V stredu 9. septembra 2026 sa v komornom prostredí záhradnej čitárne Knižnice Juraja Fándlyho v Trnave uskutočnilo podujatie v rámci cyklu Trnavská poetika. Vzácnou hostkou bola mladá ukrajinská poetka, knihovníčka, lektorka, dramaturgička, prekladateľka a novinárka ANNA SIEDYKH, ktorá predstavila svoju debutovú básnickú zbierku Cudzinečnosť (2024). Úlohy moderátorov sa zhostili literáti PAVOL TOMAŠOVIČ a ŠTEFAN KUZMA a hudobné vstupy mala na starosti mladá folkrocková speváčka a gitaristka LÍVIA CHLAŇ.
Človek medzi dvoma svetmi
Anna Siedykh vyštudovala odbor masmediálna komunikácia na Univerzite sv. Cyrila a Metoda v Trnave a odbor literárna veda a komparatistika na Kyjivo-Mohylianskej Akademii v Kyjive. Ešte ako študentka absolvovala študijný pobyt na Univerzite Komenského v Bratislave, zameraný na slovenskú literatúru a literárnu vedu, a v roku 2023 aj kurz kreatívneho písania na univerzite v Iowe. A. Siedykh prekladá slovenskú a ukrajinskú literatúru a jej tvorba sa objavuje v slovenských, českých a ukrajinských periodikách. Momentálne pracuje hlavne v Staromestskej knižnici v Bratislave. Ako o nej trefne povedal Štefan Kuzma, je človekom medzi dvoma svetmi – poézie, domova, jazyka i pamäti. Rezonovali preto otázky: Čo je cudzie? Kto je cudzinec? Môže sa človek cítiť cudzo aj tam, kde už dávno žije? A. Siedykh si podľa svojich slov po prvýkrát uvedomila, že žije v dvoch svetoch, keď sa v Kyjive zrazu nevedela vyjadriť v ukrajinčine – jeden jazyk jej nestačil na vyjadrenie vlastných pocitov.
Domov a cudzinečnosť
Pre A. Siedykh je otázka, kde je domov, veľmi náročná. Stále sa to mení a vyvíja. Pred vojnou platilo, že domov je miesto, kde sa cítime bezpečne. To v dnešných časoch už neplatí. Okrem toho A. Siedykh viackrát zmenila miesto svojho pôsobenia (napr. Trnava, Londýn, Bratislava…). Domov preto nevie zadefinovať a konštatuje, že je to tak dobre. Pre Š. Kuzmu je slovo „cudzinečnosť“ vystihnutím neistoty. Na jeho otázku, či je cudzinečnosť obtiažny stav alebo určitá výsada, A. Siedykh odpovedala, že je to hlavne pocit neustáleho hľadania seba samého. Negatívne k tomu prispieva napríklad neempatické správanie sa niektorých zamestnancov na cudzineckej polícii či jazyková bariéra.
Básne v dvoch jazykoch
Pavol Tomašovič dodal, že cudzosť občas zažíva človek aj vo vlastnej krajine: jazyk je totiž niekedy nedostatočný na vyjadrenie toho, čo človek prežíva. A napríklad básne môžu vyjadriť niečo, čo bežný jazyk vyjadriť nedokáže. Následne A. Siedykh prečítala niekoľko básní v slovenčine zo svojej básnickej zbierky. Táto zbierka obsahuje aj básne v ukrajinčine, no nejedná sa o preklady. A. Siedykh si je istá, že človek sa v každom jazyku prejavuje inak. Napríklad ona je tichšia v slovenčine ako v ukrajinčine a v ukrajinčine je menej metaforická. Jej knižka Cudzinečnosť je o tom, že má v rôznych jazykoch rôzne skúsenosti a iní ľudia tiež. Nikto z ukrajinskej komunity sa nikdy nedožadoval, aby mu preložila svoje slovenské básne z nej. A podľa nej je úplne v poriadku, ak človek niečomu nerozumie. A. Siedykh teraz potrebuje tráviť viac času s ukrajinčinou, aby s ňou nestrácala kontakt.
Pamäť mysle aj tela
Pre zaujímavosť zaznela aj jedna báseň v ukrajinčine. Keďže v básnickej zbierke Cudzinečnosť sa objavuje i téma detstva a rodinnej pamäti, Š. Kuzma sa zaujímal, či súčasná situácia nejako ovplyvňuje spomienky A. Siedykh. Ona odvetila, že jej mozog ju asi pred tým chráni. Má však veľké obavy napríklad o svoju mamu, ktorá je v Kyjive a už vyše roka sa osobne nestretli. A. Siedykh tiež riešila zaslanie svojho magisterského diplomu poštou a bol to problém, pretože pošty sú na Ukrajine cieľmi útokov. Už z prológu jej knižky – básne napísanej deň pred vojnou – zaznieva ťažoba, temnota a napätie. Po vypuknutí vojny, samozrejme, neprišiel pocit úľavy, napätie stále pretrváva. U A. Siedykh pamäť a spomienky veľmi súvisia napríklad s chuťami a vôňami. Trauma je v jednej jej básni vyjadrená metaforou – premenou tela na ucho. Aj Š. Kuzma je toho názoru, že nie vždy ovplyvníme to, čo si telo pamätá.
Spoluprítomnosť
Úprimne prežitá poézia môže podľa P. Tomašoviča znamenať i záchranu v súčasnom virtuálnom svete. Š. Kuzma podčiarkol, ako sa napríklad slovenská a česká literatúra už dlho navzájom obohacujú a ako A. Siedykh tiež štedro prispieva k obohacovaniu slovenskej poézie. Poetka potvrdila, že píše nové veci. Priznala však, že jej literárnej tvorbe by prospelo, keby mala nejaký dedlajn. Na otázku Š. Kuzmu, čo je opakom cudzinečnosti, nevedela odpovedať. P. Tomašovič navrhol, že by to mohol byť názov básne Spoluprítomnosť, ktorá sa v zbierke Cudzinečnosť taktiež nachádza, pretože domov či bezpečnosť nedokážeme vybudovať individuálne, ale len spoločne. Inšpirovaný filmom Odysea doložil, že možno sa už nemôžeme vrátiť k tomu istému domovu, ale k láske áno. Jedným z posolstiev A. Siedykh je dôležitosť prijatia a podpory cudzincov v krajine, do ktorej prichádzajú, i otvorenosť jej obyvateľov. Na záver prečítala svoju báseň o zmestení sa do cudzieho jazyka. P. Tomašovič zaďakoval vnímavému obecenstvu za spriaznenosť – za láskavý domov možno totiž považovať aj knižnicu.
Ružena Šípková
Foto: autorka
