Zaujíma vás v akom svete budú vyrastať vaše deti a aké globálne trendy určia budúcnosť sveta?

Róbert Ondrejcsák  |    Ak vás zaujíma, v akom svete budú vyrastať vaše deti a aké globálne trendy určia budúcnosť sveta, prečítajte si tento status. Aj keď je trochu dlhý – ale každý by snáď chcel poznať budúcnosť, nie?

Najdôležitejšie trendy:

– Multipolarita je už dnešnou realitou, nie budúcnosťou. Pax Americana sa skončila, ale USA sú – a ešte v predvídateľnej budúcnosti budú – najsilnejšou mocnosťou sveta. Produkujú dlhodobo 25 % svetovej ekonomiky a majú globálne najschopnejšiu armádu. Za Trumpa však dramaticky upadla „mäkká sila“ USA, ako aj dôvera spojencov, čo bude mať v budúcnosti negatívny vplyv na schopnosť Ameriky ovplyvňovať strategické trendy. Strategicky však budú najsilnejší – v horizonte 25 až 50 rokov určite.

– Pozornosť USA sa definitívne presunula do indicko-pacifickej oblasti. To je fakt, ktorý sa už nezmení. Keď počúvate, o čom sa hovorí vo Washingtone – na chodbách ministerstiev, v odborných debatách, pri káve s decision-makermi – tak je to Čína. Všetko ostatné je druhoradé, vrátane Európy a Ruska.

– Najväčšou globálnou geopolitickou strategickou chybou Trumpovej administratívy bolo výrazné poškodenie americko-indických vzťahov, ktoré boli pomaly, ale systematicky budované všetkými administratívami za posledných 20 rokov. Ešte nevieme, aký je rozsah škôd, ale indicko-americký vzťah mal potenciál prerásť do najdôležitejšieho partnerstva minimálne v Ázii.

– Čína ešte stále rastie, hoci nie tak rýchlo ako za posledných 30 rokov. Strategicky už „vystúpila“ zo svojho bezprostredného susedstva a popri juhovýchodnej Ázii je Peking prítomný aj vo vzdialenejších regiónoch a štátoch – od Pakistanu, cez východnú Afriku a strednú Áziu, až po menšie pacifické ostrovy. Stala sa globálnou mocnosťou, hoci zatiaľ nie plnohodnotnou (napríklad čínska armáda nie je schopná operovať vo väčšej miere za hranicami svojho bezprostredného regiónu).

– Vo všeobecnosti nad budúcnosťou Číny visí obrovský otáznik. Kým pred desaťročím ešte takmer každý diskutoval o „nevyhnutnej“ ceste Pekingu za globálnym líderstvom, dnes v odborných kruhoch najčastejšie počuť výraz „Peak China“ – teda, že Peking dosiahol alebo je blízko k dosiahnutiu vrcholu svojej moci. Ďalšie približovanie sa k USA bude už oveľa pomalšie (kvôli demografii, ekonomike, obrovskému dlhu atď.) a vôbec nie je isté, že Ameriku niekedy predbehne. Napriek tomu však zostane neprehliadnuteľným globálnym hráčom.

– BRICS nie je globálne spojenectvo proti Západu. Mnohí by si to tak radi predstavovali – najmä Rusko a čiastočne aj Čína – no motivácie ostatných členov sú veľmi rôznorodé. Siahajú od ekonomických záujmov až po snahu vyvažovať protivníkov v rámci samotného bloku (napr. India, Egypt, Irán, Saudská Arábia, Emiráty).
Niektoré štáty to vnímajú ako príležitosť posilniť svoj hlas na globálnej scéne (napríklad Brazília, Južná Afrika). Ide o veľmi heterogénnu skupinu, často až s protichodnými záujmami členov. Určite to však nie je spojenectvo.

– Oddelenie Ruska a Číny je ale nereálne. Aj keby niekto v Trumpovej administratíve koketoval s myšlienkou ponúknuť kvázi-ústupky na úkor Ukrajiny alebo Európy Rusom výmenou za „pomoc“ s Čínou – nepodarí sa to. Rusko sa vo vzťahu k Číne stalo definitívne junior-partnerom – slabším politicky aj strategicky (ekonomicky už dávno) – ale nemôže si dovoliť o tento vzťah prísť, an to je už ruská závislosť priliš silná. Navyše, ruská elita stále nedôveruje Američanom – jeden Donald Trump to nezmení.

– Treba však dodať, že rusko-čínske partnerstvo je vzťah z rozumu, nie z lásky, akokoľvek ružovo to navonok vyzerá. V budúcnosti sa tam môžu odohrať aj dnes nepredstaviteľné veci – predovšetkým na úkor Ruska.

– Rusko stráca vplyv v postsovietskom priestore, na Kaukaze a v Strednej Ázii – na úkor Číny a čiastočne aj Turecka. Európa je strategicky v týchto regiónoch neprítomná, Američania sa stiahli.

– Napriek úpadku (alebo možno práve kvôli nemu) bude Rusko predstavovať dlhodobú bezpečnostnú hrozbu pre Európu. Prerábajú stratégie, štruktúry, zbroja a rozvíjajú armádu v oveľa väčšom rozsahu a tempe ako Európa. Ekonomicky, demograficky, technologicky aj sociálne bude ruský úpadok pokračovať, čo budú kompenzovať agresívnou zahraničnou politikou a dobyvačnými vojnami (typické postkoloniálne kŕče rozpadajúcich sa ríš).

– Európa sa preto bude musieť sústrediť na Rusko a ruskú hrozbu. Budú aj takí, ktorí sa budú tváriť, že ruská hrozba neexistuje – napríklad v slovenskej vláde – ale realita sa nevytvára túžbami ľudí, ale stratégiou.
– Ak EÚ dokáže politicky a ekonomicky integrovať Ukrajinu, bude to strategické víťazstvo, ktoré posilní Európu aj globálne. Ak Ukrajinu stratíme, ruská hrozba sa dostane do srdca Európy. Napriek relatívnemu oslabeniu európskeho vplyvu máme stále cca 20 % svetovej ekonomiky – čo nie je málo. Bude to však chcieť oveľa vyššiu mieru jednoty. V opačnom prípade sa bude fragmentácia prehlbovať.

– Európa sa bude musieť veľmi rýchlo emancipovať v oblasti bezpečnosti od USA. Ktokoľvek príde do Bieleho domu po Trumpovi – už transatlantické vzťahy nikdy nebudú ako predtým. Okrem Ukrajiny, ako som písal vyššie, sa bude musieť sústrediť na štruktúrovanú spoluprácu s najbližšími – geograficky aj politicky – najmä s Britániou, Tureckom, Nórskom a tiež so zvyškami „globálneho Západu“, ako Kanada, Austrália, Japonsko, Južná Kórea, Nový Zéland.

– Európa môže a mala by vo vnútri naďalej fungovať na základe demokratických princípov a mierovej zahraničnej politiky, ale smerom „von“ bude musieť akceptovať realpolitik a v niektorých prípadoch aj mocenskú politiku v štýle 19. storočia. Hoci je to proti našim hodnotám a presvedčeniam, svet sa vracia do reality veľmocenského súperenia. V tejto realite majú malé štáty veľmi obmedzený priestor, minimálny vplyv a sú bytostne ohrozené, lebo neexistuje medzinárodný systém, ktorý by ich chránil. Túto realitu, zdá sa, chápe celá Európa, preto sa snaží posilňovať vnútroeuropské partnerstvá. Žiaľ, vedenie nášho Ministerstva zahraničných vecí to nechápe – alebo nechce chápať – podobne ako premiér a Smer. Táto slepota je ohrozením bezpečnosti a existencie Slovenska.

– Afrika: Kým demograficky začína upadať takmer celý svet – po Európe sa do demografickej krízy dostali už aj Čína, Japonsko, Južná Kórea, na prahu sú latinskoamerické štáty a väčšina Ázie (s výnimkou štátov ako Jemen, Sýria či Afganistan) – jediným demograficky dynamickým svetadielom zostáva Afrika. Podľa predpovedí sa do roku 2050 zdvojnásobí počet obyvateľov subsaharskej Afriky, čo – popri občianskych vojnách a veľmi zlej „governance“ – bude predstavovať dnes ešte nepredvídateľnú migračnú vlnu, najmä pre Európu. (Nie, riešením nie je voliť populistov, ktorí nevedia nič iné ako kričať na ulici, ale tých, čo ponúkajú – alebo sa aspoň snažia ponúkať – reálne riešenia.)

– India: Rast indickej politickej a vojenskej moci bude pokračovať (podporený silným ekonomickým rastom). India najneskôro dve desaťročia strategicky „prerastie“ svoj vlastný región, podobne ako sa to stalo v prípade Číny za posledné dekády. Existujú však vnútorné štrukturálne problémy, ktoré – ak sa nevyriešia – budú limitovať rast indickej moci. Potenciál je však obrovský.

– Najväčšou „neštátnou“ výzvou bude klimatická kríza, ktorá bude akcelerovať a budeme ju pociťovať čoraz intenzívnejšie – od každodenných rozhodnutí (napr. nebudeme chodiť na dovolenky v júli a auguste, ale v apríli a máji?) až po globálne strategické dôsledky (klimatickí utečenci v desiatkach až stovkách miliónov, boj o vodné zdroje, atď.).

– Ďalším určujúcim trendom nie je už len rozvoj, ale čoraz širšia aplikácia umelej inteligencie. Dramaticky transformuje ekonomiku, vo vojenstve prinesie skutočnú revolúciu a – paradoxne – prispeje k vytváraniu niekoľkých (2–3, maximálne 4) nadregionálnych blokov v medzinárodných vzťahoch. Podobne urýchli aj oligarchizáciu (feudalizáciu?) globálnej ekonomiky. Dôsledky si podľa mňa ani nevieme úplne predstaviť, pretože momentálne sa v oblasti AI nachádzame vo fáze, v akej bola internetová revolúcia na začiatku 90. rokov.

Takže toto sú najdôležitejšie globálne trendy, ktoré určia našu budúcnosť a svet, v ktorom budeme žiť v nasledujúcich 20–25 rokoch. V tomto globálnom kontexte sa bude musieť pohybovať aj slovenská zahraničná politika.

Samozrejme, môžu sa udiať aj nepredvídateľné veci – napríklad nikto nepredpovedal teroristické útoky v roku 2001, ktoré úplne zmenili americkú zahraničnú politiku na 20 rokov – ale vyššie opísané globálne trendy budú pravdepodobne určujúce.
Prečítajte to svojim deťom, aby vedeli, v akom svete budú žiť.