Iveta Tóthová | V sobotu 17. mája 2025 sa múzeá a galérie po celom Slovensku zapojili do celoeurópskej iniciatívy *La Nuit européenne des musées*. Tento rok sa konal už 21. ročník obľúbeného podujatia Noc múzeí a galérií, ktoré od svojho vzniku v roku 2005 pravidelne priťahuje tisíce návštevníkov. V duchu tejto tradície otvorili svoje brány múzeá až do neskorej noci, aby ponúkli netradičné a zážitkové formy prezentácie kultúrneho dedičstva.
K tradičným účastníkom sa aj tento rok pripojilo Mestské múzeum v Seredi. V spolupráci s občianskym združením Vodný Hrad pripravili v bastióne seredského kaštieľa tematické popoludnie venované remeselnej tradícii regiónu pod názvom Košikárske remeslo v seredskom regióne. Návštevníci mali možnosť sledovať ukážky pletenia a prezrieť si výstavku výrobkov zo šúpolia.
O pletení z vrbového prútia vedúca Mária Diková uviedla: „Košikárska výroba je rozšírená na celom území Slovenska. Jej znalosť v minulosti bola bežnou potrebou roľníka. V čase vegetačného pokoja si roľníci sami zhotovovali koše, košíky, výplety nábytku a vozov. Remeselníci košikári boli sústredení zväčša v mestách. Tu sa zakladali väčšie výrobné strediská, ktoré dbali aj o výchovu nových zamestnancov. Vyrábali košíky, tašky, tácne s rúčkou, aj nábytok kreslá, lavice a stoly. Známe košikárske stredisko bolo v 2 polovici 20. storočia aj v Seredi. Výrobky košikárov zo Serede, Šintavy a Vinohradov nad Váhom pracujúcich taktiež pre ÚĽUV sa nachádzajú v etnologickom zbierkovom fonde vlastivedného múzea v Galante.” Bokom neostali ani výrobky z kukuričného šúpolia. Vedúca Diková uviedla, že zapojenie žien do práce so šúpolím sa datuje od roku 1957. Z tohto materiálu sa zrodili jedinečné figúrky oživené pohybom. Vznikali Betlehemy, muzikanti, tancujúce páry, pracujúce ženy a pod. Aj v samotnej Seredi a okolí bolo veľa výrobcov, ktorí zhotovovali postavičky z kukuričného šúpolia pre ÚĽUV a to až do konca 20 storočia.
Zaujímavým obohatením programu bola prednáška archeológa Ondreja Žaára s názvom Pletenie z rastlinných materiálov v dobe kamennej. Prednáška priblížila počiatky pletenia ako jednej z najstarších techník spracovania prírodných surovín. Už v staršej dobe kamennej (paleolite) ľudia využívali rôzne dostupné materiály ako trávu, rákosie, mäkké drevo, žihľavu, ale aj živočíšne suroviny – srsť a ľudské či zvieracie vlasy. Tieto materiály sa pred spracovaním sušili, namáčali, opätovne sušili a následne česali, aby boli vhodné na ďalšie spracovanie. Zaujímavé sú aj nálezy z obdobia paleolitu – napríklad parohy či mamutie kosti s otvormi, ktoré podľa archeológov slúžili na prevliekanie povrazov. Mohlo ísť o pomôcky pri výrobe základných textilných techník či pri jednoduchom pletení. Pletenie však nebolo len praktickou činnosťou – už v mladšom paleolite sa objavujú aj prvé estetické výtvory. Dôkazom sú náhrdelníky z Moravian nad Váhom či Radošiny, ako aj ozdobné prívesky z Trenčianskych Bohuslavíc, ktoré svedčia o výrobe pletených alebo šnúrkovaných predmetov s dekoratívnou funkciou. Ondrej Žaár tiež upozornil, že za formu pletenia možno považovať aj výplety primitívnych obydlí – konštrukcie z vetiev, výplne zo slamy a blata – ktoré sú známe už z obdobia neolitu. Pletenie teda sprevádza vývoj ľudstva už od praveku, nielen ako spôsob výroby praktických predmetov, ale aj ako prejav estetiky a zručnosti dávnych kultúry.
Program pokračoval hudobným zážitkom v podobe koncertu starej hudby Ensemble Thesaurus Musicum – Liquide perle. Zoskupenie interpretovalo madrigaly a iné skladby talianskych a franko-flámskych autorov 16. a 17. storočia, medzi ktorými nechýbali diela L. Marenzia, O. Vechiho či G. Kapsbergera. Inšpiráciou pre výber repertoáru bol inventár hudobnín Michala Apicia z roku 1633 z Banskej Štiavnice. Interpretmi boli: Veronika Zechelová, Andrea Pietrová, Richard Tomáš, Dávid Harant, Krisztian Kokolus. Na violu da gamba hral Sándor Szásvárosi a barokovú gitaru Michal Hottmar, krotá mal v rukách aj dramaturgiu.
Záver podujatia už v priestoroch múzea patril historickej osobnosti Stanislava Thurzu. Pri príležitosti 400. výročia jeho úmrtia bola súčasťou programu odborná prednáška historičky Tünde Lengyelovej na tému Palatín Stanislav Thurzo.
K tejto významnej postave našich dejín poskytlo verejnosti zaujímavé informácie OZ Vodný Hrad, ktoré priblížilo jeho spojenie so seredským regiónom. Stanislav III. Thurzo zdedil panstvo Šintava spolu so šintavským hradom (dnes seredským kaštieľom) po vnučke pôvodného vlastníka z rodu Thurzovcov, Anne Salmovej. Panstvo si Thurzo zvolil za svoje hlavné sídlo a už v roku 1600 prestaval pôvodne stredoveký hrad na modernú pevnosť proti Turkom – jej pozostatkom je dnešný kaštieľ a Zámocký park v Seredi.
Stanislav Thurzo bol významný evanjelik, ktorý sa zaslúžil o podporu školstva, zakladal gymnáziá, ovládal päť jazykov a podporoval študentov. V roku 1622 sa pod jeho patronátom v Šintave konala evanjelická synoda známa ako Šintavské konzistórium. Zastával vysoké funkcie v rámci Uhorska, vrátane hodnosti palatína. So svojou manželkou Annou Rozáliou Listiusovou, známou z miestnych legiend ako „šintavská čarodejnica“, mal troch synov, ktorí však nezanechali mužských potomkov. S úmrtím najmladšieho z nich, Michala, v roku 1636 rod Thurzovcov vymrel a panstvo opäť pripadlo kráľovskej komore.
foto: autor
