V Múzeu obetí komunizmu v Košiciach otvorili včera výstavu o Politických väzňoch v Jáchymove.
Uránovými baňami a tábormi kedysi prešlo 65-tisíc ľudí označených číslom, aj oni sami boli pre režim iba číslami.
To hovorí aj o tom, ako hodnotou bol pre režim ich život…
Výstava má vypĺňať jedno z bielych miest minulého storočia. A hovorí aj o tom, že sloboda neprišla z východu ako to si to radi vymýšĺajú niektorí politici boľševického razenia.
S Patrik Dubovsky sme teda včera vyskúšali čerstvú leteckú linku Bratislava-Košice (tých 35minút let je fakt výborná vec) a obaja sme tu mali krátke príspevky k téme, ja cez konkrétne príbehy, s ktorými som sa stretla.
O odbojových skupinách v uránových baniach, útekoch aj o tom, ako sa politickí väzni snažili aj tam, v uránových baniach, tvoriť.
A čo sa z ich „jáchymovskych diel“ vlastne zachovalo.
O takej slobode v neslobode.
Na politických väzňov, ktorých som spoznala, aj naše spoločné návštevy Jáchymova rada spomínam.
Naposledy som bola na miestach, kde stáli kedysi tábory a uránové bane, pred rokom s Brankom Tvarožkom a jeho blízkymi tesne pred jeho storočnicou, vznikol z toho aj dokumentárny film Putovanie storočím Branislava Tvarožka.
Mám radosť, že som mohla včera stretnúť aj skvelého publicistu a zostavovateľa jednej z najzaujímavejších kníh o jáchymovských politických väzňoch – Zdeňka Bauera.
Jeho kniha má takmer tisíc strán a príznačný názov Jáchymovské tábory – peklo ve kterém mrzlo.
Veľmi ju odporúčam – kvôli faktom aj pútavému esejistickému štýlu.
Vychádza z nej nakoniec aj výstava; ktorú je možné v múzeu vidieť celé leto.
Za pekné foto aj podnetné otázky po diskusii ďakujem novinárovi a milovníkovi železnice Ľubomírovi Lehotskému.
Zdroj: FB
