JAN PALACH: ČLOVĚK MUSÍ BOJOVAT PROTI TOMU ZLU, NA KTERÝ PRÁVĚ STAČÍ
Pred 55 rokmi, 16. januára 1969, sa na Václavskom námestí upálil študent Jan Palach, aby prebudil československú spoločnosť, ktorá upadla do pasivity po okupácii krajiny vojskami Varšavskej zmluvy. O tri dni neskôr, 19. januára 1969, na následky zranení zomrel.Vo svojom poslednom liste žiadal zrušenie cenzúry a rozširovania okupačných novín Zprávy, ktoré šírili sovietski dezinformátori, inak mali nasledovať ďalšie pochodne. Palach sám seba nazval „pochodňou číslo 1“.K dnešnému výročiu sme pripravili výpovede 2 jeho kamarátov, ktorí spomínali na to, aký bol Jan Palach žiak a študent, ale hlavne priateľ.Stanislav Hamr (*1948), Palachov kamarát zo školských lavíc by podobne spontánny čin od neho nikdy neočakával. Výraznejšie puto sa medzi chlapcami vyvinulo na základnej škole, kedy ich k spoločným šibalstvám viedol záujem o dejiny a chémiu.„Povesti o tom, že netušil, čo pri upálení robí, sú úplne vylúčené. Veľmi dobre vedel, čím sa polieva a aké to môže niesť následky,“ podotkol Stanislav Hamr.„Ahoj, Hubert. Z mesta nad Vltavou ti posiela pozdrav Tvoj Hus.“Pohľadnica s týmito slovami zastihla Huberta Bystřičana (*1942) v januári 1969. Tesne pred smrťou mu ju poslal Jan Palach, Hubertov kamarát. Zoznámili sa v roku 1967 na študentskej brigáde v Kazachstane.
Nasledujúci deň po tom, čo obdržal odkaz zo záhrobia, si po Huberta prišla Štátna bezpečnosť. Báli sa, že sa stane pochodňou č. 2.Dnes si pripomíname odkaz mladého človeka, ktorý sa vzoprel voči neslobode. Nezabudneme.Zdroj: Post Bellum SK, Foto:Patrik Dubovsky
Niet pochýb o tom, v akej dobe žil. Niet pochýb o tejto dobe. Je iba jedna pochyba a to prečo zomrel. Politika prináša obete a vzory. A on ním bol. Česť jeho pamiatke.
Jebat ho, keď si nevážil to najdrahšie – život ….a čo získal ? akurát sa mu teraz chodia hlupaci otŕčať na hrob, alebo píšu o ňom podivné články, ktoré v podstate nabádajú nevážiť si život …