Aj tento rok sa koná Medzinárodný hudobný festival Pro musica nostra. Jeho podtitul znie: Festival, ktorý vracia hudbu na miesta, kde kedysi znela. Zahŕňa vlastne viacero festivalov so základnou ideou: prezentovať klasickú hudbu vo významných architektonických pamiatkach viacerých slovenských regiónov. Prípravu týchto festivalov má na starosti koncertné a festivalové oddelenie Hudobného centra v spolupráci s rôznymi regionálnymi, miestnymi, cirkevnými a občianskymi subjektmi.
V dňoch 14. – 21. júna 2026 sa uskutočnil Pro musica nostra Tyrnaviensi, V. ročník medzinárodného hudobného festivalu pod záštitou predsedu Trnavského samosprávneho kraja Jozefa Viskupiča. Organizátormi boli Hudobné centrum, Trnavský samosprávny kraj a Krajská organizácia cestovného ruchu Trnavský kraj.
V rámci tohto festivalu neznela len klasická hudba. V záhrade Knižnice Juraja Fándlyho v Trnave napríklad v stredu 17. júna vystúpil komorný súbor Banda. Tento koncert som si nenechala ujsť. Bandu som totiž ešte naživo hrať nepočula, čo som potrebovala bezpodmienečne napraviť, pretože je to výborná slovenská kapela v oblasti world music.
V deň koncertu bolo poriadne horúco, no do večera v knižničnej záhrade slnko našťastie prestalo páliť. Koncert, tešiaci sa veľkému záujmu obecenstva, sa začal o 18.00 hod. Banda zahrala v zostave: Samo Smetana – husle, mandolína, spev, Alžbeta Lukáčová – cimbal, ústna harmonika, spev, Ivan Hanula – viola, mandolína, buzuki, panduri, spev, Peter Obuch – kontrabas, koncovka, spev, Michal Fedor – bicie nástroje a Eva Brunovská – spev, keyboard. Konferovania sa zhostil Samo Smetana. Spomenul, že v rámci festivalov Pro musica nostra už pred niekoľkými dňami hrali v Gbeľanoch a okrem Trnavy ich v júni čaká ešte hranie v Hermanovciach. O tvorbe komorného súboru Banda prezradil, že sa venuje spracovávaniu ľudových piesní, a to nielen slovenských, ale napríklad aj poľských, rusínskych, ukrajinských či rómskych. Tieto piesne zasadzuje do nových kontextov (nástrojových, žánrových a pod.). Samo Smetana vyzdvihol, že svetová hudba (world music) je veľmi slobodná, lebo okrem tradície obsahuje aj určitý posun.
A hudba Bandy bola naozaj slobodná, otvorená, radostná a pestrá. Vnímavému obecenstvu odovzdávala neskutočnú energiu a znela čerstvo a moderne. Už v úvodnej piesni Telegrafy (je to ľúbostná pieseň z Horehronia) sa spájal ľudový viachlas s modernou rytmikou a využitie ústnej harmoniky na mňa pôsobilo skutočne osviežujúco. Pod názvom Holúbky sa skrývali dve lyrické svadobné piesne z Požitavia a Považia s príchuťou jazzu. Boli jemne energické, mali iskru. Zaujímavá je história baladickej piesne Morvaji. Členovia kapely Banda nedávno navštívili Gruzínsko a kúpili si tam strunový hudobný nástroj panduri. S jeho pomocou spracovali záhorácku pieseň o zbojníkovi na kaukazský spôsob. Samo Smetana si v nej okrem spevu aj zahral na malom bubienku, čím vytvoril neúnavný podmanivý rytmus. V ukrajinskej baladickej piesni Zozuľa znel zvučný štvorhlas, aký sa pestuje na Zakarpatí, no Banda ju opäť obohatila vlastnými rytmami. Z obce Rejdová na Gemeri pochádza ľúbostná pieseň Ďiouča o zamilovanom farárovi. Nejedná sa však o nič nepatričné, pretože táto obec je evanjelická. Bola to jedna z piesní na tomto koncerte, v ktorej sa ozýval prenikavý zvuk strunového nástroja buzuki. V rámci rusínsko-ukrajinskej piesne Hadanočka (ide vlastne o dve ľúbostné piesne), zahranej ako svižné blues, predviedol Samo Smetana parádne sólo na husliach, ktoré obecenstvo odmenilo nadšeným potleskom. Lyrická pieseň Skala z Fintíc (Šariš) má taký pesimistický text, aký sa v ľudovej tradícii vyskytuje len málokedy. Na začiatku, keď spievali Samo Smetana a Eva Brunovská za sprievodu cimbalu a kontrabasu (so slákom), ma až mrazilo. O veselej naplnenej láske je ľúbostno-žatevná pieseň Žito, v ktorej hudobníci energicky cifrovali a Peter Obuch okrem kontrabasu hral aj na píšťale koncovke. Fialečka (lyrická svadobná pieseň nevesty pri čepčení od Nitry) podnietila moju kamarátku, sediacu vedľa mňa, k výroku, že vďaka Bande sa z ľudovej piesne – divej ruže – stala ruža stolistá. Rómska žartovná pieseň Horčica je o cestovaní a vznikol k nej aj cestovateľský videoklip. Samo Smetana v nej spieval po rómsky i po slovensky (aj jeho husle priam spievali), Eva Brunovská hrala na malých perkusiách a pieseň mala živelný záver. Na setlist sa dostala aj pieseň zo Starej Pazovy vo Vojvodine v Srbsku. Jej názov je Kufere, no nie je dovolenková, ale vojenská. Obecenstvo si v nej s Bandou zaspievalo: „Vojna sa pominie, láska nezahynie, veď ty budeš moja.“ Kone, naratívna pieseň zo Záhoria (Gajary), bola spracovaná v štýle reggae a človeku sa pri nej chcelo tancovať a nie sedieť na stoličke. 1890 je titulná pieseň z rovnomenného slovenského historického seriálu, ktorý sa natáčal v kaštieli Betliar na Gemeri. Vznikla na námet horehronskej ľudovej piesne a jej text síce nie je ľudový, ale je stále aktuálny. Ako celok je nesmierne silná. Po tejto piesni Samo Smetana predstavil hudobníkov a mal to byť záver koncertu, no obecenstvo nadšene aplaudovalo a vytlieskalo si prídavok: temperamentnú žartovnú rómsku pieseň Ojoj, ktorá je o tom, že človek má niekedy právo aj na oddych. Na záver Samo Smetana poďakoval Hudobnému centru a Knižnici Juraja Fándlyho v Trnave. Koncert trval vyše hodiny a bol korunovaný záverečným standing ovation.
Komorný súbor Banda priniesol do Trnavy prekvitajúce hudobné výkony, nápady a inšpirácie. Moja kamarátka tým výrokom o ruži stolistej trafila klinec po hlavičke. Slovenská world music žije a to je skvelé.
Ružena Šípková
Foto: autorka
