Stredoveký hrad Šintava prestaval na modernú protitureckú pevnosť. Stanislav III. Thurzo zomrel pred 400 rokmi

Mgr. arch. Rastislav Petrovič |   Pred 400 rokmi 1. mája 1625 zomrel počas liečenia v piešťanských kúpeľoch zemepán Serede, uhorský palatín a spišský župan, gróf Stanislav III. Thurzo. Pochovaný je v Kostole sv. Jakuba v Levoči.

Bol najstarším synom Alexeja II. Thurzu a Barbory Zrínskej. Narodil sa 24. júla 1576 v Bojniciach. Rodičia ho vychovávali podľa zásad: poznať pravdu, dobre žiť a správne hovoriť. Stanislav bol veľmi rozhľadený a vzdelaný muž. Základné vzdelanie získal od svojich domácich vychovávateľov. Neskôr pokračoval v štúdiách v nemeckom Augsburgu a potom dva roky na chýrnych univerzitách v Padove, Bologni a Sieni, kde študoval právo. Okrem latinčiny, nemčiny, maďarčiny ovládal aj taliančinu a slovenčinu. Závažné rodinné dôvody mu nedovolili pokračovať v štúdiách. V roku 1594 mu ako osemnásťročnému zomrel otec a mladý Stanislav musel prerušiť štúdiá a vrátiť sa domov spravovať zdedené majetky. V roku 1598 zdedil po Anne Salmovej, vnučke Alexeja I. Thurzu panstvá Hlohovec a Šintavu, ktorú si zvolil za svoje hlavné sídlo. Jeho brat Mikuláš zdedil Bojnice a Krištof Spiš. Po smrti bratov ich získal Stanislav, po Mikulášovi v roku 1609 a Krištofovi 1614.

V roku 1598 sa oženil sa s Annou Rozáliou (Anna Rosina), rodenou Liszty z Kitsee, s ktorou mal piatich synov, Pavla (1601), Štefana (1607), Stanislava IV. (1607 – 1627), Adama (1610 – 1635), Michala (1615 – 1636) a tri dcéry Annu, Alžbetu a Evu (1613-1627). Známe sú mená len ôsmych detí, čo nevylučuje, že ich mohlo byť viacej, ale vzhľadom na vysokú úmrtnosť v detskom veku, sa ich mená nezachovali.

Dcéra Eva sa ako 13-ročná vydala za zemana Štefana Pogránya zo Zemianskych Sadov a zomrela ako 14-ročná pri pôrode prvého dieťaťa. Údajne jej matka zakázala babici, aby jej pri pôrode pomohla. To by svedčilo o tvrdej až krutej povahe jej matky Anny Rozálie. Tá sa násilne správala aj k svojim slúžkam a poddaným. Raz sa jednej slúžke, Magdaléne z Kajalu, po bitke podarilo ujsť zo šintavského hradu do Serede, kde ju drábi chytili a predviedli na hrad pred Annu Rozáliu. Tá ju potom drasticky umučila. To bolo podnetom pre palatína Mikuláša Esterházyho, aby nariadil vyšetrovanie jej zločinov. Boli jej dokázané viaceré násilnosti, dokonca aj vraždy, za čo ju súd, aj keď bola šľachtičná, odsúdil na stratu hlavy a majetku. Dokázalo sa jej celkom 12 obetí, medzi nimi boli malé deti, ženy aj muži. Vinníčku nepopravili, dostala milosť od cisára Ferdinanda III., v čom jej pomohli vplyvní príbuzní na panovníckom dvore.

Stanislav viedol vojenský život. Zúčastnil sa na mnohých bojoch proti Turkom. Zachovával vernosť Habsburgovcom a nepridal sa na stranu protihabsburských povstaní, a to napriek tomu, že Thurzovci patrili začiatkom 17. storočia k hlavným predstaviteľom nekatolíckej šľachty a protihabsburského stavovského odboja. Stanislav III. aj napriek tomu, že bol evanjelikom, sa nepridal na stranu povstania Štefana Bočkaja. Z jeho strany išlo o účelové rozhodnutie. Nechcel stratiť priazeň cisára, a s tým spojené politické výhody. Preto vstúpil do služieb arcivojvodu Mateja, brata cisára Rudolfa II. Keď arcivojvodu korunovali za kráľa Mateja II., Stanislav niesol na korunovácii krajinskú zástavu, ktorá bola potom uložená na šintavskom hrade. V roku 1621 sa zúčastnil ako cisárov povereník na mierovom rokovaní s Gabrielom Bethlenom. Dosiahol viaceré vysoké dvorské funkcie. Zastával funkciu kráľovského komorníka, hlavného kráľovského pohárnika, bol krajinským hlavným kapitánom a v roku 1622 sa stal palatínom. Vyhral tesným pomerom hlasov pred svojím ambicióznym rivalom Mikulášom Esterházym. Palatín bol v Uhorsku najvyšší krajinský hodnostár, zástupca kráľa v jeho neprítomnosti.

Stanislav Turzo sa ako evanjelik staral o rozvoj školstva. Založil knižnice, v Hlohovci evanjelické gymnázium a podporoval študentov na štúdiách vo Wittenbergu. V roku 1622 zvolal do Šintavy evanjelickú synodu, ktorá je známa aj pod názvom Šintavské konzistórium.

Stanislav III. Thurzo si dlho palatínskej hodnosti neužil. V staršom veku ho trápili rôzne reumatické choroby, na čo mal vplyv aj jeho život, neustále cestovanie za povinnosťami.

Tri roky po zvolení za palatína, ako 49-ročný odišiel na liečenie do Piešťan. Tu ho 1. mája roku 1625 zastihla smrť. Zanechal po sebe rozsiahly majetok, ktorý zdedili jeho vdova a deti. Nie však nadlho, smrťou najmladšieho bezdetného syna Michala v roku 1636 vymierajú Thurzovci po meči a majetok prevzala kráľovská komora (vtedajší štátny majetok). Neskôr bol rozsiahly majetok rozdelený medzi viaceré šľachtické rodiny, napr. Mikuláš Esterházy získal Šintavské panstvo a hrad najprv do zálohu v roku 1639 a potom do držby v roku 1642.

Stanislava III. Thurza ako dedičného spišského župana pochovali v Kostole sv. Jakuba v Levoči, kde sa dodnes nachádza jeho renesančný epitaf z niekdajšej tumby, okolo ktorej stála maľovaná kovová mreža.

Veľkolepý pohreb sa konal v Levoči až 12. januára 1626. Smútočné obrady trvali šesť hodín a po nich nasledovala smútočná hostina pre urodzených hostí. To nebolo pri šľachticoch nič neobvyklé, že sa pohreb konal až po takom dlhom čase. Na pohreb bolo potrebné zvolať pozostalú rodinu a príbuzných, ako aj magnátov z celej krajiny.

Jeho význam nielen pre Sereď, ale aj celé Šintavské panstvo bol v tom, že podporoval trhy, obchod, rozvoj remesiel, sociálne svojich poddaných, ktorých domy postihla nejaká pohroma (požiar, povodeň, rabovanie vojsk). Na svojom panstve  poskytoval poddaným aj mýtne úľavy. Ďalej podporoval školstvo a vzdelanosť. Vo Vlčkovciach povolil, aby sa tam usídlili habáni, ktorí utiekli z Moravy. Títo boli zručnými remeselníkmi.

Stanislava III. Thurzo po roku 1600 prestaval pôvodne stredoveký hrad Šintava na vtedy modernú protitureckú pevnosť. Zasypal stredoveké priekopy, aby rozšíril areál hradu do vonkajšieho prostredia. Postavil ďalšie budovy tzv. vonkajšieho hradu, ktoré obkolesovalo nové opevnenie so štyrmi bastiónmi a vodnými priekopami. Stopy priekop a zemných valov bývalej pevnosti sú vidno v Zámockom parku v Seredi najmä za amfiteátrom. Aj dnešný kaštieľ ako pozostatok hradu pochádza z jeho čias. Nedávno zrekonštruovaný kamenný portál a prejazd dal vybudovať Stanislav Thurzo. Stalo sa tak po tom, ako zamurovali starší prejazd pri bastióne, ktorý už komunikačne nevyhovoval. Okrem toho dal z kamenných kvádrov postaviť novú studňu, ktorá je na nádvorí  kaštieľa  dodnes.

zdroj: Mesto Sereď