Pamätám si dobu, kedy som otvorene začal upozorňovať na špinavosti najmä v samospráve mysliac si, že jedinec môže niečo zmeniť.
„Neprekazíš nám to, len nám to komplikuješ a predražuješ. Ide o veľké peniaze, poď medzi nás, budeš aj ty milionár“ – radil mi bývalý poslanec MsZ pred niečo viac ako desaťročím. Nie, neponúkal korumpovanie, ale obchod. Pragmaticky a svojim spôsobom pochopitelne – vtedy to malo logiku. Aspoň z jeho strany.
Síce aj dnes sa môžem bez problémov pozrieť do zrkadla – ponuku som odmietol, no s odstupom rokov objektívne musím konštatovať, že poslanec mal pravdu. Neprekazil som im to, oni sú menšími milionármi a nám zostal dobrý pocit a čisté svedomie.
Akú má svedomie hodnotu? Akú v našej spoločnosti majú hodnotu zásady, slušnosť, snaha konať podľa práva, morálky a etiky? Podľa aj nepísaných zákonov, tých povestných „červených čiar“ za ktoré sa proste nechodí?
Iba nedávno som v kaviarni s jedným známym preberal konanie, ktoré síce nie je nezákonné, no nie je ani morálne a etické. On argumentoval neporušením zákona. A ja mu na to príkladom:
„zákon nezakazuje dať si dole nohavice tu uprostred kaviarne a vys*ať sa na podlahu. Len sa to jednoducho nerobí…“
Neviem, či pochopil, no som si istý, že príkladmi akými politici idú občanom, nie je hlavným problémom krajiny (štátu, miest, obcí) „rozvrátená“ ekonomika, ale korupcia, arogancia moci, ignorovanie prirodzeného práva na spravodlivosť, zneužívanie moci k perzekúciám a poškodzovaniu občanov, oponentov a kritikov, využitie moci vo svoj prospech a prospech blízkych, či spriaznených firiem, a – cielené zakrývanie si očí pred špinavosťami a zneužívaním systému jednotlivcami aj skupinami ľudí pri moci.
Už žiadne hrubé čiary. Hrubé čiary a zakrývanie očí nám a našim deťom ničia budúcnosť a šancu žiť v lepšej a spravodlivejšej spoločnosti.