Aktuálne z Ukrajiny:
Helena Hudáčeková je s používateľmi Marek Pastornicky a 108 Кодацька бригада територіальної оборони ЗСУ.
Už teraz viem aký bude návrat na Slovensko.
Byť v Ukrajine počas vojny má svoje špecifiká. Bez ohľadu na to či si tu prvý alebo päťdesiaty krát. Ak si tu na otočku, ledva niečo vnímaš.
Prídeš, ochutnáš z ukrajinskej kuchyne, stretneš sa s kým sa máš stretnúť, odídeš.
Ak si tu týždeň, minimálne raz skončíš v kryte kvôli náletom a na Slovensko sa vrátiš motivovaný hovoriť o tom ako vyzerá ,,ruský mir“.
Ak si tu dlhšie ako týždeň, Ukrajina sa ti dostane pod kožu. Nemáš šancu oddeliť život Ukrajincov, ktorí tu žijú…od svojho. Si súčasťou ich každodenností. O to viac to platí pri vojakoch.
Tu neexistuje hranica – ja som vojak, ja tu môžem zomrieť a ty si civil, ty si v cajchu.
Tá hranica tú neexistuje. V ich blízkosti si rovnaký „vojenský“ cieľ ako oni.
Aby si bol ochotný toto riziko pravidelne podstupovať, musíš v Ukrajinu uveriť.
Musíš uveriť v nich. Musíš svojimi činmi dokázať, že ti môžu dôverovať…na sladké rečičky sa ti tu vyserú. Tie na nich neplatia.
Na Slovensku a kdekoľvek, kde je mier, zvyknú mnohí ľudia iných ľudí posudzovať podľa prvého dojmu. Často podľa fyzického vzhľadu, veku, pohlavia. Tu nič také neexistuje.
Tu sa na teba vojak nepozrie podľa týchto merítok, ale podľa toho či ti môže veriť a či ho za prvou zákrutou nezradíš len aby si si zachránil krk.
Ak pomáhaš ukrajinským vojakom, nemusíš byť svätý. Nemusíš byť anjelikom so sladkými rečami a s lichôtkami.
Musíš byť lojálny! Na tom jedinom záleží.
A musíš v ich boj za slobodu veriť natoľko, že keď ti povedia – ,,Ak tam pôjdeš ( odviezť techniku), môžeš zomrieť, nemusíš to robiť.“ , tak povieš: ,,Som si toho vedomý/á a idem.“
Bez strachu to nikdy nie je.
Sme ľudia…nie stroje. Aj my máme pud sebazáchovy. Aj nám sa rozbúši srdce a roztrasú ruky po údere nálože v blízkosti.
Nechceme zomrieť. Nechceme skončiť zmrzačení. Nechceme aby našim deťom po nás zostali medaily a ocenenia omotané vlajkou…chceme sa vždy vrátiť.
Tým, ktorých milujeme, musíme často klamať ako je všetko v poriadku, ako sme síce tam a tam, ale úplná pohoda…ako si spievame a vtipkujeme. Píšeme im to za zvuku výbuchov, nevediac, či nasledujúci dopad nebude na nás.
Keby ste len počuli telefonáty vojakov svojim mamám , manželkám a deťom – Vse charašo, vse dobre, spokojne, nepereživaj, u nas krasiva pohoda, u nas ničoho pohaneho nemaje…
Vždy klamú. Vždy. A to nie kvôli tomu, že by boli zlými ľuďmi. Láska je ten dôvod. Milovaných chrániš. Aj od vlastného strachu a neistoty.
Aj od bolesti.
Keby sme s Marekom v týchto ľudí neuverili, ani sám najvyšší by nás neprinútil byť tu.
Keby sme v nich neuverili, nenasadli by sme do auta a s liekmi a infúznymi roztokmi pod nohami, neriskovali život aby sme ich dostali k vojenským lekárom, ktorí zostali pod zemou ratujúc ľudí na ostreľovanej pozícii. Bez nich hrozia raneným vojakom smrteľné infekcie a agónia plná bolestí.
Diskomfort, únava, zmysly nastavené na konkrétne zvuky a tvary, neustála hrozba a turniket na vrecku ako pripomienka, že strata končatiny sa môže týkať aj nás.
Dnes sme sa dostali na cestu, ktorá bola doposiaľ úplne v pohode. Naši ňou prešli aspoň tisíckrát, nikdy jediný problém.
Dnes sme však museli zastaviť a zvuk šahídu nám dal jasne vedieť , že padne buď za nás, pred nás alebo na nás. Žiaden kryt, iba holé pole z oboch strán. Pri blízkom údere, z akejkoľvek strany by to bola istá smrť…tlaková vlna by z nás urobila kašu.
Dopad bol pred nami , ale v dostatočnej vzdialenosti na to aby sme nemali ujmu.
Odrezali nám most, čím nám predĺžili cestu.
Ešte stále nie sme v cieli a čujka na detekciu blízkosti FPV dronov chytá každých desať minút „panický atak“.
Sme tu, pretože im veríme.
Sme tu, pretože nám za to stoja.
Buďte s nami. Oni za to stoja
Zdroj: FB
