V sobotu 25. októbra 2025 sa v piešťanskej hudobnej kaviarni La Musica uskutočnil koncert hudobnej formácie Gapa & Mečiar Blues Connection. Hlavnou hviezdou večera však bola vzácna hostka: britská speváčka žijúca v poľskej Vroclavi, Adeama Walkowiak. S poľskou kapelou Wild Flame získala 1. miesto Grand Prix na súťaži Polish Blues Challenge 2024. Postúpili na súťaž European Blues Challenge, ktorá sa konala začiatkom apríla 2025 v chorvátskom Splite. Tam obsadili krásne 2. miesto.
Keď som sa dozvedela, že v rámci Blues´n´Soul tour v októbri 2025 vystúpi Adeama Walkowiak so skvelou slovenskou bluesovo-funkovou kapelou Gapa & Mečiar Blues Connection aj v Piešťanoch, rozhodla som sa na ten koncert ísť. Mala som tak trochu obavy, pretože v nedávnom čase som pri cestovaní zažila viaceré nepríjemné udalosti spojené s meškaním vlakov. Ani predpoveď počasia nebola veľmi priaznivá. No v očakávaní pekného hudobného zážitku som to riskla.
V Piešťanoch sa napokon naozaj rozpršalo, ale až vtedy, keď som bola šťastlivo pod strechou: v kníhkupectve. A odtiaľ bolo do príjemnej kaviarne La Musica len na skok. Koncert sa tešil značnému záujmu obecenstva. Zostava kapely bola nasledovná: Adeama Walkowiak – spev, Mário „Gapa“ Garbera – saxofón, Roman Mečiar – gitara, Matúš Pavlík – klávesy, Martin Samuely – basová gitara a Adrián Polovka – bicie.
Prvou skladbou koncertu bola rezká I´m Tore Down z repertoáru obľúbeného bluesmana Adeamy Walkowiak – Freddieho Kinga. Kapela mala poriadny drive, podčiarknutý výrazným a mocným hlasom speváčky. Adeama nechávala hudobníkom dostatok priestoru na to, aby predviedli svoje hráčske umenie. Už v prvej skladbe zaznelo expresívne sólo saxofónu i pôsobivé sólo gitary, ktorým poslucháči búrlivo zatlieskali. Nasledovala pomalá skladba od Eddieho Boyda Five Long Years. Adeama sa vlnila v rytme hudby a mala som pocit, že jej sugestívny prenikavý spev sa mi dostal až pod kožu. Nechýbalo strhujúce klavírne sólo ani zadumané sólo gitary, ktoré neskôr vygradovalo do mohutného zvuku. V skladbe I Wish od Stevieho Wondera sa blysla rázna rytmika a Adeamin hlas priam búral hranice reality. Obecenstvo sa spontánne roztlieskalo do rytmu. V pamäti mi utkveli aj pekné rozmanité sóla: klávesové a saxofónové. Po tejto skladbe sa ozýval obrovský potlesk a krik bravo. Veľký úspech mal aj bluesový štandard Hoochie Coochie Man, ktorý preslávil Muddy Waters. Obohatením bolo napríklad dlhé nariekavé gitarové sólo. Ain´t Nobody je skladba pôvodne od funkovej kapely Rufus na čele so speváčkou Chakou Khan. V podaní Adeamy so slovenskou kapelou tiež mala šťavu, čoho dôkazom bolo spontánne tlieskanie poslucháčov do rytmu. Niektorí sa v rytme aj pohybovali. Atmosféru výborne budoval zvuk klávesov. Klasika z repertoáru Erica Claptona – Layla – sa začala pokojne a jemne a bolo zaujímavé sledovať hudobné interakcie na pódiu. Bolo vidno, že hudobníci si hranie užívajú a je pre nich zábavou. Klávesista zahral vynikajúce sólo, obecenstvo tlieskalo ešte počas neho. Nasledujúce sólo saxofónu bolo poriadne divoké. Všetci, vrátane speváčky išli naplno. „Hrmavicu“ doplnilo aj živelné gitarové sólo. Žiaľ, kapela sa držala hesla „v najlepšom treba prestať“ a po tejto skladbe prišla dosť dlhá prestávka. V La Musice bolo živo ako v úli a ja som pozorne sledovala čas. Druhé hudobné kolo odštartovalo zhurta: energickým bluesovým štandardom od Roberta Johnsona Sweet Home Chicago. Ja som však musela upaľovať na vlak, pretože „sweet home“ mám niekde úplne inde.
Dážď medzitým prestal a vlaky som postíhala, takže žiadne strašné blues z toho nebolo. Až doma som si uvedomila, že v noci zo soboty na nedeľu dochádza k zmene letného času na zimný. Škoda, že tá zmena neprišla o niekoľko hodín skôr. Stihla by som viac z krásneho koncertu. Ale človek nemôže mať všetko.
Ružena Šípková
Foto: autorka
