10. december 1989 bol pre desiatky tisíc (podľa niektorých zdrojov až 200 000) ľudí dňom radosti, viery v lepšiu budúcnosť a nádeje byť súčasťou slobodnej a civilizovanej Európy.
Bolo niekoľko dní od ikonického 17. novembra a my sme sa išli slobodne pozrieť do Rakúska.
V najchladnejší deň tohoročnej zimy, pešo a k Dunaju, aby sme Devín videli z druhej strany Dunaja – tej dovtedy slobodnej…
Okolo hraničného prechodu Bratislava Petržalka – Berg ešte boli protitankové zátarasy, ostnatý drôt a Železná opona bola v neporušenom stave. Mnohí ľudia nepochybne nemali ani platné cestovné pasy. No išli na Západ. A vrátili sa!!
Po 25 rokoch som už na SoL napísal toto:
Pred 25 rokmi ma do Hainburgu zobral otec. Dnes som tam zobral ja svojho syna, aby sme pochopili význam pozdravu „Ahoj Európa“
Písal sa 10. december 1989 a ja som bol obdobne ako 10 – 100 000 ďalších ľudí prekvapený zmenami, ktoré čiastočne už nastali, no hlavne nastať mohli, nielen v našich životoch, ale v celej krajine. Bolo iba niekoľko dní od dnes už symbolického 17. novembra 89.
Presne pred 25 rokmi bol ešte studenší deň, ako je dnes. Vlastne to bol jeden z najstudenších ak nie úplne najstudenší deň toho roka. Teplota klesala na -12 či -13 stupňov. Ani tieto podmienky nás však neodradili od cesty do Bratislavy vlakom a následne dlhého pochodu do rakúskeho Hainburgu. Električkou sme sa z hlavnej stanice priviezli k mostu SNP a tam začal náš pochod za slobodu, demokraciu a možnosť voľne sa pohybovať po svete. Pešo sme prešli most SNP a spolu s otcom a desiatkami tisíc ďalších ľudí sme sa vybrali po Viedenskej ceste na hraničný prechod Berg. Tí, ktorí ho poznáte iba z dnešných dní patríte medzi šťastných ľudí. Nemali ste totiť možnosť na vlastné oči vidieť a zažiť ostnaté drôty od Dunaja lemujúce celú západnú hranicu vtedajšej Československej socialistickej republiky. Nemali ste možnosť vidieť pohraničiarov a vojakov ozbrojených samopalmi, protitankové zátarasy a dokonale – zdôrazňujem úplne dokonale stráženú colnicu umožňujúcu prechod zo socialistického a totalitného Československa na slobodný západ.
Približovaním sa k štátnej hranici sme netušili, ako sa dostaneme za ňu. Pamätal som si z roku 1985 (moja prvá a dovtedy jediná cesta z Československa na západ) čo všetko predchádzalo tomu, aby sa človek vôbec na samotnú colnicu dostal. Bola to skutočne nepreniknuteľná hranica so závorami a opatreniami neumožňujúcimi ilegálny prechod na druhú stranu. Ani v tento historický deň nechýbali vojaci a pohraničiari. Bolo nás však veľa a bez akejkoľvek kontroly sme „nadvihli rampy“ a kráčali za slobodou. Bol to dlhý a skutočne vyčerpávajúci pochod presne po tej istej ceste, po ktorej jazdíme autami aj dnes. Oproti súčasnosti však bol rozdiel aj v rozvinutosti prihraničnej oblasti z rakúskej strany, nakoľko aj tu bol tento región viacmenej koncom „civilizovaného sveta“.
Po ceste sme prechádzali ulicami, kde boli na súkromných pozemkoch otvorené brány, vo dvoroch stolíky s várnicami a horúcim čajom, ktorý pre nás pripravili domáci. Vítali nás obyčajní ľudia a vítali nás naozaj srdečne. Po dlhých kilometroch sme uzimení prišli na pole vedľa Hainburgu a to na miesto asi 30 metrov od vody. Dokonalá organizácia stretnutia rakúskou stranou nás ohromila. Veľké stany Červeného kríža, opätovne horúci čaj, rakúska Polícia, sanitky, pracovníci Červeného kríža a vo vzduchu vrtuľníky – na naše pomery niečo úplne neslýchané. Na improvizovanom pódium vyhotovenom z traktorovej vlečky nad logami Verejnosti proti násiliu následne stál Milan Kňažko, Ján Budaj a starosta Viedne Helmut Zilk. Vypočuli sme si pár slov, načo Ján Budaj zvolal dnes už historický pozdrav „AHOJ EURÓPA“.
Doprostredu Dunaja priplávala výletná loď, z ktorej sa ozvali tóny piesne známej vtedy a dodnes. „Bratříčku nevzlykej“ spieval osobne Karel Kryl. Práve týmto úplne dokonalým gestom hudbou spojil pravý a ľavý breh Dunaja, teda desaťtisíce ľudí pri Devíne spolu s takmer dvesto tisícmi ľudí v Hainburgu do jednej dovtedy nepredstaviteľnej sily, ktorá pre nás Slovákov urobila 10. december 1989 ďalším významným dňom našej histórie.
Som rád, že som spolu s mojim otcom mohol byť pri tom.
Domov sme sa opätovne vrátili pešo celí premrznutí. Pre tých, ktorí oných 34 km pri -13-tich stupňoch celzia nezvládli, došli nielen rakúske ale aj slovenské sanitky a večer dokonca niekoľko autobusov bratislavskej MHD. My sme to zvládli a po ceste späť sme sa stretali so šťastnými ľuďmi, ktorí v budúcnosti Slovenska videli prosperitu západu, slobodu slova a cestovania. Videli novú nádej.
Dnes uplynulo štvrťstoročie od 10. decembra 1989. Presne na identické miesto ako pred 25.- timi rokmi som sa išiel pozrieť s Jánom Budajom a spomíňať. Tak, ako mňa niekedy na toto miesto zobral môj otec, ja som zobral svojho syna. Je pravda, že my sme išli spoločne a autom, no verím, že rozprávanie Jána Budaja a oná symbolika bude aj môjmu dieťaťu pripomínať aspoň z časti to, prečo jeho otec a dedko pred štvrťstoročím pochod do Hainburgu urobili a čo vlastne tie historické slová vypovedané Jánom Budajom z traktorovej vlečky pri pohľade na Dunaj a slovenský Devín pre náš národ znamenali a trvale znamenať budú.
Preto ešte raz pán Budaj, srdečná vďaka.
Celý článok aj s fotografiami nájdete tu, v archíve SoL:
Článok citovali aj hnonline.sk a to tu:
Dnes tomu je 36 rokov a pôjdeme sa na miesto pozrieť znovu. Spolu s manželkou, so synom a teraz aj jeho priateľkou – hneď ako sa vrátia zo zahraničia, kde sú so školy.
Len aby sme nezabudli na to, že sloboda nebola vždy samozrejmosťou…
Reportáž z 10. decembra 1989 – Foto : archiv Muzea totality
Poďakujme sa Gorbačovovi, Budajovi, určite nie.
Toto čo sú za články ? Aká sloboda ? Sloboda je že mi zakážu spaľovací motor ? Sloboda je že máme viac zákazov ako v Severnej Kórei ? Amerika a americkí ľud pochopil a preto si zvolili cestu slobody a čoskoro aj v Európe zdravý rozum zvíťazí.
Už aby sa zase obnovili tie strážené hranice.
Za byvaleho rezimu, chapaj 48-89 bola skutocna sloboda.
Obyčajní ľudia mali slobodu aj za komunistov a určite väčšiu ako teraz. Práve teraz sa boja ľudia povedať pravdu nahlas. Zmenu režimu potrebovali hlavne tí, čo chceli zdrhnut za hranice a veľmi sa to hodilo aj všetkým darebákom. Ľudom sa ľahšie dýchalo a nemuseli riešiť spory politikov a hrozby vojny. A nemuseli sa obávať o budúcnost mladej generácie.
Sloboda a Lena, keď ste vymleti, nemusí to každý vedieť. Ale keď sem napíšete debiliny, tak to o vás každý vie.🙊🙊🙊
Lena taká miera vylízanosti, to až šokuje. To sú vážne kognitívne poruchy. Tvrdiť, že za komunizmu mali ľudia slobodu a že sa im lepšie dýchalo, to je už neslušnosť. To je odporná lož. Celý ten slávny komunistický režim zlikvidoval všetky elity národa. Niektorých zabili, niektorých uväznili, ďalších okradli a zvyšok donútili k emigrácii. Vládla tu všadeprítomná atmosféra špicľovania, donášania, udavačstva, kádrovania a strachu. Falšovala sa minulosť a história. Poriadne dostala zabrať za vlády týchto sociálnych inžinierov aj krajina a životné prostredie. Desivé pustošenie sa odohralo aj na detských dušiach, kde sa škola tvárila ako neutrálne vzdelávací ústav, v skutočnosti tam však prebiehala prevýchova resp. indoktrinácia dieťaťa v socialistického nového človeka. Nebola umožnená sloboda vierovyznania, neexistovali nezávislé súdy, všetko bolo spolitizované, na hraniciach sa strieľalo, voľby boli fraškou, cenzúra tlače a vysielania, autocenzúra myslenia. Mám pokračovať? To so ani poriadne nezačal a bilancia je už teraz desivá. A vám sa sníva o istotách? Asi o takých, aké má väzeň odsúdený na doživotie – pravidelná strava, vychádzka na dvor a prístup k toalete. Komunizmus to bola bezcennosť človeka a bezradnosť občanov voči totalitnej moci. Komunizmus v praxi zlyhal. Beztriednu spoločnosť ani nového človeka sa nepodarilo realizovať. Utopický pokus však viedol k nezmerným škodám, ničeniu a utrpeniu. V mene vysneného socialistického človeka budúcnosti boli likvidované desiatky miliónov reálnych ľudských bytostí.
No s tou slobodou to ide akosi dolu vodou. A hranice zavrieť hneď a nepúšťať sem odpad
Dnes som slobodný, ale chudobný. Slobodný – odtiaľ – potiaľ. Všakovakí sviniari mi tu nariadili, čo musím robiť. Príkladov je veru neúrekom.
Pre: Anonym 11. decembra 2025, 15:58
Bohuzial Slovac si zvolila mafiana Filcka a ten prve co spravil zjednodusil primanie migrantov + zabezpecil 150 000 uzbekov. Vacsine sa to tak paci zbytocne picujes aj tak si len odpad pre Ficka 🙂
Bohuzial, to je dokaz, ze jednotlivi ludia maju rozne preferencie a predstavy o tom, ako zit zivot a co znamenaju v ich zivote jednotlive pojmy
Za vsetkym treba hladat strach
Mozno je to aj ista forma stockholmskeho syndromu, byt vdacnu svojmu vaznitelovi
Ludia budu vdacne zit v neslobode, ak budu ma naplnene zakladne potreby a nebudu sa musiet bat napriklad o to ako vychovat deti alebo len tak ist v noci von na ulicu
Je to velmi poucne pre demokracie a zaroven ukazuje ake lahke to mozu mat autoritari, aby sa vratili k moci po tom ako v dosledku socialnych zlyhani kapitalizmu trpi aj demokracia
Anonym 11. decembra 2025, 17:17
Tak prosím ťa daj pár príkladov kedy si bol donútený tými sviniarmi spraviť niečo napriek svojmu presvedčeniu. Veľmi ma to zaujíma
pre tomasa 12. decembra 2025, 14:09
Zaujímavý názor. Len ťa doplním, za mňa jedinou nevýhodou kapitalizmu je nerovnomerné rozdeľovanie bohatstva. A preto máme demokraciu, aby štát prostredníctvom nami zvolených zástupcov zabezpečil solidaritu bohatých s chudobnými. To že máme chudobných ľudí, pocit neslobody alebo sa necítime bezpečne, nie je následok kapitalizmu ale nášho slobodného rozhodnutia, kedy si nedokážeme zvoliť skutočných zástupcov, ale dokola tam posúvame skorumpovanú mafiu, ktorá má úplne iné záujmy. Ako povedal jeden úspešný oligarcha: volič je hovno, nevie absolútne nič.
Anti dessolee, tak ako z duše nenávidím opiát menom komunizmus, tak som ďaleko od toho adorovať kapitalizmus. Keď tu bude príležitosť resp. nejaký článok priamo súvisiaci s kapitalizmom, tak sa rád kriticky vyjadrím aj na jeho adresu. Teraz len tak letmo napíšem, že jednak kapitalizmus nie je žiadna jednoriadková definícia. A za druhé keď Adam Smith premýšľal v 18.stor. o kapitále a „neviditeľnej ruke trhu“, bola to úplne iná doba, iný svet. Nemal potuchy napr. o globálnych nadnárodných korporáciách utrhnutých z reťaze. S tým súvisí presne aj ten bonmot od pána oligarchu Haščáka. Osobne od globálnej krízy 2008 a od prečítania Pikettyho Kapitálu v 21.storočí som už len taký zdráhavý „kapitalista“, alebo kapitalista s veľkými výhradami, dokým nevymyslíme niečo kvalitatívne lepšie. Súhlasím aj s tou výčitkou o nerovnomernom rozdeľovaní bohatstva. Tých kritických výhrad mám však viacero a už dlho sa tým vo svojej hlave zaoberám, z čoho pramení jeho dysfunkčnosť.
Nerovnomerne rozdelenie bohatstva je podla vsetkeho z dlhodobeho hladiska zakladnu crtu kapitalizmu zalozeneho na dlhovej ekonomike
Dosledok dlhu je inflacia a ta je priamou pricinou prerozdelovania
To na co narazas ty ma obmedzenie v tom, ze politik ak chce byt zvoleny musi robit popularne opatrenia a moze ich robit velmi dlho, az do doby, kym s tym dokazu trhy zit (štátny dlh nakupuju sukromnici)
Bohuzial aj toto pravidlo sa uz porusuje a statne dlhy eurozony nakupovala uz aj samotna ECB
Pri tomto necistom kapitalizme neexistuje vlada, ktora dokaze zabranit neefektivnemu prerozdelovaniu peňazí
Nehovoriac o tom, ze nemozeme očakávať od populacie, volebnej zakladne, ze bude mat znalosti a schopnosti taketo veci rozlisit.
Naopak je prirodzenou ludskou vlastnosťou starať sa v prvom rade o seba.
Pochopenie, ze ak je silna komunita, tak je postarane aj o potreby jednotlivca je vlastne malej skupine ludi.
Pri vacsej skupine ludi to sklzne zase do extremnej polohy socializmu, kde velka cast ludi (opat egosticky) system zneuziva.
Zostava teda otazkou ci sucasna verzia kapitalizmu speje k niecomu prospešnemu a ci je schopná sa prípadne nejako samoregulacne zmenit.
Nie som príliš optimista. Jeho relativny úspech spocivajuci v rastucom blahobyte je zaplateny velmi vysokou cenou v podobe niceneho prostredia nevhodneho pre zivot a z toho vyplyvajuca klesajuca kvalita zivota.
Co nas zrejme v buducnsoti caka, ak nenajdeme inu cestu
Za mna suhlas…dnes mame uplne iny model alebo verziu kapitalizmu ako bol vtedy
Samotny kapitalizmus sa vyvija a uvidime kam sa dokaze posunut
podla mna pochopiť nefunkcnost ekonomickych modelov v praxi je mozne iba vtedy ak zabrdneme do psychologie a sociológie, ktore suvisia s motivaciami konania ludi
A trochu sa povrtat vo filozofii a biologii 🙂
Ono hlavnou črtou kapitalizmu a dnesnej spolocnosti je jednotlivec, individualista, jeho zaujem
A zjedndousene sa da povedat, ze nic v prirode nie je zalozene na individualistickom principe, pretoze vsetko je prepojene. Egoisticke motivy funguju jedine v pripade prenosu genov (silnejsi sa presadi)
Inak je vsetko zalozene na spolupraci a koexistencii
My ludia sa tomu snazime ako keby vyhnut a je to z dlhodobeho hladiska odsudene na neúspech.
Akurat v ramci svojho života vacsinou tie velke neúspechy nasej civilizacie a jednotlivych systemov nezazivame alebo si nie dostatocne uvedomujeme a chapeme tie, o ktorych vieme z historie