Palo Vančo, Združenie STORM | Napadlo ma napísať blog o bezpečí v našom sereďskom kontaktnom centre ZÓNA. Bezpečie, rovnako ako šťastie alebo dostatok, môže každý z nás vnímať úplne inak. Preto, ak hovorím o bezpečnej ZÓNE pre klientstvo, chcem sa zamyslieť, čo to bezpečie je a prečo je potrebné ho vytvárať.
Prvý krát píšem dlhý blog bez zvýraznení textu a bez obrázkov, pretože si myslím, že je dôležité sa zamyslieť, nie skonzumovať. Vidím, ako sa veci menia a kam smerujú a to ma naozaj utvrdzuje v tom, že už nechcem surfovať na vlne doby s úsmevmi plnými vyleštených bielych zubov. Naša klientela ich má iné a ja chcem stáť blízko nich.
O čom mám teda písať, ak chcem písať o bezpečí v našom centre?
O tom priestore?
Viac o pocite?
Cítiš sa bezpečne, keď vieš, že ťa nikto neohrozuje?
Stačí ti to?
Alebo k pocitu bezpečia potrebuješ aj to, aby ti niekto rozumel, aby ťa vypočul?
Alebo ešte niečo?
Pýtam sa preto, že verím, že to tak nejak máme všetci rovnako. Tak ako to máš ty, to nejak podobne mám aj ja. A tým pádom, ak by to platilo, to potom majú takto podobne aj ľudia, čo k nám chodia do centra, či nie?
Potom tu máme klasickú líniu pohľadu. Čo ak bezpečie jedného človeka môže byť vnímané ako nebezpečie niekým iným?
Čiže prostredie, kde sa niekto cíti úplne bezpečne je iným človekom vnímané ako veľmi nebezpečné. Poznáš to možno s úvah o tom, kde končí sloboda jednotlivca. Je to podobné.
Práve tieto otázky o slobode a bezpečí si v poslednom období, aj vplyvom situácií, ktoré prežívam, často kladiem.
Kontaktné centrum ZÓNA je pre ľudí, ktorí ho využívajú, miestom, kde môžu byť určitým spôsobom v bezpečí. Môžu sem prísť, keď potrebujú zdravotné, sociálne, právne alebo iné poradenstvo. Môžu si vymeniť použitý injekčný materiál za sterilný, môžu si ošetriť rany, osprchovať sa, oprať si oblečenie, zavolať niekam, vybaviť si veci cez internet alebo sa jednoducho zastaviť. Majú tu zaručenú anonymitu, ktorá je práve kvôli tomu bezpečiu dôležitá, ale aj nehodnotiaci empatický prístup, ktorý ho spoluvytvára.
V prvom polroku 2026 sme v kontaktnom centre zrealizovali 72 služieb a stretli sme sa s ľuďmi 748-krát. Poskytli sme 1 239 rôznych opatrení a 124 odborných poradenstiev. Zlikvidovali sme 21 759 použitých injekčných striekačiek a vydali 24 358 sterilných.
Je to celkom veľa čísel, ale tentoraz nechcem písať o tom, čo všetko sa za nimi skrýva. O tom som už písal.
Tentoraz sa chcem pozrieť hlavne na to bezpečie, pretože bezpečná Zóna nie je iba miestnosť. V mojej hlave prístup k človeku nekončí pri dverách kontaktného centra.
Ak človek vyjde von a na ulici je okamžite vnímaný ako hrozba, ak sa mu ľudia vyhýbajú, nadávajú mu alebo sa naňho pozerajú iba cez jeho minulosť, potom sa jeho pocit bezpečia veľmi rýchlo končí.
Ale platí to aj opačne.
Ak sa niekto bojí človeka, ktorý sa správa nepredvídateľne, kričí, nadáva alebo sa pohybuje v jeho blízkosti spôsobom, ktorý v ňom vyvoláva strach, je tento jeho pocit skutočný.
Nemyslím si, že by sme mali napríklad môj pocit bezpečia označiť za správny a druhý – pocit ohrozenia, ktorý popisujem za nesprávny.
Také jednoduché to určite nie je.
Na druhej strane nesúhlasím s tým, že bezpečie pre určitú skupinu by malo vznikať tak, že inú skupinu z verejného priestoru odstránime.
A práve tu sa podľa mňa dostávame k dôležitej veci.
Ak priestor nazývame verejným, podľa mňa patrí všetkým.
Ľuďom, ktorí sú zdraví, ľuďom, ktorí sú chorí, ľuďom, ktorí majú stabilné bývanie a aj tým, ktorí ho nemajú. Ľuďom, ktorí drogy nikdy neužívali a aj tým, ktorí ich užívajú.
To samozrejme neznamená, že vo verejnom priestore má byť dovolené všetko. Samozrejme, že nie. Veď predsa existujú pravidlá. Existujú zákony. Existujú hranice toho, čo je voči druhému človeku prijateľné. Nie všetky sú dokonalé, ale momentálne sú jedinou dohodou uzatvorenou spoločnosťou v rámci demokratického nastavenia systému, kedy vieme tieto veci ovplyvňovať prostredníctvom volených zástupcov, ktorí za nás tieto záväzné dohody (rozumej zákony) navrhujú a uzatvárajú.
Lenže medzi „všetko je dovolené“ a „týchto ľudí nechceme vidieť“ existuje obrovský priestor.
A práve v týchto mantineloch by sme mali hľadať priestor, myšlienku a pocit bezpečia.
V posledných mesiacoch sme v Seredi videli niekoľko situácií, ktoré veľmi silno otvorili tému komunity ľudí, ktorí užívajú drogy, ľudí bez domova a vôbec ľudí žijúcich na okraji spoločnosti.
Niektoré z tých situácií boli nepríjemné. Niektoré boli vážne. Niektoré vyvolali strach. A niektoré vyvolali aj veľmi silné reakcie verejnosti.
To je pochopiteľné a treba to nehodnotiaco a empaticky vnímať.
Podľa mňa však rovnako nehodnotiaco a empaticky treba vnímať aj ľudí, ktorí sa stali súčasťou týchto príbehov, pretože ak chceme situáciu upokojiť, potrebujeme viac ako jeden pohľad. Potrebujeme sa dostať od otázky, kto je vinný, k otázke, čo sa to stalo a čo s tým môžeme urobiť a to je niekedy oveľa náročnejšie. Najmä v čase, keď sa z problémov veľmi ľahko stáva obsah.
Aj preto som bol veľmi rád, keď som na jednom stretnutí na Mestskom úrade v Seredi počul z úst pani Fačkovcovej vetu: „Ona tá pani tým svojím konaním možno len volá o pomoc.“ Bol to iný rozmer vnímania veľmi závažnej a znepokojujúcej situácie. Myslím si, že tento rozmer tiež potrebujeme.
Aj preto, že v poslednom období som opakovane vnímal, ako sa v miestnom mediálnom priestore komunikujú situácie súvisiace s komunitou ľudí, ktorí užívajú drogy. Rozumiem tomu, že médiá potrebujú mať sledovanosť ak chcú prežiť. Rozumiem aj tomu, že konflikt, nezvyčajné správanie alebo dramatická situácia prirodzene priťahujú väčšiu pozornosť.
Otázka však je, čo sa stane potom.
Ak človeku položíme otázku tak, aby sme ho dostali k odpovedi, ktorú očakávame, a následne použijeme práve túto odpoveď ako potvrdenie obrazu, ktorý sme si o komunite vytvorili, neposúvame tým veľmi ďaleko porozumenie a skôr posilňujeme existujúci stereotypný obraz tváriac sa, že nám ide o porozumenie a smerovanie k riešeniu. Ak je ten obraz postavený na strachu, odpore a hneve, výsledkom môže byť ešte viac strachu, odporu a hnevu.
Myslím si, že toto nepomáha nikomu.
Možno je práve toto jedna z vecí, ktoré by sme si pri komunikácii podobných tém mohli viac uvedomovať. Slová nie sú iba slová. To, ako o nejakej skupine ľudí hovoríme, vytvára predstavu o tom, kto títo ľudia sú. Ak ich stále opisujeme ako problém, začneme ich tak vnímať. Ak ich opisujeme ako hrozbu, začneme od nich očakávať hrozbu a ak sa potom stretneme s konkrétnym človekom na ulici, už sa možno nepozeráme na neho.
Pozeráme sa na obraz, ktorý sme si o ňom vytvorili.
A to je veľký rozdiel.
Bezpečná zóna preto podľa mňa nevzniká iba tam, kde máme k dispozícii pracovníka, miestnosť, sterilný materiál alebo odborné poradenstvo. Myslím si, že vzniká aj v komunikácii. Áno, môže vznikať aj v médiách, na sociálnych sieťach, v susedských rozhovoroch a pri stretnutiach na ulici a v obchode, na úrade, u lekára…
A možno aj doma pri večeri, keď sa rozprávame so svojimi deťmi o tom, koho sme dnes videli na ulici. Aj tam sa rozhoduje o tom, aké mesto spolu vytvárame.
Môžeme vytvárať mesto, v ktorom sa ľudia navzájom boja.
Mesto, v ktorom sa každý problém rieši odstránením človeka, ktorý ho podľa nás spôsobuje.
Alebo môžeme skúšať vytvárať mesto, v ktorom vieme pomenovať problém a zároveň sa pokúsiť pochopiť, prečo vznikol a čo s ním môžeme urobiť.
To druhé je určite náročnejšie. Vyžaduje si viac času, viac spolupráce a viac počúvania. A niekedy aj schopnosť priznať si, že riešenie nepoznáme.
Ale možno práve to je cesta k skutočnému bezpečiu.
Nie k bezpečiu, ktoré vznikne tým, že niekoho nevidíme, ale k bezpečiu, ktoré vzniká tým, že vieme, čo robiť, keď sa problém objaví. Aj preto nám dáva zmysel kontaktné centrum v ktorom sme v prvom polroku zlikvidovali 21 759 použitých injekčných striekačiek. Tieto zlikvidované striekačky sa tak nedostali späť do verejného priestoru. To je bezpečie. Veľmi konkrétne, viditeľné, zmerateľné.
A práve preto mám pocit, že o bezpečí sa dá hovoriť aj úplne bez veľkých slov.
Niekedy je bezpečie striekačka, ktorá skončí tam, kde má, niekedy je to človek, ktorý vie, kam prísť a niekedy je to človek, ktorý vie, ako reagovať.
Niekedy je to občan, ktorý nález nenechá ležať na ulici, ale oznámi ho, sused, ktorý zavolá pomoc namiesto toho, aby situáciu ďalej vyhrocoval, alebo novinár, ktorý sa rozhodne odložiť svoj pohľad a názor na vec a položiť otázku tak, aby sme sa o probléme dozvedeli niečo hlbšie, čo by zapadlo do kontextu žitej reality. Oceňujem záujem priniesť pohľad komunity, no ak je výsledkom medializovaného rozhovoru iba posudzovanie konfrontovaného, následkom čoho sa posilňuje hnev a ostrakizácia, neviem, či je to to, čo ako komunita skutočne potrebujeme.
Premýšľam nad tým, že bezpečie v komunite je vlastne niečo, čo spoluvytvárame všetci.
Možno presne o tomto je spolužitie v meste.
Nie o tom, že sa všetci budeme mať radi, to určite nemusíme. Nemusíme ani so všetkým súhlasiť a všetko tolerovať.
Možno by sme sa mohli pokúsiť vytvoriť priestor, v ktorom sa aj napriek rozdielom dá žiť vedľa seba.
Pretože ak chceme bezpečné mesto, potrebujeme viac než bezpečné kontaktné centrum, v ktorom aj vďaka finančnej podpore Mesta Sereď môžeme budovať bezpečie pre ľudí, s ktorými pracujeme.
Potrebujeme bezpečný verejný priestor, bezpečnú komunikáciu a bezpečné vzťahy.
A možno aj trochu viac ochoty premýšľať nad tým, čo vlastne svojimi slovami a svojím správaním vytvárame.
