Spomienka na pekné júnové podujatie:
Už dávnejšie sa povrávalo, že hudobník, spevák, skladateľ, textár, moderátor a publicista Peter „Bonzo“ Radványi chystá novú knihu. A, ako on sám avizoval, „tentoraz len o muzike“. Po dlhej nepriaznivej covidovej dobe sme sa napokon dočkali: kniha s podtitulom „spomínanie na koncerty, festivaly, stretnutia, rozhovory a dojmy z ciest za hudbou“ uzrela svetlo sveta pod názvom Fortissimo. Jej slávnostné predstavenie sa uskutočnilo v piatok 3. júna 2022 na nádvorí Domu hudby Mikuláša Schneidera Trnavského v Trnave. Podujatie usporiadali Knižnica Juraja Fándlyho v Trnave a vydavateľstvo Tirna. Počasie bolo dobroprajné, naozaj sa vydarilo a nádvorie Domu hudby bolo plné milovníkov dobrej muziky, a to nielen hudobníkov, ale napríklad aj literátov.
O 18.00 hod. všetkých prítomných privítal riaditeľ Knižnice Juraja Fándlyho v Trnave a moderátor podujatia Pavol Tomašovič. Ako povedal, na pomedzí dňa a večera sme mali pred sebou oslavu trochu väčších detí (na rozdiel od nedávneho sviatku MDD). Miesto konania prezentácie knihy označil za „pupok kultúry“. V Dome hudby totiž sídlia tri kultúrne inštitúcie: Západoslovenské múzeum, Trnavské osvetové stredisko a hudobné oddelenie Knižnice Juraja Fándlyho v Trnave. I jeho poloha je symbolická: nachádza sa napríklad medzi synagógou a bazilikou či medzi centrom a perifériou Trnavy.
Po slovách, že sa tu stretli správni ľudia v správnom čase a na správnom mieste, Pavol Tomašovič uvítal bluesmana a rockera Petra „Bonza“ Radványiho za veľkého potlesku obecenstva. Autor prezentovanej knihy priznal, že má trému, no nezaprel svoj nadhľad a humor, keď podujatie nazval „záhradnou slávnosťou bez opekačky“. Tiež zdôraznil, že aj v ten večer je možné pozrieť si v Dome hudby expozíciu Dobro – dvorana slávy, ktorá je svetovou raritou. Potom nasledovala prvá pesnička v podaní Bonza, teda vlastne dve pesničky, samozrejme, v bluesovom duchu: najprv to bola Baby What You Want Me To Do od Jimmyho Reeda a z nej plynulo prešiel do vlastnej pesničky Talkative Woman. Jeho oduševnený spev a hru na celokovovej rezofonickej gitare sme všetci ocenili úprimným potleskom, aký sa v ten večer ozýval na nádvorí ešte mnohokrát.
Len čo moderátor začal hovoriť o knihe Fortissimo, v ktorej sa z tónov stali slová a vďaka nim sa mnoho informácií nestratilo v čase, nádvorím sa začalo rozliehať hlasné zvonenie zvonov. Zasmiali sme sa a podujatie pokračovalo ďalej. Pavol Tomašovič a Bonzo spomenuli aj dve staršie publikácie, bibliografie článkov o rezofonickom dobre: DOBRO 1989 – 1999 a DOBRO 2000 – 2020. Hlavným tvorcom týchto bibliografií je tiež Bonzo, ktorý prezradil, že fotografia na obálke oboch týchto knižiek vznikla na 1. poschodí Domu hudby.
Ako spresnil moderátor, kniha Fortissimo má šesť častí. Bonzo doložil, že jej obsah preveril čas. Je plná bezprostredných dojmov z koncertov, z rozhovorov či z rozhlasových relácií, ktoré vznikli pre rôzne médiá. Nie sú to teda memoáre. Obsahuje napríklad prepis Bonzovho telefonického rozhovoru s hudobníkom, spevákom a autorom piesní z britskej kapely Jethro Tull Ianom Andersonom. Pavol Tomašovič skonštatoval, že Bonzo nie je len publicista, ale aj prorok. Už dávno sa totiž zaoberal rodovou otázkou, a to v článku „Akého rodu je vlastne BLUES?“, ktorý sa tiež nachádza v knihe Fortissimo. Bonzo je presvedčený, že všetko dobré je len „ten“ alebo „tá“ a neuznáva slovo blues v strednom rode. Na rozdiel od neho Pavol Tomašovič vníma neutrum ako medzistav, keď sa rodí pieseň. V knihe ho zaujali hlavne dva články: prvý o doktorovi Houseovi a druhý o blondínke. Bonzo vysvetlil, že britský herec Hugh Laurie, známy ako predstaviteľ doktora Housea, je aj zručným klaviristom a dobrým spevákom a hrá a spieva staré blues z 30. rokov 20. storočia. Na jeho koncert v Bratislave prišlo veľa ľudí, zrejme preto, že ho poznajú z televízie. Čo sa týka blondínky, išlo o gitaristku, speváčku a skladateľku Anu Popovic, pôvodom z Belehradu, ktorá sa dokázala svojou hudbou presadiť aj v USA.
Moderátor potom zvrtol reč na rozhlasové relácie a podelil sa s prítomnými o svoj postreh, že v rádiu často znejú iné skladby než hlási moderátor. Podľa Bonza za to môže využívanie techniky: moderátor hovorí čo chce, a mašina si robí tiež čo chce. On sám si pre svoje, hlavne bluesové a rockové relácie, robil aj vlastný playlist a snažil sa, aby sa poradie skladieb dodržiavalo. Pavol Tomašovič poznamenal, že vďaka nekoordinovanosti vznikajú dezinterpretácie nielen v hudobných programoch, ale napríklad aj v politike. Následne upozornil na to, že knihu Fortissimo treba po prečítaní prvej polovice obrátiť. Dojem umocňuje dizajn s obrázkom gramofónovej platne na oboch stranách obálky. Strana A je stereo a strana B mono. Je to aj skvelé poučenie pre mladých ľudí, z ktorých mnohí už neprichádzajú s gramoplatňami do kontaktu.
Vo svojej najnovšej knihe píše Bonzo aj o cestovaní za muzikou. So svojimi spoluhráčmi, hlavne s gitaristom Ľubošom Beňom, navštívil za približne sedem rokov šestnásť európskych krajín, absolvoval asi stopäťdesiat festivalov na Slovensku aj v zahraničí a takisto mnoho klubových koncertov.
Samozrejme, v knihe Fortissimo sa nachádza časť Dobroty venovaná medzinárodnému hudobnému festivalu Dobrofest – Trnava. Pavol Tomašovič sa opýtal Bonza, čo zo svojej knihy považuje za najväčšiu „dobrotu“. Bonzo odvetil, že v knihe toho práveže veľa chýba, ako napríklad článok o koncerte The Rolling Stones v Prahe. Nenapísal ho, lebo ho v tej dobe nemal kde uverejniť a neskôr si už na podstatné podrobnosti nevedel presne spomenúť. Bonzo vyzdvihol zásluhy svojich dcér – Michaely a Petry. Boli členkami „poroty“, ktorá rozhodovala o tom, ktoré články sa do Fortissima dostanú. Tiež si vzali na starosť niektoré fotografie, ilustrácie, koláže, skenovanie a jazykovú korektúru. Michaela mala na podujatí tiež ďalšiu zodpovednú úlohu – predávala knihy. Kniha Fortissimo je cenná i tým, že obsahuje aj rôzne „dobroty“ zo zákulisia. Po týchto slovách Bonzo zanietene zahral a zaspieval skladbu od Tommyho Johnsona Big Road Blues. Potom zavtipkoval, že si zabudol doma klobúk, preto má problémy s ladením. Ale obecenstvu to vôbec tak nepripadalo a tlieskalo ostošesť. Bonzo na otázku moderátora, ktorý rozhovor v knihe mu najviac prirástol k srdcu, spomenul rozhovor s už spomínaným Ianom Andersonom či s britským spevákom a multiinštrumentalistom Anthonym Thistlethwaiteom. Dozvedeli sme sa aj to, ako vznikol názov knihy: Fortissimo bol v rokoch 2000 – 2005 názov Bonzovej rubriky v týždenníku Trnavský hlas, v ktorej prinášal zaujímavosti a novinky zo sveta hudby. Bonzo je trnavský lokálpatriot a v jeho najnovšej knihe sa nájdu viacerí hudobníci i kapely z tohto mesta. Pandémia koronavírusu mala na jeho dielo paradoxne aj pozitívny efekt: oddialila vydanie knihy o tri roky, a tak sa do nej dostali i novšie články.
Pavla Tomašoviča zaujala zvláštna rýchlosť otáčania gramoplatne na obale knihy – 75 RPM. Nebola to žiadna veľká záhada – číslo označuje jubileum, ktoré v júni tohto roka oslavuje Jozef Šelestiak, vydavateľ a autor grafickej a technickej úpravy knihy Fortissimo, a o dva týždne neskôr aj Bonzo. Ten Jozefovi zaspieval a zahral Happy Birthday a nasledoval mohutný potlesk obecenstva. Na otázku, prečo sa venuje práve vydavateľskej činnosti, Jozef Pavlovi Tomašovičovi odpovedal, že jeho životná dráha bola zrejme určená Božím riadením a pôsobením sudičiek mužského rodu (moderátor a Bonzo chvíľu špekulovali nad tým, či sa taká bytosť nazýva „súd“ alebo „súdok“). Všetko sa to nejako postupne vykryštalizovalo. Nezačalo sa to literatúrou. Prvou „sudičkou“ bol jeho triedny učiteľ – matematikár, ktorý viedol fotokrúžok a rozpoznal, že Jozef má talent. Tak sa s ním povolanie fotografa ťahá vlastne už od detstva. A už ako teenager bol dosť pracovne vyťažený: pomocou fotoaparátu totiž napríklad reprodukoval fotografie rockových kapiel z časopisov pašovaných zo západu. I on sám sa však dostal k hudbe, a to s pomocou druhej „sudičky“ – vedúceho jedného z najlepších speváckych súborov na Slovensku. Jozef mal to šťastie, že sa stal členom toho súboru. Spolu so spolužiakmi Bonzom a Ernestom Šťastným boli hudobnými nadšencami. Raz dokonca spolu vystúpili ako bigbítové trio hrajúce vtedajšie hity. Neskôr si Jozef s Bonzom konkurovali, čo sa týkalo členstva v kapelách. No po rokoch si na predstavení knihy Fortissimo spolu strihli tradicionál Travelling Blues a Jozefove sóla na ústnej harmonike vyvolali zaslúžený aplauz publika. Ako podotkol Pavol Tomašovič, bola to praktická ukážka toho, čo je rýchlosť 75 RPM.
Prišiel čas na samotné uvedenie knihy do života. Moderátor oznámil, že sa toho zhostí človek, ktorý nemá nielenže 75 rokov, ale ešte ani jeden. Tak dôjde symbolicky i na odovzdanie medzigeneračného posolstva. Krstnou mamou bola Bonzova prvá vnučka Tamia, ktorú na pódium priniesla jej mama Petra. Knihu však napokon bylinkovým likérom Bullenschluck poliala „krstná mama krstnej mamy“ – Petrina sestra Michaela. Bonzo s Tamiou si „zahrali“ na detskej elektrickej gitare a boli sme uistení, že krstná mama knihy podpíše, keď sa naučí písať.
Podujatie prešlo do voľného štýlu, pripravené bolo chutné občerstvenie. Bonzo na dobrú chuť zahral a zaspieval svoju vlastnú pesničku Nemám hlad, nemám smäd sprevádzaný potleskom obecenstva do rytmu. Hudba však ani potom nestíchla, pretože podujatie malo ešte jedného hosťa – Bonzovho častého spoluhráča Ľuboša Beňu, ktorý je v knihe Fortissimo hojne spomínaný. Ľuboš si neodpustil svoj svojský humor a vyhlásil, že tiež napíše knihu. Bude sa vraj volať Fortissimo II. (Skutočná pravda) a bude obsahovať všetko to, čo Bonzo radšej zatajil… Ľuboš sa následne s akustickou gitarou pridal k Bonzovi a v ich podaní zazneli pesničky No Expectations (The Rolling Stones) a Stop Drinking That Wine (tradicionál). Sledovalo ich početné publikum, vrátane malej Tamie, ktorú vystúpenie očividne fascinovalo. Poslednú pesničku večera Sweet Home Chicago od Roberta Johnsona Bonzo premenoval na Sweet Home Trnava a obecenstvo mu ochotne pomohlo so spevom v refréne. Bonzo s Ľubošom hrali, Tamia sa snažila tancovať, nádvorím znelo slovo „Trnava“ a napokon ešte ktosi zavolal: „Do teho!“ Ale futbal sme si nezahrali. Keď doznela hudba, poslucháči sa rozpŕchli kade-tade a nádvorie Domu hudby bolo svedkom mnohých príjemných priateľských rozhovorov.
Ako hovorí Bonzo, úsmev je najkrajšia a najkratšia vzdialenosť medzi ľuďmi, a hudba je už dotyk. Kniha Fortissimo, plná hudobných spomienok, určite dokáže mnohým ľuďom vyčariť úsmev na tvári a dotknúť sa ich sŕdc. U mňa to už zafungovalo a ešte to zväčšilo moju túžbu rozbehnúť sa na koncerty. Budem o nich písať a kruh sa uzavrie.
Ružena Šípková
Foto: autorka
Dokonalá informácia slovná aj obrazná. Ej