,,Ty ku**a banderovská nedorobená! Čo nejdeš na Ukrajinu žrať? “ – vynadal Helene zákazník reštaurácie. Krátko na to mu zachránila život

Helena Hudáčeková |   Zachránila som život mužovi, ktorý ma necelých desať minút predtým nazval ,,banderovskou kurvou nedorobenou“.

Po podcaste v televízii JOJ, kam som bola pozvaná, som mala ešte v BA nejaký program. Po ňom som šla na obed a po ňom na plánované stretnutie. A práve na obede k tomu prišlo…
Milujem vietnamskú kuchyňu.
Teda…iba konkrétne dve jedlá, na ktoré sa vždy v BA niekde zastavím. Našla som menšiu vietnamskú reštauráciu… vyzerala ako vývarovňa, nepredražené a málo ľudí.

Objednala som si, usadila sa a čakala pri scrollovaní mobilu. Dva stoly odomňa starší asi manželský či partnerský pár.
Pán zo mňa hodnú dobu nespustil zrak a potom spustil na svoju asi ženu ( ak sestru tak sa ospravedlňujem): ,,…Ti hovorím, že to je ona. Veď pozri. Počkaj, pozriem na internete.“ Nemotorne ťukal jedným prstom do mobilu.
Nereagovala som. Hneď na to: ,,Som vedel!“ Postavil sa, nešiel ku mne ale zahučal:
,,Ty kurva banderovská nedorobená! Čo nejdeš na Ukrajinu žrať? “

Pani ho ťahala za rukáv nech si sadne, dvaja ľudia sa otočili a potom si išli svoje. Ja som sa len usmiala, zamávala som mu a povedala: ,,Aj vám pekný deň a dobrú chuť k vlasteneckému obedu.“ Uznávam…bolo to provokačné.
Pán zanadával no potom si sadol.

Po polievke doniesli páru druhé čo si objednali a pán zahundral: ,,To je čo? To hore na tom.“
Pani mu odpovedala, že to budú drvené mandle alebo orechy a ananás. Upozornila ho, že by to nemal jesť, že zas skončí v nemocnici.

Pán zareagoval: ,,A to čo mám vyhodiť sedem eur? “ Nabral si.
Dlho to netrvalo a pani zhíkla na pána jeho menom : ****, veď ty máš oči napuchnuté, celý si červený. Pán začal silno kašľať, panikáriť, chytal sa za hruď a vyzliekal si sveter.

Okamžite som vytiahla zo svojej ,,sumky“ epinefrín, pribehla ku stolu a pichla mu ho do stehna. Zabral prakticky hneď.
Potom podľa postupu – call na rýchlu, oznámenie o alergikovi a že som použila adrenalínové pero.
Prišli za pár minút, pán mal pripuchnuté oči, ale nedusil sa. Pani mi ďakovala a objímala ma, pán sa na mňa ani nepozrel.
Vzali ho ešte do sanitky, ale čo s ním je ďalej, neviem…verím však, že je v poriadku.
Nečakám, že sa ozve v komentári, ani to nepotrebujem.

Skôr ako mi napíšete, že som úžasná a svätá a neviem čo, zabránim vám v tom hlboko priamym priznaním:
Hoci som pribehla pomôcť okamžite, keď to celé skončilo, na chvíľu som si predstavila, za tie urážky čo mi adresoval, ako si v klidánku a bez mrknutia pochutnávam na chrumkavom kurati s ryžou a sledujem, ako sa o dva stoly vedľa dusí so strachom zo smrti v očiach, muž, ktorý ma nazval ,,nedorobenou kurvou“.
Bohu vďaka za môj ,,mesiášsky komplex“.

Som pohltená vojnou a hrubosťou, no očividne nie natoľko aby som nechala umrieť človeka vedľa mňa. Keby som vo vojnovej zóne a bol by to okupant, potom budem dúfať, že ho naši chlapci pošlú na ,,koncert Kobzona“.
No civilista, hoc civilista, ktorý ma nenávidí , nemusí zomrieť len preto, že po mne „páli“ slovami.
Vždy mám pri sebe svoju vojenskú tašku a v nej okrem iného i dva epinefríny. Jeden nemusí zabrať , preto dva.
Aj turniket…hoci tu mi končatinu nič neodtrhne.
Je to však zvyk z frontu. Aj v khaki behám po Slovensku, lebo to inak neviem.
Bez tejto tašky skrátka nikdy nikam nejdem…ani do potravín u nás na dedine. Lieky, turniket, obväz… všetko musím mať po ruke.

Zostal mi po dnešku ešte jeden epipen, takže, ak mi budete chcieť vynadať alebo nie a zároveň požiť alergén, použijem ho na vás. Teda…dúfam.

Naozaj dúfam, že napriek tomu čo vidím a prežívam tam za hranicou, ale i na „slovenskom dezinformačnom fronte“ neprídem nikdy do štádia, kedy mi bude jedno úplne všetko a otočím sa chrbtom.
Predstava, že by som toho bola schopná, ma desí…

zdroj: FB/ Helena Hudáčeková