Viete, čo je prvým signálom ekonomickej krízy? Keď sa rozhodnete nejsť na večeru do reštaurácie, ale nie kvôli súkromiu, ale z ekonomických dôvodov.
Tu som poskladal dva zaujímavé príspevky – Richard Kollar napísal postreh, a Martin Drozd to ilustroval historickými príkladmi.
Richard Kollár: „Bol som dnes pozrieť na Dlhých Dieloch v Bratislave. Reku, poznám tam pár fajn reštaurácií, kam som zvykol chodievať, ideme na večeru.
Všetko zavreté, alebo teda nevaria. Buď úplná tma, alebo bezradné tváre zamestnancov. Jedná báseň, Palacinkáreň, všetko otvorené len na obedové menu – ešte to ani nestihli opraviť v google mapách. Príjemná talianska reštaurácia je dnes tuctovou sieťovou pivárňou. Maďarská reštaurácia sa zmenila na prázdnotou zívajúcu vietnamskú. Okrem toho kebaby a pizzerie. A alkohol, pri ňom je ľudí celkom dosť.
To všetko na jednom z najhustejších a najmodernejších sídlisk na Slovensku v Bratislave, v meste, kde je sústredená väčšina bohatstva našej krajiny. Na sídlisku, kde skončilo pre svoju relatívnu cenovú dostupnosť množstvo mladých ľudí v posledných desaťročiach. Nie je tam takmer vôbec kam ísť sa navečerať.
Lebo …. lebo takýto luxus si už takmer nik nemôže dovoliť.
Je to len jeden príklad, ale mňa signály, ako je tento, dosť znepokojujú.
(Brutálne) problémy s peniazmi nemá len naša štátna pokladnica. Všetky dáta (od úspor po spotrebiteľské správanie) ukazujú, že si uťahujeme opasky už všetci. Služby zdražujú a keďže o ne nie je dosť záujmu, tak zanikajú.
Ono, keď sa blíži kritický bod zlomu, množstvo vecí ešte tesne pred tým vyzerá ako tak udržateľných. Aj na Titanicu sa tancovalo. Ale potom to napokon príde a nebude dosť záchranných člnov. A dnes už vlastne takmer s istotou vieme, že to príde čoskoro.
Ekonomická kríza Slovenska je tu, sme na hrane, mnohí už aj za ňou, či dokonca ďaleko za ňou. Chválime sa trinástym dôchodkom, ale požičiavame si z budúcnosti, ktorá bude ešte horšia ako súčasnosť, už aj na ten jedenásty.
Držme si klobúky, pôjde to pomerne rýchlo.“
Martin Drozd: „To, čo popisuje Richard Kollár, je presne ten typ varovného signálu, ktorý sa v histórii pred väčšími ekonomickými otrasmi objavoval už neraz. Podobné scenáre sme mohli pozorovať aj v iných krajinách tesne pred príchodom vážnych kríz.
USA (2007–2008) – ešte pred kolapsom Lehman Brothers zatvárali reštaurácie a malé podniky vo veľkých mestách, pretože domácnosti začali šetriť na “nepodstatných” výdavkoch. Dokonca aj reťazce ako Starbucks prvýkrát vo svojej histórii zatvárali stovky pobočiek. Grécko (2009–2010) – v Aténach mizli rodinné taverny a malé obchody mesiace predtým, než sa oficiálne priznala rozsiahla fiškálna kríza. Ulice plné prázdnych prevádzok sa stali symbolom krachujúcej domácej spotreby. Španielsko (2011–2012) – ešte pred vrcholom krízy spôsobenej prasknutím realitnej bubliny zatvárali bary a kaviarne, ktoré boli po desaťročia komunitnými centrami. Dopyt po bežných službách sa zrútil, pretože rodiny šetrili na každom eure. Taliansko (2013–2014) – po dlhových problémoch sa v mestách ako Turín či Miláno masovo zatvárali malé reštaurácie a tradičné trattorie. Mnohé z nich sa premenili na lacné fastfoody alebo zostali prázdne – podobne, ako to dnes možno pozorovať v Bratislave.Všetky tieto prípady spájala jedna vec – predkrízové ticho. Menej ľudí v reštauráciách, prázdne výklady, klesajúce tržby v službách. Až potom prišiel zlom, keď sa reťazovo prejavili prepúšťania, útlm výroby a strata dôvery spotrebiteľov.
Z tohto pohľadu to, čo popisuje Richard Kollár na Dlhých Dieloch, nie je len lokálna zvláštnosť, ale symptóm hlbšieho ekonomického ochladzovania. História ukazuje, že práve takéto nenápadné signály bývajú predzvesťou prichádzajúcej krízy – v čase, keď sa ešte zdá, že sa “vlastne nič vážne nedeje”.“
Zdroj: FB, Juraj Smatana
