotník z Dolnej Stredy Pavol Švehla, narodený 31.12.1894, slúžil v pešom pluku č. 72, od 28.9.1915 zostal nezvestný na ruskom fronte, v septembri 1924 ho vyhlásili za mŕtveho, nádenník z Dolnej Stredy Alexander Vanek, narodený 13.5.1883 v Pate, zostal 12.2.1915 nezvestný na ruskom fronte, v roku 1925 bol vyhlásený za mŕtveho, Ján Vranka z Dolnej Stredy bol hlásený 13.6.1917 ako zajatec v osade Melekess, v Samarskej gubernii, Ľudovít Vranka z Dolnej Stredy narodený v roku 1893, podľa hlásenia ruského Červeného kríža zomrel v januári 1915 v ruskom zajatí v Petropavlovsku v Akmolinskej gubernii.
Česť ich pamiatke!
Na Slovensku si pripomíname 11. november ako Deň vojnových veteránov. V roku 1921 bol za jeho symbol zvolený vlčí mak, ako odkaz na v báseň, ktorú v máji 1915 napísal kanadský vojenský lekár John McCrae na červenými vlčími makmi pokrytých poliach pri belgickom meste Ypres. Tento rok si ho chceme 11. novembra o 11. hodine opäť pripomenúť pri pomníku na Čepeňskej ulici.
zdroj: Mesto Sereď
Len pár skratkovitých téz.
Na počiatok tej vojny sa často díva z takej tej Švejkovskej optiky – tak nám zabili Ferdinanda. Bola to ale jedna z najtragickejších udalostí v dejinách Európy. Znamenala úplný predel v dejinách medzinárodných vzťahov. Prvá svetová vojna bola prvý naozaj globálny konflikt. Pozlátko civilizácie v tejto vojne zmizlo – vlastne táto vojna obrátila naruby slávnu Clausewitzovu tézu. Mimochodom zhruba v tom čase Freudova psychoanalýza upozorňovala na temné pudy pod prudérnym povrchom meštiackych konvencií. Cena za víťazstvo Dohody bola naozaj vysoká. Táto „vojna za ukončenie všetkých vojen“ mala veľmi závažné následky. Azda jediným dobrým výsledkom prvej svetovej vojny je existencia Dobrého vojáka Švejka. Inak všetko, čo z konca tej „veľkej vojny“ plynulo, bolo ešte horšie než to, čo bolo pred ňou. Tých primátov má táto vojna viacero, ale ten úplne najhorší bol, že táto vojna spôsobila najväčšiu krízu morálky v dejinách, vyprodukovala novú skupinu vykorenených ľudí, ktorým sprisahanecké komunity a ideologicky zdôvodnené násilie začali dodávať nový zmysel života, čo zakrátko umožnilo nástup nových ideologických hnutí a totalitných režimov v Európe. Veď napokon v zákopoch prvej svetovej vojny sa sformoval svetonázor istého Adolfa Hitlera a nezabúdajme, že tiež istého V.I. Uljanova. Druhá svetová vojna bola vlastne len pokračovaním tej prvej.
A čo sa týka toho nášho poučenia, tak politici sa každoročne poklonia obetiam prvej svetovej vojny, prehlásia, že sme sa z tejto tragédie navždy poučili a že nič také sa už nesmie opakovať. S úľavou si tak odškrtnú svoju každoročnú povinnosť v nabitom programe. No zdá sa, že len málokomu napadne, že milióny obetí prvej svetovej vojny by sme si najdôstojnejšie uctili tým, že by sme sa rozpamätali na to, ako to vlastne všetko začalo. Ako niekto múdry povedal, vojna má jeden dôvod, ale veľa príčin. Aby bol „pekelný stroj“ spustený, viedol k tomu rad konkrétnych rozhodnutí. Začiatok, priebeh a dôsledky prvej svetovej vojny ukázal, že výdobytky modernej pokrokovej civilizácie ešte neodstraňujú deštruktívnosť prítomnú v hlbinách ľudskej povahy. To by sme si mali pripomínať aj dnes a neustále. Na to nesmie zabudnúť žiadna zodpovedná politika a diplomacia.