PhDr. Eva Vrabcová | Jarmok – kolotoče, cukrová vata, muzika, veľa ľudí, trma vrma a neskutočne veľa rôznorodého tovaru. Tradíciu trhov a jarmokov v Seredi poznáme už niekoľko storočí.
Určenie presného časového horizontu udelenia trhového práva pre Sereď, ktoré patrilo medzi základné kráľovské resp. zemepanské privilégiá, je pomerne zložité datovať. Spôsobuje to aj nedostatok písomných dokumentov, nakoľko Sereď bola súčasťou Šintavského panstva a všetky dôležité záležitosti sa riešili v rámci celého panstva. Okrem toho, toto panstvo menilo pomerne často majiteľov a dokumenty sa nezachovali, alebo neboli ešte objavené. Vieme, že Sereď sa pôvodne vyvíjala ako osada strážcov Šintavského hradu, ktorý vznikol na brode cez rieku Váh. Brod bol spojnicou medzi bývalou Bratislavskou a Nitrianskou župou a prechádzala ním známa Česká cesta. Je len prirodzené, že cestou prichádzalo aj veľa obchodníkov, ktorí potrebovali svoj tovar predať, resp. nakúpiť nový.
Renomovaní historici usudzujú, že sídlisko Dolná Streda vzniklo pôvodne na sereďskom území ako trhové miesto v bezprostrednom susedstve dôležitého prechodu cez Váh a podľa dňa trhu dostalo aj svoj názov. Oddelenie Dolnej Stredy, ako trhového miesta nepriaznivo zasiahlo do vývinu mestečka a trvalo dlho, kým sa trh vytvoril aj v Seredi. O tom, že Sereď už dávnejšie disponovala právom trhu sa môžeme dozvedieť z viacerých iných prameňov, spomínajúcich trh v Seredi. Napríklad je to listina o delení majetku šintavského hradu a panstva z roku 1423. Sereď bola v tomto období už pomerne veľká a mala svojho richtára, mýtnika a všetky základné remeslá – kováča, súkenníka, debnára, krajčíra, garbiara a až štyroch mäsiarov. Môžeme usudzovať o jej sociálnom zložení, frekvencie cez brod, resp. o miestnom trhu. O význame mestečka v tomto období svedčí aj pobyt Židov. Alebo je to dokument o spore o majetok v Krupej, ktorý sa mal v roku 1422 vyhlásiť aj na trhu v Seredi. Doklady o trhu a jarmoku v Seredi máme aj z rokov 1514 a 1524, ktoré pojednávajú o prepadnutí trhovcov vedúcich dobytok na jarmok v Seredi.
Kráľovské knihy uvádzajú, že Sereď dostala mestské výsady roku 1523 od kráľa Ľudovíta II. Jagelonského, ale o trhových výsadách sa zmieňujú až v roku 1714, čo je nelogické. Avšak listina z roku 1523 sa nezachovala, ale záznam v kráľovských knihách nemožno spochybniť.
Majitelia šintavkého panstva medzi rokmi 1523 až 1569 Alexej Thurzo či Ján Thurzo sa o rozvoj mestečka zaslúžili aj tým , že vymohli u kráľa ďalšie privilégium – právo týždenného trhu a výročných jarmokov. Toto privilégium sa nezachovalo, ale vieme, že v roku 1569 bola Sereď už zemepanským mestečkom, v ktorom sa konal trh a výročné jarmoky. Pri absencii iných písomných prameňov z konca 16. storočia, nám poslúži dokument o platení cirkevných desiatkov z roku 1581, kedy sa Sereď už nazýva „oppidum“, teda zemepanské mestečko, ktoré malo právo vydržiavať týždenný trh a výročné jarmoky. Z toho vyplýva, že v 70. rokoch 16. storočia Sereď dostala ďalšie privilégium, ktoré ju zaradilo do kategórie mestečiek.
Za najvýznamnejšiu udalosť pre hospodársky život a ďalší všestranný rozvoj Serede treba považovať vydanie kráľovského privilégia Leopolda I., ktorým panovník na žiadosť Kataríny Tökölyovej, manželky Františka Esterházyho a jej detí udelil právo konať v Seredi každú sobotu týždenný trh. Táto privilegiálna listina, vydaná 4. marca 1689 vo Viedni, uvádza aj podmienky udelenia tohto kráľovského benefícia, a to, že Esterházyovci a obyvatelia Serede budú „ udržiavať v poriadku a v dobrom stave mosty cez Váh a umožňovať činnosť kráľovského „tridsiatkového (colného) úradu“ v tomto mestečku.
Sereď si tak svojou strategickou polohou a trhovým privilégiom zabezpečila svoj budúci rozvoj a prosperitu. V nasledujúcom storočí sa stala jedným z najvýznamnejších obchodných centier južného Považia. Chýrne boli najmä tunajšie trhy na obilie a výročné jarmoky na hovädzí dobytok. V mestečku postupne vyrástli pri Váhu sklady tovarov a prístavisko najmä pre plte. Sem sa z Oravy a Liptova privážalo drevo, dosky, drevený riad a drevené výrobky, ale aj iné výrobky z horkých krajov, ako vlnené a ľanov látky, kožušiny, syry, bryndza a iné.
Ďalšie privilégium o trhoch poznáme z 13. mája 1714. Výročné trhy sa konali tri razy v roku – 2. februára na Očisťovanie Panny Márie /Hromnice), 24. júna na sviatok sv. Jána Krstiteľa, patróna farského kostola a 15. augusta na sviatok Nanebovzatia Panny Márie. Zisk z nich však patril zemepánovi a nie mestečku. Zdá sa, že mestečko bolo okolo roku 1720 tak zbiedené populačne a organizačne, že ani nebolo schopné organizovať a vydržiavať výročné trhy. Pravdepodobne to spôsobili protihabsburgské povstania a morová epidémia. Neskôr Matej Bel v publikácii Historicko-geografické vedomosti o novom Uhorsku uvádza, že začiatkom 30. rokov 18. storočia nastáva konsolidácia mestečka. Spomína tiež námestie, ktoré je priestranné, ale nerovné, kde sa konajú každú sobotu trhy a tri razy do roka vychýrené jarmoky, kde sa obchoduje najmä s obilím, dobytkom a drevom. Musíme pripomenúť, že pôvodné Staré trhovisko sa nachádzalo neďaleko dnešného cintorína a zrejme po zmene toku rieky Váh sa prenieslo na dnešné Námestie slobody.
Druhá polovica 18. storočia zaznamenala prudký hospodársky rozvoj mestečka. V roku 1783 sa okrem troch výročných jarmokov (2.2, 24.6. 15.8) spomína v Seredi jeden spoločný výročný trh so Šintavou, ktorý sa konal pri Váhu na sviatok sv. Terézie 15. októbra a týždenné trhy na námestí v stredu a piatok. Seredský trh spomína vo svojich veršoch o napoleonských ťaženiach aj evanjelický učiteľ z Horných Zeleníc Pavol Vajaja (1760-1838), ktorý píše „v Seredi na trhu za jeden pár husí sedem zlatých, kto chce platiť musí.“
V roku 1813 zasiahla Sereď a okolie obrovská povodeň, ktorá zničila aj sklady dreva a soli. A. Mednyanský, znalec povodia Váhu, konštatuje, že boli zasiahnuté aj vychýrené trhy v Seredi a najmä v Novom Mestečku, cez ktoré prechádzali všetky transporty rožného dobytka a ošípaných z juhu na Viedeň, Moravu a Sliezsko, pričom boli pravidelne v pondelok preberané medzinárodnými obchodníkmi v Senci.
Obilné trhy konajúce sa v Seredi boli významné pre celé okolie. V rokoch 1864, 1865 hodnota predaných obilnín – pšenice, jačmeňa a kukurice vysoko prevyšovala trh v Trnave a len málo zaostávala za bratislavským trhom, ba v predaji kukurice bola takmer päťnásobkom trnavského a trojnásobkom bratislavského trhu . Na trhu platil trhový poriadok, ktorý zabezpečoval nielen trhový richtár, ale aj ďalší trhoví zamestnanci. Pred zavedením jednotného metrického systému, na dodržiavanie mier na trhu dohliadal osobitný strážca obecných mier, ktorý bol zamestnancom mestečka. Dlhé roky túto funkciu vykonával Ján Csiszár, ktorý bol prísažným. Jeho úlohou bolo počas trhov v časti pešej zóny stáť s mericou, v prípade nejasností ohľadne veľkosti merice premerať obilie a spolu s ďalším prísažným rozhodnúť v sporných veciach. Len v prípade jarmokov chodil s mericou k predávajúcim, ktorí so svojimi vozmi väčšinou stáli v uliciach blízko trhoviska. O poriadok sa starali aj desiatnici (policajná funkcia). S dodržiavaním poriadku na seredských trhoch bolo veľa problémov. Župný výbor bol viackrát nútený zaoberať sa bezpečnostnými pomermi na trhu a zaviazal mestečko na platenie zvýšeného počtu strážcov verejného poriadku. Systém poplatkov od trhovcov bol veľmi zložitý. V roku 1864 platili osobitné tarify na týždenné trhy a osobitné na jarmoky, pričom aj za prechod cez most sa platil zvláštny poplatok. Právo na konanie trhov v Seredi bolo potvrdené Ministerstvom obchodu v roku 1908. Naďalej bolo povolené, aby sa vo štvrtok, v týždňoch, na ktoré pripadne sviatok Hromníc, sv. Jána Krstiteľa, Nanebovzatie Panny Márie a sviatok sv. Terézie, konali dobytčie trhy. V pondelok po týchto trhoch sa konali jarmoky. Týždenné trhy boli naďalej v utorok a v piatok.
V polovici 19. storočia sa seredský trh stáva v dôsledku intenzívnejšieho hospodárenia a neúnavnej činnosti sedemnástich židovských obchodníkov s obilím významným strediskom obchodu s poľnohospodárskymi produktmi. Seredskí židovskí obchodníci ovládli celý obchodný život mesta. Riadili obchod so stavebným drevom a uhlím. Boli prítomní v obchode s dobytkom, hydinou, surovou kožou a vlnou.
Z geografickej polohy Serede vyplýval aj význam trhov s drevom, ktoré sa splavovalo zo severných oblastí Slovenska, najmä z Oravy.
Koncom 19. a začiatkom 20. storočia sa týždenné trhy konali v utorok, piatok a v nedeľu, aby si mohli potrebné výrobky nakúpiť robotníci, ktorí dostávali týždennú mzdu.
Dobytčie trhy sa zachovali aj v období I. ČSR a Slovenskej republiky. Konali sa osemkrát do roka – na Hromnice, na Jozefa, na Floriána, na Jána, na Nanebovzatie Panny Márie, na Matúša, na Teréziu a na Luciu. Zachovali sa aj týždenné trhy a jarmoky.
Podobne pretrvali aj trhové poriadky z 19. storočia. V roku 1920 sa stal podrichtárom Serede a zároveň aj trhovým richtárom Štefan Sloboda. Najdôležitejšími predajcami na trhoch a jarmokoch boli domáci remeselníci, alebo z blízkeho okolia, ktorí ponúkali svoje výrobky. Boli to mäsiari, ktorí zásobovali trhy mäsom, masťou, mäsovými výrobkami, ako jaternice, oškvarky, tlačenka, či „žebrácka“ kaša. pekári, cukrári, ktorí predávali mentolové „hromy“, orechové štangličky, puserle, dumbíráky, hrnčiari, košikári, sitári, kožušníci, obuvníci, čižmári, krajčíri. Neodmysliteľní na jarmokoch boli pernikári, ktorí ponúkali medovníkové srdcia všetkých veľkostí a rôzneho zdobenia. Na seredské trhy a jarmoky prichádzali aj pestovatelia najrôznejšej zeleniny, či ovocia a aj kvetov. Svoje prebytky ponúkali gazdovia zo širokého okolia. Boli to vajcia, smotana, tvaroh, mlieko, maslo, rôzna hydina, či drobné zvieratká, ako zajace, kozliatka k Veľkej noci a pod. Všetky jednotlivé druhy tovaru mali presne vymedzené svoje predajné miesta. Tovar sa ukladal na pulty, stoly, alebo priamo na zem. V medzivojnovom období, ale aj neskôr sa na trhoch , ale hlavne jarmokoch objavujú tzv. lacní jožkovia. Títo v krošni prevesenej cez plecia ponúkali rôzne drobnosti, napr. stužky, zrkadielka, hrebienky, nožíky a pod. Vynikajúcu zmrzlinu predávali zase balkánski zmrzlinári, o ktorých je údaj aj v popisných hárkoch zo sčítania ľudu v roku 1930.
V súpise obecného majetku z roku 1946 sa popisuje aj miestne zanedbané trhovisko na Námestí slobody. Pozemok trhoviska nebol ohradený a budova dozorcu trhoviska slúžila súčasne ako jeho súkromný byt a aj ako úradná miestnosť na prepisovanie dobytčích pasov. Časový rozpis konania dobytčích trhov poznáme ešte z roku 1949. V dôsledku konfiškácie, resp. znárodnenia súkromného vlastníctva tieto trhy, ako aj trhy s obilím zanikli.
Týždenné seredské trhy, konané v utorok, vo štvrtok a v sobotu, však pretrvali až do dnešných čias. Konali sa pôvodne taktiež na Námestí slobody, avšak v čase výstavby autobusovej stanice sa presťahovali na Mlynársku ulicu. Predajné stoly ( po našom štonty) , vzhľadom na blato a veľkú mláku uprostred ulice, sa nachádzali pozdĺž chodníkov pri domoch. Počas rekonštrukcie ulice – odvodnenie, vybudovanie betónového základu a oplotenia, sa premiestnili na Námestie republiky pred obchodný dom Jednota, resp. na Kúpeľné námestie. Po rekonštrukcii sa vrátili opäť na Mlynársku ulicu. Až do 80. – 90. rokov 20. storočia boli hojne navštevované predajcami, či kupujúcimi. V obľube boli najmä sobotné trhy, ktorých návšteva sa stala priam povinnosťou a tradíciou. Okrem tradičných trhových tovarov, bola k dispozícii i vynikajúca cigánska pečienka. Postupne však záujem verejnosti akosi upadá a v utorok, či vo štvrtok je na trhovisku možno iba jeden či dvaja predajcovia a práve toľko kupujúcich. Dúfajme, že tradícia seredských trhov sa opäť obnoví tak, ako bolo počas ich najväčšej slávy.
Tradícia jarmokov sa spontánne udržala cca do začiatku 60. rokov 20. storočia, aby sa opäť obnovila v jeho posledných rokoch. Súčasný Svätojánsky hodový jarmok má všetko, čo ozajstný jarmok má mať. Teda tovary rôzneho druhu, kolotoče, cukrovú vatu, pukance, veľa muziky, ľudí a charakteristickú trmu-vrmu.
*****
Príspevok do rubriky „V seredskom chotári “ (pripravované júnové vydanie tlačených Seredských noviniek) spracovala pani Eva Vrabcová. Redakčný tím Seredských noviniek jej týmto ďakuje za spoluprácu!
Smutné že len Prenikári prežili dodnes…
Je strašné, čo všetko dokázali komunisti zničiť a naveky vekov.
A ničia dodnes, akurát sa nazývajú sociálnou demokraciou
Vám šibe obom ,prečo komunisti obchodné reťazce. Veď v kauflande kúpiš všetko a každý den.
Byvam v tesnesnej bliskosti priestorov na NOVOMEZTSKEJ 43 kde bolo na hodovom jarmoku miesto vyhradene pre kolotoce….Tohorocna reprodukovana hudba kolotočarmi bola vyrazne silne techno s maximalnym nastavenim basov pretkavane sustanym bubnovanim…Poviem vam ,ze aj napriek dokonalemu pozatvaraniu okien mi doslova strpali taniere na stole…Kto mohol sa pocas trvania prestahoval mimo centra mesta Sereď…Kto nie , psichycky doslova trpel… Ocakavam a nielen ja , ze nas mesto na buduci rok pred takouto takzvanou zabavou bude chranit meranim hluku nakolko v obytnych zonach je povolena hranica hluku cez den maximalne 50 decibalov a v noci iba 45 decibalov….