Jar je v plnom prúde a v záhradnej čitárni Knižnice Juraja Fándlyho v Trnave prekvitá aj poézia. V rámci cyklu Trnavská poetika sa tam v stredu 15. apríla 2026 uskutočnilo stretnutie s poetkou, publicistkou, redaktorkou a recenzentkou Oľgou Gluštíkovou, ktorá porozprávala o svojej tvorbe. Podujatie malo názov Povery, ženy, zaklínadlá podľa rukopisu, na ktorom táto autorka momentálne pracuje. Moderovanie mali na starosti naslovovzatí odborníci, literáti Pavol Tomašovič a Štefan Kuzma. Hudobnou hostkou bola speváčka a multiinštrumentalistka Jana Andevska.
Na úvod sa Pavol Tomašovič, ktorý je aj riaditeľom Knižnice Juraja Fándlyho v Trnave, zamyslel nad tým, prečo poézia dodnes pretrvala, keď je, ako vieme, spoločensky i finančne nedocenená a navyše sa vyznačuje neuchopiteľnosťou. Tiež vyslovil svoj názor, že poézia, povery a zaklínadlá sú zrejme reakciami na to, že chceme komunikovať o svete, no ten je myšlienkami a slovami neuchopiteľný. Skonštatoval, že našťastie okrem povier aj ženy a zaklínadlá prežili až do dnešných dní.
Štefan Kuzma predstavil Oľgu Gluštíkovú a dodal, že dýchala severský vzduch dostatočne dlho nato, aby sa Orava stala súčasťou jej poézie. Debutovala v roku 2014 básnickou zbierkou Uložená do stromov a nasledovali básnické zbierky Atlas biologických žien (2017) a Severské mýty (2024). Okrem toho Oľga Gluštíková napríklad píše recenzie pre časopis Glosolália a angažuje sa v iniciatíve „24 Nebudem mlčať“. Názov jej rozpracovaného rukopisu Štefanovi Kuzmovi pripomenul knihu Žítkovské bohyně od Kateřiny Tučkovej.
Oľga Gluštíková prezradila, že svoju prvú báseň napísala už ako dieťa. Stalo sa to na hodine telocviku na lavičke, pretože bývala často chorá a vtedy nemohla cvičiť. K svojej vtedajšej tvorbe je dnes kritická a hovorí, že musíme toho veľa zahodiť, aby sme sa k niečomu dopracovali. Napriek svojim zdravotným problémom je stále prírodným dieťaťom, aj v Bratislave vyhľadáva prírodu, lesy. Na otázku, čo by odkázala pätnásťročnej Oľge, odpovedala, že by jej radila nebáť sa zmien. Z Oravy sa odhodlala odísť až ako dvadsaťpäťročná. Stále sa tam vracia, no už desať rokov žije v Bratislave. To jej dalo potrebný odstup od jej rodného kraja i od detstva a dospievania. Analyzuje svoje korene, snaží sa vymedziť, pozerať sa z iného uhla. To však nič nemení na jej zakorenení. Spomenula aj nedávnu príhodu: otec jej počas Veľkej noci v záhrade ukázal asi dvojmetrovú hrušku, ktorej hrozilo, že sa vyvráti. Dohodli sa, že ju podoprú, a tak sa budú snažiť o jej záchranu. Oľga Gluštíková má už rada aj Bratislavu, ktorá je vlastne tiež drsná, no iným spôsobom. Ako dieťa vôbec nechcela byť spisovateľkou. Vydanie svojej debutovej zbierky básní považuje za veľké šťastie, pretože v tom čase nebolo pre oravskú autorku vôbec jednoduché vydať knihu. Písanie ju už dlhé roky sprevádza životom, nielen v oblasti umeleckej tvorby, ale aj práce. Hlavným podnetom na vznik jej knihy Atlas biologických žien bola kniha Svetlany Alexijevič Vojna nemá ženskú tvár a mnohohlasnosť pamätníčok vojny v nej. Oľga Gluštíková svoju knihu básní skoncipovala ako príbehy mnohých žien, ktoré rôzne vnímajú motív ženstva i rozličné fázy života. Zaznamenala ohlasy zo Srbska i z Ukrajiny so zámerom túto jej knihu preložiť. Sama je zvedavá, či niekedy napíše jej pokračovanie. Vo svojich básňach píše vždy o konkrétnych osobách. Kedysi spracúvala hlavne cudzie príbehy, v súčasnosti je jej poézia osobnejšia. V zbierke básní Severské mýty aktívne vystupuje oravská príroda ako živý organizmus. Podľa slov Oľgy Gluštíkovej je Orava veľká báseň. Oravská príroda ju dokáže priam strhnúť. Napríklad tento rok pred Veľkou nocou tam tri dni snežilo, akoby prišli druhé Vianoce. Oľga Gluštíková pracuje na rukopise, ktorý obsahuje osobné, intímne témy. Priznala, že to pre ňu nie je jednoduché a často potrebuje väčší časový odstup. K prepájaniu tela a krajiny poznamenala, že príroda je akoby naše externé telo. Pavol Tomašovič na to zareagoval, že paradoxne to najintímnejšie je spoločné. Od Oľgy Gluštíkovej sme sa dozvedeli, že veľmi osobná kniha Severské mýty vznikala v pandemickom období a ona vtedy navyše bojovala s vážnym ochorením – boreliózou. Teraz sa všetko uvoľnilo, pandemická situácia aj choroba. Básne Oľgy Gluštíkovej sú naďalej nielen o prírode, ale aj o rodinných konšteláciách, traumách a celkovo ich charakterizuje záujem o predkov. Názov najnovšieho rukopisu evokuje mýtický realizmus. Keďže sa v ňom vyskytujú témy mýtov, starých mám, povier a rôznych povedačiek, Oľga Gluštíková chcela, aby mal tento „namixovaný životný guláš“ aj výstižný názov. Napokon bol názov prijateľný aj pre Fond na podporu umenia, ktorý písanie rukopisu podporil z verejných zdrojov. Otec Oľgy Gluštíkovej je ochranár prírody a pozná latinské názvy zvierat a rastlín. Ona ich používa ako novodobé zaklínadlá. Inšpirujú ju však i knihy, napríklad aj prozaické, ako Šeptuchy Aleny Sabuchovej či poľské knihy, ktoré majú silný mýtický smer (napríklad diela Olgy Tokarczuk). Pavol Tomašovič sa domnieva, že príklon k mýtom je reakciou na príliš racionálnu informačnú dobu. Literatúra upozorňuje na to, čo je neuchopiteľné a presahujúce realitu. Štefan Kuzma položil otázku, či môže poézia zmeniť komunity, keď už nezmení spoločnosť. Oľga Gluštíková je toho názoru, že je skôr záznamom doby a má dokumentačný charakter. Jej písanie má približne tri fázy: prvá je zberateľská, v druhej jej zozbieraný materiál nedáva zmysel a v tretej dva-tri roky hľadá kľúč na vytvorenie básní. Čo sa týka rituálu pri písaní, Oľga Gluštíková sa zvykne zastavovať pri niektorých inšpiratívnych slovách a robí si poznámky do mobilu či do notesa. Pri tvorbe básní často na papieri vidí viac ako v digitálnej verzii. Žartuje, že písanie poézie pripomína obliekanie, vrstvenie svetrov. Ľudia by mali podľa nej aspoň občas siahnuť po básni, pretože je to ako cestovanie do iných svetov. Pre Pavla Tomašoviča je poézia ako modlitba, ktorá vyviera zvnútra. Niekedy je však ťažko čitateľná, pretože čitateľ neprešiel zážitkami autora. To je aj dôvod, prečo Knižnica Juraja Fándlyho v Trnave organizuje cyklus Trnavská poetika. Napokon Pavol Tomašovič zdôraznil, že budeme zaklínať, aby pripravovaná kniha Oľgy Gluštíkovej bola čoskoro aj v pevnej podobe, teda aby nebola len mýtom, ale aj realitou.
Počas podujatia zaznelo viacero básní Oľgy Gluštíkovej, väčšinou v podaní samotnej autorky. Hovorené slovo bolo popretkávané piesňami usmievavej Jany Andevskej, ktorá okrem spevu zahrala na husliach, na gitare a využila i prednahraté hudobné podklady. V zaplnenej záhradnej čitárni sa často ozýval srdečný potlesk. Ako poznamenal Pavol Tomašovič, aj hudba je rezonancia. A s pôsobivou hudbou a poéziou sme na rozhraní popoludnia a večera zažili niečo, čo sa dotklo nás všetkých.
Ružena Šípková
Foto: autorka
