Dievčatá z Ukrajiny na Slovensku študujú, výborne ovládajú reč a vidia tu svoju budúcnosť

V nočných hodinách teda pracovníci CDRka do Trenčína zobrali dve dievčatá so sebou a to priamo z Cudzineckej polície. Bez ich osobných vecí, dokladov a vystrašené z toho, kam a prečo musia ísť, keď oni si nový domov už našli.

Policajti nechápali, že spojenie s ich zákonným zástupcom – otcom žijúcim v bombardovanom Kyjeve možné nie je. Bratove vyjadrenie nepomohlo – on zákonným zástupcom nebol.

Ráno už okolo siedmej  hodine ich brat nastúpil do auta a išli sme do Trenčína na príslušný úrad zistiť, čo sa ešte dá vo veci ich pobytu v jeho blízkosti spraviť. Na úrade si oproti nám sadli tri pracovníčky tváriace sa, že všetko vedia a poznajú. Akurát nevedeli čo je vojna a pred čím to vlastne tie deti utiekli. Nevyčítam im to, oni to vlastne nemali vedieť odkiaľ. Snáď moje vysvetlenie a dodatočné potvrdenie mojich predpokladov z blížiacej sa utečeneckej vlny, im aspoň dodatočne otvorilo oči.

U pracovníčok sociálnej kurately sme argumentovali aj materiálmi publikovanými v médiách, keďže Ukrajinu máme precestovanú a to vrátane lokalít, v ktorých v danom čase vojna prebehla, alebo aktuálne prebiehala.

Zistili sme adresu „decáku“, kam dievčatá umiestnili a informáciu, že ešte dnes Okresný súd rozhodne o ich osude.

Rýchlo sme v jednej z kaviarní v blízkosti OS napísali vyhlásenie našej rodiny s prísľubom, že sa o dievčatá postaráme.

Dôvodili sme aj tým, že prídu ďalšie deti a kapacita zariadení je obmedzená. Tieto tu majú brata a rodinu ochotnú poskytnúť im všetko potrebné. Listy sme odovzdali na podatelni OS a išli sme za dievčatami.

Za Trenčínom hlboko v lese sme našli objekt obohnaný vysokým plotom a ostnatým drátom. Len tabuľky na bránke napovedali, že skutočne sme pri CDRku a nie pri väznici.

Pracovníčky nás neochotne vpustili do miestnosti, do ktorej onedlho priviedli obe sestry. Všetko zamknuté, mreže na oknách. Po žiadosti jednej z nich o použitie toalety, sa pracovníčka centra postavila, odomkla toaletu, zamkla a znovu ju odomkla až po vykonaní potreby. Zamykali chodbu, kancelárie a samozrejme aj vchodové dvere. Pohyb aj z miestnosti do miestnosti na základe povolenia a pod dozorom.

Na izbe kam nás nevpustili mali byť dve, dokopy v zariadení pre cca 15 detí zatial tri. Spolu s nimi ešte jedna mladá Ukrajinka s obdobným osudom, ako sestry.

Aj pracovníčkam zariadenia som vysvetlil, že onedlho budú mať hodne plno, ani tu to v danom čase nechápali.

Akosi mi začalo svitať, že nie sme v objekte úplne bežnom. A áno, pracovníčky mi potvrdili, že ide o zariadenie, ktoré len deň predtým urýchlene pripravili pre deti – utečencov pred vojnou z Ukrajiny. Dovtedy zariadenie slúžilo ako resocializačné pre drogovo závislé deti. To vysvetľovalo to oplotenie objektu, drát, mreže na oknách a sústavné zamykanie spolu s dozorom „chovankýň“.

„Ale tieto dievčatá už utiekli pred nebezpečenstvom, od vás utekať nebudú“ – moje oznámenie, ktoré žiaľ nik nebral do úvahy. Jednoducho, deti z „resocu“ premiestnili, no personál zostal. Aj so zvykmi, správaním, systémom ostrahy a kontroly. To, že pri týchto deťoch stratil zmysel, sme my vysvetliť nedokázali.

Pre objektivitu uvádzam, že ako polícia, tak sociálna kuratela a následne aj súd konali v súlade so zákonom. Ten však nepredpokladal stav, kedy na Slovensko vďaka vojnovému šialencovi Putinovi budú prúdiť utečenci a nutné bude prijímať aj množstvo detí hľadajúcich bezpečie. A dodávam, že ochrana detí aj v tomto prípade bola pre štát prioritou – správnou prioritou, no nie zrovna aplikovanou správnym spôsobom.

Na miesto sme sa ešte vrátili. Priniesli sme dievčatám všetko potrebné pre život – o úplne základné potreby samozrejme zo strany štátu postarané bolo.

Dozvedeli sme sa, že našou žiadosťou sa OS ani nezaoberal. Nemal dôvod. Rozsudok súd odmietol doručiť dokonca aj bratovi, že bude doručený zákonnému zástupcovi. Že do Kyjeva, krajiny vo vojne a človeku, ktorý denne niekoľkokrát ide do krytu? To ani pracovníčka súdu nechápala. Že to určite zariadia. Nie, otcovi nič doteraz doručené nebolo. Asi netreba veľmi vysvetľovať dôvody.

Aj kontaktovaná právnička a psychológ nám potvrdili, že neuspejeme, štát podľa platnej legislatívy postupovať inak nemohol…

S dievčatami sme samozrejme odvtedy v kontakte. Akosi prirodzene sme rodinne spätí. Stretli sme sa aj na Ukrajine, kam sa o rok a pol v lete išli pozrieť.

Blší trh v Kyjeve

Putin stvoril nové symboly Ukrajiny – „Русский военный корабль, иди нахуй!“

Kočky nám poukazovali Kyjev z pohľadu domáceho obyvateľa, zoznámili nás s babičkou žijúcou neďaleko Černobylu. Mimoriadne milá pani, príjemná a vďačná za pomoc jej vnučkám. Pani patrila medzi likvidátorov Černobylskej havárie. Odznak a vyznamenanie ktoré od štátu obdržala, je vystavené v expozícii nášho múzea. Už sa tešíme na ďalšie osobné stretnutie s ňou.

Boli sme aj pri hrobe ich mamičky, ktorá zomrela na následky Černobylskej havárie. Kópia dokumentu potvrdzujúca túto skutočnosť je súčasťou archívu Múzea totality, v ktorom má táto tragédia samostatnú vitrínu. Černobyl sa týka stoviek tisíc ľudí na Ukrajine, v Bielorusku a krajinách Európy. Týka sa aj oboch dievčat.

Aj v súčasnosti, len nie každý o tom vie…

– – –

Obe dievčatá spolu s bratom na Slovensku žijú a študujú dodnes. Stretáme sa u nás a uvidíme sa znovu aj v Kyjeve. Medzitým na Slovensku skončil aj ich otec. Konečne je rodina pokope.

– – –

Materiál publikovaný v aktuálnom čísle časopisu ŽIVOT, ktorý je ešte stále v predaji:

V aktuálnom časopise ŽIVOT: „Dcéry poslal preč“

Staršie číslo časopisu ŽIVOT z archívu redakcie:

A takto spolu v ich domove, Kyjeve: