podplukovník v. v. Ing. Ondrej Urban | 21. augusta 1968 okolo 10:00 hod. sa v Seredi objavili tanky, obrnené transportéry a ďalšie vozidlá Maďarskej ľudovej armády (MĽA). Boli súčasťou inváznych síl piatich členských štátov Varšavskej zmluvy.
Pri ceste ich čakal dav nahnevaných obyvatelia, dávajúci najavo svoju nespokojnosť. Invázie pod krycím názvom Operácia Dunaj sa zúčastnilo 27 bojových divízií (12 tankových, 13 motostreleckých, dve výsadkové) a jedna letecká armáda. Intervenčným jednotkám v počte približne 700 000 vojakov s 800 lietadlami, 6 300 tankami a 2000 delami a raketami velil armádny generál I. G. Pavlovskij.
Úlohou inváznych síl bolo potlačiť československý pokus o reformu socializmu. Predstavitelia Varšavskej zmluvy v ňom videli nebezpečenstvo, lebo sa mohol stať príťažlivým príkladom pre národy ich krajín. Jeho realizácia by viedla k odchodu Československa zo spoločenstva Varšavskej zmluvy a narušeniu rovnováhy v Európe. Československo ležalo na rozhraní NATO a Varšavskej zmluvy a vedenie Sovietskeho zväzu sa snažilo trvalo rozmiestniť sovietske vojská v Československu a vyriešiť skladovanie jadrových hlavíc.
Väčšinu slovenského územia obsadzovala sovietska 38. armáda pod velením generálporučíka Alexandra Majorova. Obsadenie juhozápadného Slovenska však dostala za úlohu 8. motostrelecká divízia Maďarskej ľudovej armády pod velením generálmajora Bélu Lakatosa, disponujúca 10 363 vojakmi, 167 tankami T-55, 95 prieskumnými plávajúcimi transportérmi FUG, 19 obrnenými transportérmi BTR, 113 delami a mínometmi, 45 protitankovými delami, 18 protilietadlovými guľometmi a 1816 automobilmi. Divíziu zmobilizovali 26. júla 1968 a hranice Československej socialistickej republiky prekročila 20. augusta 1968 o 23:00 hod. po prijatí signálu Vltava 666. Do Serede konkrétne smeroval posilnený 2. motostrelecký prápor 33. motostreleckého pluku (veliteľ podplukovník István Novák) s úlohou obsadiť Sereď a pacifikovať v Seredi dislokovaný 6. ženijný pluk (Vojenský útvar 8014 Sereď) pod velením podplukovníka Jaroslava Ševelu. V seredských kasárňach bol od 1. februára 1964 umiestnený aj 77. cestný špeciálny mostný prápor (Vojenský útvar 6396) pod velením podplukovníka Štefana Uhlára. Po ceste vyjadrovali svoje protesty davy nespokojných obyvateľov, k vážnejším incidentom však nedošlo a Sereď bola do 13:00 hod. obsadená. Maďarskí vojaci obsadili budovu Mestského národného výboru, poštový úrad, budovu Verejnej bezpečnosti a obkľúčili kasárne. Pamätníci si spomenuli, že na halde niklovej rudy pri železničnej stanici zaujali palebné postavenie tri tanky. Väčší počet maďarských vojakov bol zaznamenaný v priestore autokempingu. Minister národnej obrany ČSSR generálplukovník Martin Dzúr vydal o polnoci 20. augusta 1968 Československej ľudovej armáde rozkaz ponechať vojská v kasárňach, nepoužiť proti inváznym jednotkám zbrane, ale poskytnúť im maximálnu všestrannú pomoc. Príslušníci 6. ženijného pluku si udržali disciplínu a obmedzili sa na akcie nenásilného odporu v seredských kasárňach, ako imitovanie cvičných jázd buldozérov na ihrisku alebo rozmiestnenie podvalníkov na nástupišti útvaru s cieľom zabrániť pristávaniu vrtuľníkov. Armádny generál I. G. Pavlovskij zároveň nariadil inváznym vojskám neodzbrojovať útvary ČSĽA, nerozmiestňovať sa v kasárňach ČSĽA, ale mimo hraníc obcí na prázdnych priestranstvách a nežiadať od veliteľov posádok ČSĽA dodávky pohonných hmôt a potravín. K 6. ženijnému pluku prišla teda iba delegácia maďarského velenia. O 14:00 hod. zvolal predseda Mestského národného výboru Anton Štrbo mimoriadnu schôdzku rady MsNV. Za vojenskú posádku sa na nej zúčastnil pplk. Jaroslav Ševela a pplk. Štefan Uhlár, za Obvodné oddelenie Verejnej bezpečnosti mjr. Tomáš Mikláš a člen mestského výboru KSS Bohuslav Elíz. Prítomných bolo aj 7 dôstojníkov okupačnej MĽA. Oznámili, že ich poslaním je „chrániť výdobytky robotníckej triedy proti kontrarevolucionárom, ktorí sa usilujú v ČSSR o znovunastolenie kapitalizmu a oni v záujme socialistického internacionalizmu sú povinní ČSSR poskytnúť pomoc“. Po tomto oznámení sa snažili členovia rady MsNV, predseda MsV KSS, veliteľ posádky, náčelník oddelenia VB presvedčiť prítomných príslušníkov maďarskej armády, že ich tvrdenie o kontrarevolúcii v ČSSR sa nezakladá na pravde, že v ČSSR vládne úplný pokoj a poriadok, ktorý bol narušený len vpádom cudzích vojsk na naše územie. Po trojhodinovej výmene názorov bolo rozhodnuté, že rada MsNV bude zasadať až do odvolania trvalo a občania Serede budú vyhlásením v mestskom rozhlase informovaní o situáciu, ktorá vznikla príchodom okupačných jednotiek. Na ďalšej mimoriadnej schôdzke rady MsNV 22. augusta o 10:00 hod. za účasti pplk. Ševelu, mjr. Jána Matulu a pplk. Uhlára konštatoval predseda MsNV, že noc prebehla bez vážnejších narušení, ale objavilo sa nespočetné množstvo hesiel na stenách domov a plagátov proti okupácii cudzími vojskami.
V priebehu 21. augusta bol zaznamenaný zvýšený nákup potravín a prejavil sa nedostatok soli, jedlých olejov a niektorých ďalších potravín. Bolo rozhodnuté s okamžitou platnosťou zakázať predaj liehových nápojov v pohostinstvách na území mesta, stanoviť záverečné hodiny v pohostinstvách mesta o 18:00 hod., v hoteli Hutník o 20:00 hod. a stanoviť maximálne množstvá pri nákupe jednotlivých druhov potravín. Zakázané bolo aj večerné premietanie filmov amfiteátri. V noci z 25. na 26. augusta sa 8. motostrelecká divízia preskupila a rozšírila svoju okupačnú zónu až po Malé Karpaty. Do Serede sa presunul 36. ženijný technický prápor (veliteľ major Béla Hutter) a vybudoval si poľný tábor v okolí bývalých kasární pri Váhu a autokempingu. Podľa hlásenia Okresného oddelenia VB v Galante z 30. augusta bol posilnený 13 tankami, niekoľkými delami a mínometmi sa v Seredi nachádzalo aj veliteľstvo pluku.
Po podpísaní Moskovského protokolu 26. augusta 1968 sa situácia začala upokojovať, protesty postupne utíchali, nápisy z múrov a plagáty postupne mizli. 6. ženijný pluk sa vrátil k plneniu bežných mierových úloh výcviku a zabezpečenia života a vojaci z povolania sa mohli vrátiť z kasární domov. 29. augusta prijali zamestnanci Niklovej huty na verejnej schôdzi organizácie KSS rezolúciu, v ktorej žiadali stiahnutie okupačných vojsk s odôvodnením, že v meste vládne pokoj a poriadok, práca v závode pokračuje, zásobovanie je spoľahlivé a nedochádza k žiadnym provokáciám. Ten istý deň konštatoval predseda mestského výboru KSS Jozef Baranay na schôdzke rady MsNV, že život v meste prebieha normálne, od tohto dňa opustili okupačné vojská obsadené inštitúcie, ale vyzval na odstránenie nápisov, zameraných proti okupačným vojskám a varoval pred možnými incidentami pri moste cez Váh, ktorý strážili maďarský vojaci a vo večerných hodinách sa tam zhlukovali miestni občania, ako aj od montérov podniku Pórobetón, ubytovaných v autokempingu. Okresné oddelenie VB presunulo do Serede 7 príslušníkov VB z okolia, pretože v meste Sereď bola najhoršia situácia v zabezpečovaní verejného poriadku. Na základe požiadavky OO VB vyčleňoval 6. ženijný pluk od 2. septembra 1968 do konca októbra 1968 do spoločných hliadok v Galante, Šali a Seredi denne po 6 vojakov vyzbrojených samopalmi a bodákmi
Posledné jednotky 8. motostreleckej divízie sa stiahli do Maďarska do 25. októbra 1968. Vyše 75 000 sovietskych vojakov v zoskupení nazvanom Stredná skupina sovietskych vojsk zostalo na území ČSSR do 19. júna 1991. Ich rozmiestnenie v ČSSR malo vplyv aj na seredskú posádku. 13. tanková divízia ČSĽA sa musela z posádky Mladá premiestniť na Slovensko a do Starých kasární v priestoroch súčasného Múzea holokaustu pribudol od 10. októbra 1968 jej 1. Oderský ženijný prápor pod velením podplukovník Oldřicha Tomeka (Vojenský útvar 8006). Z Komárna bol od 15. októbra 1968 do Serede presunutý 2. prápor pásových samohybných súlodí (Vojenský útvar 6930) s veliteľom majorom Petrom Žákom, ktorý sa 1. septembra 1969 vzhľadom na nevyhovujúce ubytovacie podmienky presťahoval do Kamýka nad Vltavou, pričom Major Petr Žák si vymenil funkciu podplukovníkom Tomekom a zostal v Seredi ako veliteľ 1. ženijného práporu. 16. októbra 1968 sa zo Serede odsťahoval do Znojma aj 77. cestný špeciálny mostný prápor.
V Seredi si invázia našťastie nevyžiadala životy, ale v celom bývalom Československu do konca roka 1968 prišlo podľa historikov o život až 135 obetí, na Slovensku to bolo 30 obetí. Ťažko zranených bolo približne 500 ľudí. Počet obetí, ktoré zomreli v Československu v dôsledku pobytu vojsk Varšavskej zmluvy na československom území do odchodu sovietskej armády v roku 1991, dosiahol podľa najnovších výskumov číslo 406. Na strane inváznych vojsk došlo tiež k stratám životov. Pramene uvádzajú od 21. augusta do 20. septembra 1968 počet 110 mŕtvych, z toho 98 príslušníkov Sovietskej armády, 7 príslušníkov Poľskej ľudovej armády, 1 príslušník Bulharskej ľudovej armády a 8. motostrelecká divízia MĽA stratila 4 príslušníkov, z toho jeden sa utopil pri prevrátení tanku do rieky Ipeľ, jeden zahynul pri nesprávnej manipulácii so zbraňou, jeden dostal infarkt a posledný spáchal samovraždu kvôli nešťastnej láske.
Vojská za sebou zanechali zničené cesty, poškodené domy, ploty, verejné osvetlenie. Podľa odhadov vtedajšieho československého ministerstva financií dosiahla výška priamych škôd 1,4 miliardy korún, neskôr boli odhadnuté až na 4,48 miliardy korún. V Seredi boli škody vyčíslené na 491 500,- Kčs, z toho 478 600,- Kčs na komunikáciách, 9500,- Kčs na rodinnom dome a 3400,- Kčs na plote. Rastislav Petrovič z o. z. Vodný hrad napríklad uviedol, že tanky poškodili pôvodné kamenné obrubníky na moste cez Váh a tie museli byť vymenené za betónové. Dlhodobý pobyt sovietskych vojsk spôsobil v niektorých regiónoch veľké škody na životnom prostredí. Len na slovenskom území dosiahli v rokoch 1990 – 1992 náklady na sanačné práce výšku 825 986 568 825,- Kčs.
Ako ďalší dôsledok invázie treba pripomenúť ďalšie tisíce občanov ČSSR, ktorí síce neprišli o život, ale stali sa obeťami čistiek a perzekúcie z politických príčin formou preverovania činnosti v roku 1968 a postoja k okupácii. Z ČSĽA prepustili po augustových udalostiach v roku 1968 v dvoch vlnách takmer 12 000 vojakov z povolania a občianskych zamestnancov vojenskej správy, z toho na Slovensku približne 1200.
Pramene:
Daniel Povolný – Vojenské řešení Pražského jara 1968, Vojenský historický ústav Praha 2008
Alexander Maskalík – Incidenty medzi príslušníkmi Československej ľudovej armády a armád Varšavskej zmluvy na prelome leta a jesene 1968, Vojenská história, 3/2015, Vojenský historický ústav, Bratislava
Pataky Iván – A vonakodó szövetséges (A Magyar Néphadsereg közreműködése Csehszlovákia 1968. évi megszállásában), Budapest, 1996
Pataky Iván – „Zala hadgyakorlat“ A rétsági 31. harckocsi ezred részvétele Csehszlovákia 1968. évi megszállásában
Felderítő Szemle 1-2019,
Csík Ádám Lajos – Az 1968-as csehszlovákiai bevonulás a 31. harckocsiezred összefoglaló jelentése alapján, JATEPress, Szeged, 2018
Horváth Attila – Csehszlovákia 1968-as megszállásában résztvevő Magyar Katonai Kontingens utánszúllítási tapasztalatai, Katonai logisztika 3/2001, Magyar Katonai Logisztikai Egyesület, Budapest
http://somogyi-obsitos.hupont.hu/11/marcali-kepek
https://www.21august1968.sk/data_august68/obete/obete-augusta-68.pdf
Prokop Tomek – Ivo Pejčoch: Černá kniha sovětské okupace. Svět křídel 2015
https://www.nrsr.sk/web/Dynamic/DocumentPreview.aspx?DocID=439324
https://www.enviromagazin.sk/enviro2008/enviro6/14_sucasny.pdf
