Leto je v plnom prúde a prináša okrem iného aj bohatú ponuku hudobných festivalov. Tohto roku som sa rozhodla zájsť aj na Trnavský Jazzyk, teda konkrétne na jeho 1. večer. Bola som plná očakávania. Program totiž sľuboval nevšedný hudobný zážitok. 14. júla ma teda vlak priviezol do Trnavy a moje kroky viedli na Nádvorie na Štefánikovej ulici. Obávala som sa trochu letných dažďových prehánok a búrok, ale zbytočne: počasie prialo open-air koncertom. Nádvorie sa zaplnilo do posledného miesta milovníkmi (nielen) jazzovej hudby.
Krátko po 18.30 hod. sa všetkým prítomným krátko prihovoril riaditeľ festivalu Peter Cagala. V prvom rade poďakoval mestu Trnava, že Trnavský Jazzyk organizuje. Vďaku za podporu vyjadril aj Fondu na podporu umenia, Nádvoriu, Trnavskému samosprávnemu kraju a One Day Jazz Festivalu. Zdôraznil, že mesto Trnava je symbolom kvalitnej hudby a otvorenej kultúry. Keď sa opýtal, kto je cezpoľný, v publiku sa zdvihlo veľmi veľa rúk.
Nasledoval prvý koncert: vystúpila slovenská speváčka, skladateľka, textárka a multiinštrumentalistka Sisa Fehér so svojou česko-slovenskou kapelou (Vojtěch Procházka – piano, synth, Oskar Török – trúbka, spev, Štěpán Janoušek – trombón, spev, Miloš Klápště – kontrabas, spev a Marek Urbánek – bicie). Sisa Fehér, ktorá má skúsenosti z mnohých hudobných žánrov, vydala minulý rok album Mammatus a tento rok zaň získala cenu Esprit za najlepší slovenský jazzový album roka 2024. Na koncerte na Trnavskom Jazzyku zneli hlavne skladby z tohto albumu. Sisa okrem spevu v niektorých z nich aj hrala na gitare a asi v polovici koncertu som si všimla, že je bosá. Na svojom najnovšom albume sa zaoberá spoločenskými, osobnými i ekologickými témami, ktoré dokáže emotívne vyjadriť krehkosťou i silou svojich slov a svojho hlasu. Kapela Sisin umelecký vklad podčiarkovala a znásobovala. Hudba sa odkláňala od jazzu k experimentu, no počúvať ju bolo pre mňa lahodné a aj ostatné publikum na ňu reagovalo veľmi pozitívne. Napríklad úvodná skladba Taro sa začala pomaly, jemne a zasnívane, ale napokon poriadne vygradovala. V skladbe Orfeu vytvorili dychári a klávesista svojím hraním priam vesmírnu náladu. Z predošlého Sisinho albumu KHI pochádzala skladba Her Remedy. Začala sa drsnou hrou slákom na kontrabase, na klávesoch okrem Vojtěcha Procházku hrala aj Sisa a niektorí spoluhráči sa k nej pridali i spevom. Zo skladby sa postupne stala poriadne expresívna „divočina“, mala som pocit, že Oskar Török vyžmýka dušu z trúbky. Skladba Mama nie je podľa Sisiných slov ani pre mamu, ani o mame. Je o tom, že mnohí ľudia sa nesprávajú tak, akoby boli vychovaní milujúcimi mamami. Skladbe Feed dobre rozumie každý, kto má smartfón. Tí, čo ho nemajú, sú oslobodení. Uvedomila som si však, že jednou z výhod moderných technológií je zrejme aj to, že môžu byť podnetom na vznik skvelej hudby. Stíšenia sme sa dočkali v skladbe Toulouse (z albumu KHI), v ktorej si dychári zaspievali sprievodné vokály. Koncert trval hodinu a po jeho závere publikum vyvolalo celú kapelu ešte raz mohutným potleskom na pódium a prišiel aj prídavok – skladba Stranger In His Home zo staršieho albumu Cirrus. Ako povedala Sisa, je stále aktuálna. Peter Cagala vystúpenie Sisy Fehér a jej kapely uzavrel slovami, že Sisa spievala o nádeji na rozptýlenie búrkových mrakov v spoločnosti. Slovom „mammatus“ sa totiž označuje špecifický typ mrakov, ktoré sa zvyknú nachádzať pod veľkým búrkovým mrakom tesne pred jeho rozpadom.
Po krátkej prestávke prišiel na pódium Martin Valihora, organizátor One Day Jazz Festivalu. Ten, v spolupráci s Trnavským Jazzykom, priniesol do Trnavy koncert headlinerky: americkej speváčky, basgitaristky a autorky piesní Meshell Ndegeocello, ktorá okrem jazzu tvorivo využíva aj prvky funku, R & B, soulu, hip-hopu, spoken word, reggae a rocku. Martin Valihora vyzdvihol, že dva festivaly sa spojili, aby sme mohli zažiť spoločné nezabudnuteľné hudobné zážitky a emócie. Za spojením bola teda vyššia myšlienka. Spolu s Petrom Cagalom opäť poďakoval podporovateľom a koncert uviedol slovami, že bolo jeho dlhoročným snom privítať na svojom festivale umelkyňu, ktorá je nielen vynikajúca hudobníčka a speváčka, ale tiež hovorí o zásadných veciach.
Koncert odštartovali dvaja členovia kapely: Jake Sherman – klávesy, spev a Abraham Rounds – perkusie, basová gitara, spev. Ako duo Jake & Abe zahrali päť skladieb zo svojej tvorby, ako napr. Curbs a A Good Man Is Hard To Find. Dokázali, že v kapele rozhodne nie sú len do počtu. Melodická hudba a spev plynuli s ľahkosťou i s drajvom a hudobníci nezabúdali ani na kontakt s publikom, ktoré ich umenie ocenilo a v poslednej skladbe It´s Easy si aj zaspievalo.
Vzápätí sa strhol obrovský potlesk a krik, pretože na pódium vyšli ostatní hudobníci. Kapela sa predstavila v zostave: Meshell Ndegeocello – basová gitara, spev, Justin Hicks – spev, Christopher Bruce – elektrická a akustická gitara, Abraham Rounds – bicie, perkusie a Jake Sherman – organ. Hrali hlavne skladby z najnovšieho albumu Meshell Ndegeocello No More Water: The Gospel of James Baldwin. Tento rok zaň získala cenu Grammy v kategórii Najlepší alternatívny jazzový album (celkovo je to už jej tretia cena Grammy). Jeho témou je napríklad postavenie Afroameričanov v USA, ale tiež poslanie umelcov v spoločnosti. Meshell sa pri jeho tvorbe inšpirovala dielom afroamerického prozaika, dramatika, básnika a aktivistu za občianske práva Jamesa Baldwina. Koncert sa niesol v duchu silného humanistického posolstva a sugestívnej groovujúcej hudby. Výrazná hra basovej gitary pôsobila uzemňujúco a upokojujúco, no súčasne objímala celý vesmír. Znelo aj hovorené slovo v podaní Meshell a Justina Hicksa a tiež niektoré nahrávky hovoreného slova z albumu. Umocňovali celkový dojem, uchvátené publikum si však vychutnávalo hlavne hudbu. Napríklad skladba What Did I Do? priniesla najprv stíšený dvojhlas, a potom nástojčivý Justinov spev. Skladba Eyes bola jednou z tých, v ktorých hral Christopher Bruce na akustickej gitare a celá kapela v nej vytvorila explozívnu a súčasne veľmi intímnu hudobnú atmosféru. Napriek svojmu názvu sa skladba Hatred počúvala skutočne príjemne: Meshell a Justin spievali veľmi emotívne a naliehavo a akustická gitara a organ tiež priam spievali. Pomalá a elektrizujúca bola skladba Trouble. V skladbe On The Mountain ma zaujala Abrahamova hra na perkusiách, ktoré mi svojím zvukom pripomínali tečúcu vodu, a vesmírne zvuky, ktoré vyludzoval Jake z klávesov. Poslednou skladbou koncertu bola atmosférická Virgo 3 (z albumu The Omnichord Real Book) s hypnotickým textom („They´re calling me/Back to the stars/Deep out of space…“), s precíteným spevom Meshell a Justina a s nadpozemskou energiou celej kapely. Nasledovala klaňačka, standing ovation a obrovský aplauz. Hudobníci sa napokon vrátili na pódium a ako prídavok zahrali a zaspievali skladbu The 5th Dimension (tiež z albumu The Omnichord Real Book), ktorá bola spočiatku jemná, a neskôr prekypovala energiou. Koncert vyústil do ďalšieho standing ovation a mohutného aplauzu. Bolo približne 22.00 hod.
Meshell Ndegeocello počas koncertu publiku okrem iného prezradila, že rada cestuje. Prináša jej to poznanie, že New York nie je centrom sveta, a nielen to. Je presvedčená, že cestovanie a spoznávanie nových ľudí a miest z nej robí lepšieho človeka. Na koncertoch 1. dňa Trnavského Jazzyka 2025 sme si s pomocou hudby zacestovali všetci: cez mraky mammatus a kopu galaxií Virgo až do 5. dimenzie. Boli sme lepší, keď sme odchádzali z Nádvoria? Dúfajme…
Ružena Šípková
Foto: autorka
Ďakujem za hodnotenie, až teraz to pre mňa ako účastníka dostalo tú pravú hodnotu, niečo ako keď si niekto pozrie starý hrad s dobrým výkladom histórie. Dobre vystihnuté vystúpenie Meshell, ktorá hrá jazz na pomedzí rôznych žánrov a nie je to hudba na prvé počutie. Prekvapuje že v tohtoročnom hodnotení časopisu Downbeat Critics Pool ju kritici zaradili ako najlepšieho jazzového hráča na elektrickú basovú gitaru pred takých hudobníkov ako Steve Swallow, John Patitucci, Stanley Clarke a
Marcus Miller.