ZLATA MATLÁKOVÁ je v literárnych kruhoch známa ako publicistka, recenzentka, pedagogička, no predovšetkým poetka s nezameniteľným rukopisom, štýlom písania. Po siedmich básnických zbierkach vstúpila aj na pôdu prózy: na svete je jej prvá kniha poviedok Ovečka v pršiplášti. Širokej verejnosti ju predstavila v stredu 21. mája 2025 v záhradnej čitárni Knižnice Juraja Fándlyho v Trnave. Podujatie moderovali PAVOL TOMAŠOVIČ a ŠTEFAN KUZMA a hudobnou hostkou bola JANA ANDEVSKA. Napriek nestálosti počasia sa v ten večer žiadny lejak nekonal a návštevníci prezentácie pršiplášte nepotrebovali. Záhradná čitáreň bola na prasknutie plná, bolo treba pridávať stoličky, aby malo všetko obecenstvo kde sedieť.
Ľudia robia jar
Hneď na úvod prečítal P. Tomašovič báseň Z. Matlákovej Predpoklad jari. Ako povedal, vybral ju zámerne. Všade naokolo vládne jar, energia prírody. Predpokladom jari sú však aj výnimoční ľudia. Dodal, že rozkrojenie tmy vytvára priestor svetlu (narážajúc na úvodný autorský text Z. Matlákovej Výnimoční ľudia sú krájačmi tmy v prezentovanej knihe). Z. Matláková atmosféru osviežila prednesením svojich básní, ktoré mala ešte ako žiačka základnej školy uverejnené v časopise Ohník. Príjemnú náladu dotvorila i emotívna a nežná zhudobnená báseň VILIAMA TURČÁNYHO Nelúč sa ešte. Autorka hudby J. Andevska ju spievala do nahraného klavírneho podkladu.
Túžba po príbehoch
Niektoré poviedky Z. Matlákovej sa, skôr ako sa dostali do knihy, objavili v časopisoch či zborníkoch. Š. Kuzma sa jej opýtal, čo ju viedlo k zmene žánru. Odpoveď autorky bola jednoznačná: ľudia chceli príbehy. Mala šťastie, že okolo seba mala rozprávačov inšpiratívnych príbehov a tiež ľudí, ktorým poézia celkom nesedela. Z. Matláková, korešpondentka Literárneho týždenníka (hlavne pre Trnavu), vysvetlila, že text Výnimoční ľudia sú krájačmi tmy o uvedení knihy ANTONA HYKISCHA Verte cisárovi v Bratislave do života mal byť pôvodne použitý ako informačný. Pamätá si, ako ŠTEFAN BUČKO na spomínanom podujatí v interpretácii úryvku z tohto diela spomenul aj ANTONA BERNOLÁKA a Trnavu. Š. Kuzmu v poviedke Menovkyňa zaujalo, aké sú naše mená magické, ako sa dá nimi všeličo zauzliť. Podľa názoru P. Tomašoviča bežne používame slová, o ktorých si myslíme, že sú správne, no často vidíme len svoj pohľad na vec. Najskôr by sme sa mali stať súčasťou príbehu, až potom o človeku hovoriť. Knihovníčka ALENA BEŇOVÁ prečítala ukážku z poviedky Menovkyňa (o tom, ako rozprávačka našla v rubrike zomretých v novinách i vo vitríne pohrebníctva parte ženy s rovnakým menom i priezviskom ako má ona). Z. Matláková v nej prezrádza i recept na liečivú orechovicu. Od svojej sestry sa dozvedela o zaujímavom zvyku: časť nápoja z pohárika treba vyliať na zem, ak chceme, aby bol aj zomretý človek účastný prípitku. Počas piesne K Márii, opäť s textom V. Turčányho, znel spev a hra na husliach J. Andevskej, ako aj klavírny podklad.
Dcéra je pre otca skrytý poklad
Vo viacerých poviedkach v knihe Ovečka v pršiplášti sa objavuje téma neláskavého správania sa otca k dcére. Sú to poviedky Kukura a modré deti, Nechcem si kľaknúť, nedokážem stáť, Pomenovať dcéry a Pavučiny. Pred očami všetkých prítomných autorka i moderátori načrtli príbeh šiestich detí, zažívajúcich pri tyranskom otcovi strach a utrpenie; príbeh chorého dievčatka, ktoré sa počas vojny stratilo rodičom a hoci tí ho celý čas hľadali, po jeho návrate domov ho ani neobjali; príbeh mladšej dcéry mlynára (jej staršia sestra tragicky zahynula), skrývajúcej modriny po otcovej bitke a príbeh siedmačky Damiany, ktorú otec pre chorobu matky nútil neustále upratovať. V motte prvej z týchto poviedok, Dcéra je pre otca skrytý poklad (Kniha Sirachovcova 42,9), sa tak skrýva bolestná irónia. Z. Matláková vysvetlila, že si napríklad vojnové udalosti naštudovala v knihách o histórii. Ľudia vtedy trpeli nielen nedostatkom jedla či chorobami, ale často aj osamelosťou a chladnými vzťahmi v rodinách. Jednoduché to však neskôr nemali ani niektoré deti, ktoré učila. Ťaživé rozprávanie odľahčila spomienkou na svoje pedagogické pôsobenie, keď deti motivovala k štúdiu periodickej sústavy chemických prvkov tak, že ich vyzvala, aby skladali zo značiek prvkov zmysluplné slová. Pomôcť mohli aj rodičia. Tiež si s láskou zaspomínala na budmerický mlyn. Spomenula aj varovania, že ak v poviedkach bude používať prvú osobu jednotného čísla, všetci si budú myslieť, že opisované udalosti naozaj prežila. Čo sa týka poviedky Pavučiny, s dovolením ETELY FARKAŠOVEJ v nej použila krátke úryvky z jej knihy Záchrana sveta podľa G. Ako dodal Š. Kuzma, utrpenie detí je obzvlášť smutné, pretože nedokážu nič ovplyvniť a predčasne prichádzajú o svoje detstvo. P. Tomašovič sa podelil s myšlienkou, že Z. Matláková vlastne predbehla umelú inteligenciu: veľmi pôsobivo totiž využíva príbehy a myšlienky iných a rozvíja ich.
Očarená Macedónskom
Podľa Pavla Tomašoviča kniha Ovečka v pršiplášti napriek ťaživosti tém obsahuje nádej. Z každej poviedky priam vytŕča viera, že život a láska majú zmysel a sú najväčšími hodnotami. To je podľa neho aj hlavným posolstvom knihy. K poviedke Arab Š. Kuzma povedal, že je to vlastne názov akrobatického skoku. Táto poviedka je o boji s vážnou chorobou. Svetlom v ňom je viera v seba. Z. Matláková priznala svoje očarenie Macedónskom, a tak sa v poviedke objavuje napríklad Ochridské jazero i macedónske modlitby a prosby. Bez ohľadu na to, z ktorej krajiny pochádzame, stávajú sa nám podobné veci. Ako poznamenal Š. Kuzma, pri liečení chorôb pomáhajú rôzne slová. P. Tomašovič doložil, že poviedka Arab je ako orechovica pre tých, ktorí si myslia, že už svoje starosti nezvládajú. J. Andevska napokon hlavne pre Z. Matlákovú zaspievala a zahrala na akustickej gitare pieseň Makedonsko devojče.
Vieme len žiť a umierať
Po poviedke G + M + B a iné trojice, ktorej dej je situovaný do obdobia covidovej pandémie, a poviedke Deň pracovného pokoja, dotýkajúcej sa problematiky ľudí na okraji spoločnosti, nasleduje poviedka Hromová dolina (Záznamy do kroník). Š. Kuzma sa zaujímal, či je autobiografická. Z. Matláková skutočne dvadsaťsedem rokov viedla kroniku Špačiniec a bola členkou tímu, ktorý vytvoril krásnu monografiu tejto obce. O rovine, obklopujúcej jej bydlisko, hovorí: „Nemáme hory, ale Van Goghove slnečnice.“ K záverečnej poviedke Ovečka v pršiplášti Š. Kuzma skonštatoval, že vieme len žiť a umierať. Zaujímal sa, či má jej hlavná hrdinka Zuzana niečo spoločné s blízkymi Z. Matlákovej. Odpoveďou bolo, že nič. Zuzana je však skutočné meno tejto osoby. Je to pracovníčka v charitatívnej oblasti. P. Tomašovič obecenstvo prekvapil a pobavil plyšovou ovečkou, zaodenou do „pršiplášťa“ z igelitového vrecka. Z. Matláková priblížila, že v poviedke ide o ovečky zo Severného Írska. V drsnom prostredí im hrozí prechladnutie a následná smrť, preto ich farmári chránia „pršiplášťami“ z igelitu. Ovečky sa nebránia, akoby rozumeli, že je to pre ich dobro. K ďalšiemu prostrediu, ktoré sa vyskytuje v poviedke, k Nikarague, autorka prízvukuje: „Ak chcete robiť dobré skutky, robte ich konkrétne.“ Š. Kuzma sa pozastavil nad tým, že v Nikarague sa investovalo do mnohých vecí, ale nie do zdroja vody. Táto vec stojí za prečítanie i za zamyslenie. Trpia hlavne deti a nevedia sa brániť.
Ľudskosť nad zlato
P. Tomašovič na záver prišiel ešte s jednou paralelou: dážď začína byť vzácnosťou, voda zlatom. Valí sa na nás veľa informácií, ale zlatom sú tie, ktoré vedú k ľudskosti. Z. Matláková robí veľmi záslužnú umeleckú prácu. Udržuje totiž slová, vzbudzujúce ľudskosť. Na záver zaznela pieseň J. Andevskej Oblaky, zhudobnená báseň ĽUBOŠA ZEMANA. Hudobný podklad hudobníčka obohatila spevom a hrou na husliach.
Pozorné obecenstvo si prezentáciu naozaj užívalo a účinkujúcich odmieňalo srdečným potleskom. Hlavná pozornosť sa, pravdaže, sústredila na autorku. Z. Matláková prejavuje vo svojej najnovšej knihe Ovečka v pršiplášti hlbokú empatiu, nielen k zvieratám, ale hlavne k ľudským bytostiam. Kniha sa tak stáva prozaickou sestrou jej básnických zbierok. Rovnako zahaľuje čitateľky a čitateľov pršiplášťom nádeje.
Ružena Šípková
Foto: autorka
Ruženka, vynikajúci spravodajský materiál, Ďakujem a pekne pozdravujem. 🙂