Ako by slovenský predseda vlády strávil, keby mu ukrajinský prezident odkázal, že kade chodí, tam žobre o plyn?
Dnešné pozvanie Roberta Fica prezidentovi Volodymirovi Zelenskému prísť rokovať na Slovensko je vlastne priznaním krachu nátlakovej politiky slovenskej vlády voči Ukrajine pri riešení otázky obnovy tranzitu plynu cez Slovensko.
Táto politika vyvrcholila vyhrážkami nášmu východnému susedovi, že sa zastavia dodávky elektrickej energie zo SR na Ukrajinu, obmedzí sa humanitárna pomoc tri roky vojnou skúšaným Ukrajincom a podpora ukrajinským utečencom, ktorí žijú na Slovensku. A najmä že Ficova vláda bude na Európskej rade vetovať pomoc EÚ Ukrajine a prestane podporovať jej integráciu do EÚ.
Politicko psychologickým vyjadrením až osobnej nenávisti slovenského premiéra voči ukrajinskému prezidentovi boli jeho nedávne slová, že má Zelenského “plné zuby. Chodí po tej Európe, len žobre a vydiera ostatných, pýta peniaze. Jednoducho, toto musí skončiť.”
Tento absolútny nedostatok empatie voči prezidentovi a vrchnému veliteľovi ukrajinských ozbrojených síl, ktorý už tri roky organizuje obranu proti ruskej agresii a robí všetko pre zachovanie nezávislej ukrajinskej štátnosti a svojbytnosti ukrajinského národa a jeho holého prežitia, je odpudivý. Z morálneho i politického hľadiska. Ako keby mal ukrajinský prezident radosť z toho, že musí všetkými dostupnými prostriedkami zachraňovať prežitie štátu. Čudoval by sa niekto, keby Volodymir Zelenskyj Robertovi Ficovi odkázal, že by už mal prestať žobrať o plyn? On sa však prezentoval ako štátnik. Stručne slovenskému premiérovi na jeho otvorený list odpovedal: “O. K. V piatok prídite do Kyjiva.”
Stálo naozaj za to mobilizovať voličov vládnej koalície hecovaním nenávisti voči Ukrajincom a podkladaním sa prezidentovi Putinovi, ktorý vojnu rozpútal? Miesto toho, aby sa budovali štandardné susedské vzťahy s ukrajinským prezidentom? Ak by bol predseda slovenskej vlády aspoň raz oficialne navštívil Kyjiv, vzdal úctu statočne bojujúcej Ukrajine, nemusel dnes vypisovať otvorené listy ani ukrajinskému prezidentovi, ani Európskej komisii.
Robert Ficom mal rok času riešiť problém, o ktorom dobre vedel, štandardnými diplomatickými prostriedkami miesto ponižovania Ukrajiny a jej prezidenta. To, v akej situácii sa Slovenská republika ocitla, je zlyhanie našej diplomacie. Predseda vlády to priznal tým, že po kolotoči urážok a vyhrážok požiadal Volodymira Zelenského o stretnutie.
Je čas položiť si otázku: Čo by robil Robert Fico, keby sa niektorý svetový líder vyjadroval o Slovensku tak, ako sa on vyjadruje o Ukrajine? Ako by reagoval, keby niekto z našich bezprostredných susedov urážal jeho vládu a našu krajinu v čase, keď čelí existenčnej hrozbe?
Diplomacia si vyžaduje rešpekt. Predseda slovenskej vlády by si mal konečne uvedomiť, že ak chce viesť dialóg, musí najskôr prestať s urážkami a ukázať, že rozumie tomu, čo znamená štátnická zodpovednosť. Jednoducho, takto sa to nerobí, do psej matere.
Zdroj: FB
Volodymyr Zelenský devätnástimi písmenkami doslova odfajčil všetky tie Ficove táraniny a falošné ponuky.
„OK. Príď v piatok do Kyjiva.“
A je v tom všetko.
Facka za Ficove popieranie vojny v Kyjive.
Facka za neplánovanú návštevu u Putina, mimo protokolu a diplomatických zvyklostí.
Facka za dojednávanie stretnutia cez sociálne siete.
Trojitý preplesk.
Do slovenských dejín sa to zapíše rovnako, ako sa do svetových dejín už zapísala Zelenského veta „nepotrebujem odvoz, ale muníciu“.
Zdroj: FB