Nepochybujem o tom, že august je dobrý mesiac a zvlášť to platí v Trnave. 20. – 22. augusta 2025 sa znova stala hlavným mestom Dobrolandu, pretože sa v nej konal už 28. ročník medzinárodného hudobného festivalu Dobrofest. Ten je venovaný slovenskému rodákovi Jánovi/Johnovi Dopyerovi (1893-1988) a jeho slávnemu vynálezu – rezofonickým gitarám, z ktorých jeden druh pomenoval krásnym slovenským slovom „dobro“ (skratka zo slov DOpyera BROthers). Od svojho 1. ročníka v roku 1992 prešiel Dobrofest mnohými premenami, no stále je to festival prinášajúci skvelú hudbu a priateľskú atmosféru. Radi naň chodia i pamätníci, ktorí zažili pôvodné „veľké“ Dobrofesty.
V súčasnosti je organizátorom Dobrofestu Trnavská hudobná spoločnosť, o. z. a tohto roku ho z verejných zdrojov podporili Fond na podporu umenia, mesto Trnava a Trnavský samosprávny kraj.
V stredu 20. augusta večer sa rozoznela festivalová zvučka na zaplnenom Nádvorí – priestore súčasnej kultúry. Po príhovore Andreja Haladu – predsedu Trnavskej hudobnej spoločnosti, o. z. a moderátora Petra „Bonza“ Radványiho prišiel otvárací koncert: vystúpila česká kapela Ladybirds pôvodom z Jablonca nad Nisou: kapelníčka Alena Schernstein Vítová – gitara, spev, Zuzana Šírová – husle, mandolína, perkusie, spev, Anička Olejníková – akustická basová gitara, flauty, spev, Vojtěch Novotný – bicie a špeciálny hosť Bob Schernstein – dobro. Dámy z Ladybirds charakterizujú samy seba ako „3 bláznivé maminy“, fungujúce ako kapela už takmer 28 rokov. Veľmi skoro sme sa presvedčili, že sú to výborné hudobníčky, speváčky i autorky pesničiek, ktorým nie je cudzie country, folk, pop, rock ani soul. Tvoria pesničky s textami v češtine (napr. Polapená, Šachovnice, Jako malá, Matky na tahu…) aj v angličtine (Swing Me, Shall I Go…). Ich mužskí kolegovia im na koncerte perfektne sekundovali. V pesničke A. Olejníkovej Trpaslík si autorka nielen sólovo zaspievala, ale zahrala aj sólo na priečnej flaute. Keďže tvrdila muziku basovou gitarou, mladý hudobník Honzík Novorka jej poslúžil ako „podávač“ flauty. Ladybirds rady prerábajú pesničky, menia ich „na obraz svoj“, a tak sme si vypočuli napríklad covery hitov Crazy (Gnarls Barkley) a Rolling In The Deep (Adele; výborný spev Z. Šírovej). Obecenstvo odmieňalo kapelu obrovským potleskom a krikom „bravo“. Navyše, nielenže si zaspievalo a zatlieskalo do rytmu, ale si aj zamľaskalo, a to počas pesničky Stuck Like Glue, pôvodne od country kapely Sugarland. Začiatok i koniec pesničky Ready To Run (The Chicks, predtým Dixie Chicks) ozdobila A. Olejníková hrou na zobcovej flaute. Zaznela i pesnička Maličkosti z lásky, ktorú A. Schernstein Vítová napísala pre svojho manžela – dobristu. Poslucháči si podupkávali nohami a poklepkávali prstami, rytmus kapely bol nákazlivý a hudba prežiarená slnkom v duši a rozjímavým zvukom dobra. Po klaňačke nasledoval búrlivý potlesk a krik „ešte, ešte“. Prídavky boli hneď dva: Mercy (Duffy) a kresťanská pieseň Amazing Grace, zaspievaná precítene a mocne a cappella. Koncert uzavrelo nadšené standing ovation.
Vo štvrtok 21. augusta dostal Dobrofest 2025 studenú sprchu. A to doslova, pretože pršalo. Večerný koncert sa teda konal v hlavnej sále kultúrneho centra Malý Berlín. Slušne sa zaplnila a medzi obecenstvom som stretla i niekoľko bluesmanov. Moderátor P. B. Radványi pripomenul, že blues je základ celej angloamerickej hudby a spomenul aj výrok bluesovej legendy Willieho Dixona, že blues sú korene stromu, na ktorom vyrastá ovocie – všetka ostatná hudba. Nasledovala poriadna bluesová hrmavica, ktorá poslucháčom rozihrala všetky žilky v tele: vystúpenie maďarskej kapely Boogie & Someday Baby (Csaba „Boogie“ Gál – rezofonická gitara, spev, János Mazura – tuba, jug a Zoltán Gingl – bicie). Hosťoval v nej majstrovský hráč na ústnej harmonike Tamás Szabó. Priniesol si plný kufrík harmoník a s ľahkosťou ich striedal, pokojne aj v rámci jednej pesničky. J. Mazura (prezradil, že hráva aj klasickú hudbu v orchestri) v niektorých pesničkách (napríklad Skinny Woman) hral na originálnom jugu: bola to veľká plastová fľaša od limonády, do ktorej strčil náustok. Boogie žartoval, že je to najdrahší hudobný nástroj. Energicky hrajúci bubeník Z. Gingl mal na tričku portrét klaviristu, speváka a skladateľa z New Orleans s umeleckým menom Professor Longhair. Frontman kapely slajdoval s bottleneckom na kovovej rezofonickej gitare poriadne temperamentne a spieval mocným a zvučným hlasom. Tiež nezaprel v sebe showmana a poľahky sa mu darilo roztlieskať obecenstvo do rytmu. Počas pesničky Fishin´ Blues som mala pocit, že by roztancoval aj ryby vo Váhu. Hudobníkom sa podarilo na koncert „prepašovať“ pesničky, ktoré by striktne bluesový fanúšik neočakával: napríklad v rámci pesničky Make Me A Pallet On Your Floor zaznel úryvok z pesničky One Love od Boba Marleyho a počas ďalšej pesničkovej zmesi to bola dokonca Freedom! ´90 od Georgea Michaela. Na setliste sa objavila aj pesnička Give Me One Reason (Tracy Chapman). Sám s rezofonickou gitarou Boogie interpretoval pesničku Don´t Sell It – Don´t Give It Away (Oscar „Buddy“ Woods), pričom sa vybral aj medzi obecenstvo zahrať a zaspievať si postojačky na dvoch voľných stoličkách v 1. rade. Po pesničke Charmin´ Betsy s divokým tempom a hrou J. Mazuru na perkusiách prišla klaňačka a standing ovation. Prídavkom bola pesnička Terraplane Blues (Robert Johnson). Počas nej si Boogie zahral a zaspieval sám postojačky na stoličkách v 2. a 3. rade medzi obecenstvom tlieskajúcim do rytmu. Na záver sa strhol mohutný potlesk a krik. Po vydarenom koncerte bola pre mňa najväčším blues cesta domov. Už totiž nepršalo, ale lialo.
Piatok 22. augusta bol zase modrý, plný blues a bluegrassu. Ešte pred večernými koncertmi sa v hlavnej sále kultúrneho centra Malý Berlín uskutočnil hojne navštívený Dobro workshop (čiže hudobný kemp) so slovenským dobristom Henrichom Novákom, o ktorom sa dá povedať, že je známy v hudobnej branži na celom svete. Ako povedal, v dnešnej dobe sa rezofonické gitary využívajú v mnohých hudobných žánroch. Dobro je veľmi emotívny hudobný nástroj, jeho zvuk je podobný ľudskému hlasu. On sám hrá na dobre tzv. havajským štýlom s bežcom (želiezkom), trojprstovou technikou. Účastníkom workshopu poskytol základné informácie o ladení dobra, o hre na ňom, o najdôležitejších hudobných žánroch, v ktorých sa využíva, i o významných dobristoch. Tiež odpovedal na zvedavé otázky. Bolo ich dosť, napríklad, koľko stojí dobro, či možno začať hrať na dobre aj v dôchodkovom veku a aké sú možnosti učenia sa hry na tento hudobný nástroj. Pre názornejšiu predstavu zahral H. Novák niekoľko skladieb sólovo a niekoľko v duu s bendžistom Richardom Ciferským. Napokon došlo aj na praktické rady. Pretože H. Novák je skôr bluegrassový hráč a nehrá blues na rezofonickej gitare s bottleneckom, rady rozdával aj bluesman P. B. Radványi.
Dážď sa už nekonal, a tak večerné koncerty Dobrofestu 2025 hostilo opäť plné Nádvorie – priestor súčasnej kultúry. Na začiatku si A. Halada zaspomínal, ako sa v roku 1992 na prvom ročníku Dobrofestu zoznámil s hudobným nástrojom dobrom. S P. B. Radványim sa zhodli na tom, že bez nich dvoch by už Dobrofest pravdepodobne neexistoval. Obecenstvo im zo srdca zatlieskalo. Tretí dobrofestový večer otvorila nová slovenská bluegrassová superskupina (nedávno oslávila rok svojej existencie) – New Hay. Zahrala v zostave: Vladimír „Vrabec“ Lajčiak – gitara, spev, Roman Áč – bendžo, spev, Jaro Rakay – mandolína, spev, Martin Benada – husle, Peter Hlavatý – kontrabas, spev a vzácny hosť Zdeněk Lucák – dobro. Na sociálnych sieťach som sa o nej dočítala: „Už v r. 2023 položil základy tejto kapely Zdenek Roh, keď nás pozval ako JAM partu na festival v Novej Seninke a tam nám udelil názov ‚New Hay‘“. Názov kapely znamená síce „Nové seno“, ale jej hudba je ako svieža lúka s modrou trávou, prekvitajúca výraznými hlasmi spevákov. Sprievodného slova sa zhostili viacerí členovia kapely a dobre sa dopĺňali (rovnako ako pri speve). Zneli hlavne pesničky so slovenskými textami. J. Rakay je nielen autorom hudby, ale aj skvelým textárom. Z jeho autorskej dielne sú napríklad pesničky Chyby stoja za pár slov, Pár chvíľ či V rade druhý. R. Áč nezabudol podotknúť, že texty sú napísané v spisovnej slovenčine a že speváci z New Hay v reálnom živote hovoria „po trnafsky“. Na setliste sa však objavili napríklad aj pesničky Good Morning Country Rain (Eddy Raven) a Early Morning Rain (Gordon Lightfoot). Našťastie, dážď na Nádvorie neprivolali. Aj keď sa citeľne ochladilo, svižná hudba zahriala hudobníkov aj nadšené obecenstvo. Priestor na sólové vystúpenie a príhovor dostal i Z. Lucák, člen bluegrassovej kapely Album, ktorý na Dobrofest prišiel až z ďalekého Chomutova. Vysvetlil, že v minulosti hral aj na gitare či mandolíne, no už 40 rokov sa drží dobra. Jeho vzorom je Luboš Novotný z kapely Druhá Tráva. Špeciálne kvôli Dobrofestu si New Hay nacvičili rezkú inštrumetálnu skladbu od Andyho Halla Last Chance Getaway. Venovali ju Herbertovi Schildhammerovi, dlhoročnému návštevníkovi Dobrofestu. Obecenstvo sa s radosťou roztlieskalo do rytmu. Keď sa koncert chýlil ku koncu a prišla klaňačka, poslucháči si vytlieskali a vykričali dva prídavky: pesničku Valérie Ferčákovej Epitaf a ešte jednu rýchlu skladbu.
Po prestávke sme sa preladili na vlnu energického a drsného blues s vynikajúcim austrálskym bluesrockovým hudobníkom, spevákom a autorom piesní Gwynom Ashtonom. Počas svojho koncertu sa predstavil ako one-man band, kombinujúci spev s hrou na gitare, ústnej harmonike a malej bicej súprave. G. Ashton mal až dva mikrofóny a cez každý z nich znel jeho hlas inak. Na Nádvorí panovala povznesená atmosféra, obecenstvo si nielen zatlieskalo podľa podmanivého, hypnotického rytmu, ale si aj zaspievalo. Plne sa potvrdila stará pravda, že blues je síce často o smutných veciach, no na poslucháčov zvykne pôsobiť katarzne a rozveseľujúco. G. Ashton, pokiaľ som dobre počítala, vystriedal počas vystúpenia štyri gitary, najčastejšie hral s bottleneckom na kovovej rezofonickej, ktorá už má i historickú hodnotu. Gitary v jeho rukách spievali i nariekali odušu. V rámci komunikácie s obecenstvom hovoril aj informácie k jednotlivým pesničkám. Z jeho najnovšieho albumu Mojosoul zazneli naživo pesničky Yesterday´s Me (Cool, Cool Water), 12 000 Miles From Home a No More. Obecenstvo odmieňalo frenetickú hru a spev G. Ashtona obrovským potleskom a krikom. Koncert uzavreli dve pesničky z albumu Prohibition: Ain´t My Style a The Road Is My Religion. Poslednú menovanú pesničku zahral G. Ashton na elektrickej gitare, z ktorej vyludzoval priam nadpozemské zvuky. Poslucháči však aplaudovali postojačky, a tak nasledoval prídavok: oduševnená pesnička She´s Lost Her Power z albumu Sonic Blues Preachers, zahraná na kovovej rezofonickej gitare s bottleneckom.
Festival uzavrela česká bluegrassová kapela Monogram: Jaromír Jahoda – bendžo, spev, Zdeněk Jahoda – mandolína, spev, Jindřich Vinkler – gitara, sólový spev a Erik Banič – kontrabas, spev. Ako špeciálny hosť s nimi vystúpil slovenský dobrista Milan Benkovič. Táto pražská kapela má už vyše 30-ročnú históriu. Patrí k českej i k európskej špičke vo svojom žánri a ona i jej členovia získali viaceré významné hudobné ocenenia. V súčasnosti má v repertoári predovšetkým autorské pesničky J. Vinklera (väčšinou s anglickými textami) a tiež inštrumentálne skladby od ostatných členov kapely. Gitarista sa okrem skvelého spevu ujal aj sprievodného slova a bavil obecenstvo svojským humorom. Hudba Monogramu bola ako parádne rozbehnutý bluegrassový vlak a zvuk dobra do nej zapadol ako akurátne množstvo soli do polievky. Počas koncertu sa ozývalo pochvalné pískanie a potlesk za inštrumentálne i spevácke výkony. Občas zaznel aj výkrik: „Umí!“ Vypočuli sme si pesničky ako Take It Easy, Simple Man, Mountain Man či Hold My Hand. Inštrumentálka Elephants Valley (Zdeněk Jahoda) tiež zapôsobila majstrovskou hrou a súhrou. V refréne pesničky Oh, Girl si zaspievalo aj obecenstvo. Po swingovke My Blues a temperamentnej pesničke Marry Anne sa kapela predstavila poslucháčom a poďakovala zvukárovi Jirkovi. Poslednou pesničkou bola rezká Our Song. Klaňačku sprevádzal mohutný aplauz a krik „ešte, ešte“. P. B. Radványi navrhol, aby hudobníci zahrali niečo, čo by všetkých prítomných zohrialo, a tak nasledoval energický prídavok, počas ktorého obecenstvo tlieskalo do rytmu a hýbalo sa podľa neho. Zanietený potlesk a krik znel ešte počas hry a posledný festivalový koncert korunovalo standing ovation.
Okrem koncertov a workshopu mala široká verejnosť vo štvrtok 21. augusta a v piatok 22. augusta od 15.00 hod. do 17.00 hod. možnosť navštíviť Dvoranu slávy dobra v Dome hudby Mikuláša Schneidera Trnavského. Je to jediná stála muzeálna expozícia rezofonických gitár nielen na Slovensku, ale aj v celej Európe. Návštevníkom približuje život Johna Dopyeru a jeho vynálezy, ako aj históriu festivalu Dobrofest.
Dobrofest 2025 sa vydaril na jednotku. Priniesol krásne hudobné zážitky bez ohľadu na počasie. A ako zdôraznil P. B. Radványi, aj na budúci rok sa máme na čo tešiť. Pripomenieme si totiž 100. výročie žiadosti o patent na prvú rezofonickú gitaru s kovovým telom a tromi malými rezonátormi, ktorú si John Dopyera podal 12. októbra 1926. Takže pevne dúfam, že ďalší Dobrofest bude znova rezofonickou pastvou pre uši.
Ružena Šípková
Foto: autorka
