Nie že by som sa so zámerom zriadiť nejaké „múzeum“ zamerané na totalitu nepohrával aj v minulosti, no iné priority a povinnosti mi k takémuto konaniu zrovna priestor nedávali.
Až došla Korona…
Je to tak. Začiatkom roka 2020 začali výrazné opatrenia zamerané proti šíreniu vírusu COVID-19, pomerne drastické obmedzenia voľného pohybu a izolácia.
Už na prvý pohľad bolo zrejmé, že mnoho ľudí izolovaných vo svojich dvoj či troj izbových panelákových bytoch na home ofiice spolu s deťmi školský proces absolvujúcimi cez internet, to jednoducho v úplnom psychickom zdraví nedá.
Na vlastnom pozemku máme niekoľko nehnuteľností a povedzme si na rovinu, rekonštrukcie a práca okolo nich je na roky. Nie všetky v danom čase boli využívané a tak som si povedal, že čo nedoniesla doba prirodzeným vývojom, to nastalo vďaka prodicovidovým opatreniam. Uchopil som sa šance vytriediť asi dve desaťročia odkladané noviny, časopisy, archív materiálov v objeme stovák kilogramov a – konečne založiť Múzeum totality. 😉
V danom čase na tento účel najvhodnejšou nehnuteľnosťou bola budova so samostatným vchodom, sociálnymi zariadeniami a hlavne tromi miestnosťami so svetlou vnútornou výškou 3,6 metra. Slúžila nám v podstate ako sklad všetkého, čo sme počas rokov nepotrebovali.
Vypratávanie vecí zabralo asi tri týždne a následne asi tri mesiace rekonštrukcia interiéru a jeho príprava na plnenie nového účelu využitia.
Moja predstava na začiatku bola v umiestnení knižnice na knihy, niekoľkých vitrínok, na exponáty a priestoru na diskusie o histórii, totalite a demokracii. Vlastne, akýsi klub pre obdobne zmýšľajúcich ľudí, ktorí sa z vývoja v krajine a vlastne celom svete nechcú zblázniť…
Tak sme aj začali. Zámer pochopila aj rodina a všetci sme sa potešili, že ďalšia nehnuteľnosť bude mať praktické využitie, aj keď jej prenájom tretej strane by pravidelne priniesol minimálne 1000 Eur mesačne. Nie však všetko by malo byť o peniazoch a tak sme sa definitívne rozhodli namiesto zarábania, dlhodobo investovať. Nie do seba, ale do budúcnosti – hlavne do mladých ľudí – dnes už vlastne aj štyridsiatnikov, pre ktorých je pojem „totalita“ žiaľ len jedným zo slov sem tam pripomínaných na niektoré výročia v krajine.
Základ vo forme niekoľkých kníh, novín a časopisov zachovaných z roku 1968 ešte mojim otcom, som teda mal. Aj nejaké zväčša vlastné artefakty z doby socialistického Československa sa postupne nachádzali, aj keď veľa zaujímavých vecí počas troch desaťročí skončilo v kontajneri.
Cenné osobné veci, ako napr. môj vlastný cestovný pas do Juhoslávie (SFRJ) s pečiatkami z reálnej cesty, sa zachoval viac menej náhodou, keďže nebol skladovaný zrovna v ideálnych podmienkach, osobné doklady, cestovné lístky a dokonca materiály týkajúce sa SZM a bývalého S-Klubu mládeže v Seredi sú v stave, akoby mali nie takmer štyri desaťročia a viac, ale mesiac…
Začali sme teda s intenzívnym zháňaním a nakupovaním vecí z čias socializmu a doby totalitnej. Bazoš, dražby a známi. A tak dokola.
Postupne pribúdali exponáty ako premietačky, fotoaparáty, kamery, ďalšie knihy, vlajky, odznaky, preukazy, vyznamenania, plagáty… Tisíce, desaťtisíce exponátov, ďalšie knihy do knižnice.
Nárast počtu artefaktov si vyžiadal nové vitríny. Z pôvodných šesť kusov sme sa dostali na takmer dvadsiatku. Stoličky na diskusie ustúpili novým vitrínam, figurínam a bustám. Niekoľkokrát sme urobili cestu po Slovensku a Českej republike s cieľom priniesť maximum zaujímavých exponátov v cenách, ktoré by zodpovedali sledovanému zámeru a reálnej hodnote týchto exponátov.
Nasledovalo rozšírenie expozície do druhej a postupné zaberanie tretej miestnosti. Kancelária plánovaná v priestoroch rovnako ustúpila vitrínam a exponátom.
Vznikla nevyhnutnosť riešiť depozitár – následné upratovanie pivničných priestorov bolo nutné. Dnes vidíme, že nie všetko bude odložené aj v depozite. Cieľom je maximum vystaviť a nevenovať sa úplne všetkému.
Popri rozširovaní priestorov Múzea totality, sme začali vďaka priateľovi Ferkovi aj so zateplovaním nehnuteľností, aspoň čiastočnej úprave dvora a vchodovej častio na pozemopk od ulice.
Začali sme nové online projekty pod doménou „socializmus.sk“. Aktivity náročné na čas, energiu, cestovanie a zháňanie materiálov. Ale energia vynaložená aj na takéto, žiaľ úplne neziskové projekty, sa opláca. Síce časom a nie finančne, no ako to už býva, čo robí človek za peniaze lebo musí, spravidla nerobí tak úplne kvalitne a „od srdca“.
Natáčanie dokumentov pre TV, reportáží a dokumentárnych filmov v priestoroch múzea, dokumentovanie doteraz deviatich ročníkov Dňa samizdatu a ďalšie projekty.
Až nasleduje potreba prezentovať dobu totalitnú širokej verejnosti. To už hovorím o roku 2024. Potrebné sú priestory na diskusie, prednášky a tématické výstavy. A znovu sa ako rodina rozhodujeme. Uprednostníme neistý projekt bez modelu dlhodobého financovania nad pomerne istým finančným profitom z prenájmu ďalšej nehnuteľnosti na vlastnom pozemku?
Znovu zvíťazil rozum nad peniazmi.
Tentokrát si ale rekonštrukcia priestorov vyžiada významne vyššiu investíciu. Rušíme dve izby v danom, čase využívané na prenájom pre šesť ľudí. Následne zisťujeme, že je to málo. Ku komfortu nevyhnutnému v dnešnej dobe je potrebné viac. Sociálne zariadenia, občerstvenie. Zázemie pre diskutujúcich. A tak rušíme ďalšiu izbu o kapacite štyroch ubytovaných a za účelom rozšírenia Múzea totality uvolňujeme celú prednú nehnuteľnosť. Robíme vchod priamo z ulice. Pribudne aj terasa a vonkajšie sedenie s priestorom na občerstvenie.
Ale pozrime sa na začiatky, aj keď nie tie úplne…
Viac, ako poloprázdne vitríny a stoličky v počte 24 kusov ešte v hlavnej výstavnej miestnosti, ktorá je dnes už plná vitrín. Rovnako plných tisickami predmetov zo socializmu.
Samozrejme, že stoličky sú dnes už v nových priestoroch.
Vitríny sme postupne zapĺňali. Triedili vystavené artefakty, tvorili súbory a tématické poličky. Neskôr celé vitríny.
Dnes už je situácia úplne iná. Ani sa nám nechce veriť, že niekedy sme mali tak málo výstavných predmetov. A to hovoríme o dobe asi tri a pol roka nazad…
Postupné systematické skupovanie literatúry o Černobyle priamo v antikvariátoch na Ukrajine. Hlavne v Kyjeve.
Až máme najväčšiu zbierku týchto materiálov v bývalom Československu.
Tu mala byť študovňa. Dnes je v úplne nových priestoroch a to pri dobrom espresse alebo čaji.
V kaviarenskej časti Klubu demokracie.
Uplynuli teda niečo viac, ako tri roky. Urobili sme málo, alebo veľa? Ťažko hodnotiť. Vieme však, že nás čakajú ešte dlhé roky práce pri rekonštrukcii exteriérov, nevyhnutnej dostavbe poschodia a rekonštrukcie dvora, ako aj vstupných priestorov do už zrekonštruovaného diskusného a prezentačného centra.
Beh na dlhú, možno dokonca nekonečnu trať. Ale s jasným a reálnym cieľom.
S hodnou dávkou hrdosti, no zároveň aj rešpektu si môžeme dnes povedať, že budujeme inštitúciu. Do akej miery sa nám to podarí, uvidíme tak o desaťročie…
