Katarína Valábková, Alžbeta Tabačková /
V hlavách nám ešte bežal film našej prvej mobility projektu NOE v rámci Erasmus+ na Sicílii a znova sme balili kufre! 23. apríla sa na nás na letisku usmialo jarné lisabonské slnko, a keď sme sa rozhliadli okolo seba, vedeli sme, že sa nám aj naša druhá mobilita, tentokrát v Portugalsku, bude páčiť.
Portugalsko nepatrí k najznámejším krajinám Európy a my si myslíme, že neprávom. Farebný svet malebného Lisabonu si nás ihneď podmanil. Mesto sme spoznali aj pri jazdách historickými žltými električkami, aj prostredníctvom kulinárskych zážitkov, aj prechádzkami po historickej štvrti Alfama, kde znelo podmanivé fado – typická lisabonská hudba.
V pondelok začali aktivity projektu NOE Erasmus+, ktorý je zameraný proti extrémizmu každého druhu. V Lisabone sme navštívili výstavu venovanú Aristidovi Sousa Mendésovi, ktorého by sme mohli nazvať takým „portugalským sirom Nicholasom Wintonom“. Ako veľvyslanec Portugalska v Bordeaux napriek zákazu totalitného Salazárovho režimu podpísal víza 30 000 ľuďom, z toho 10 000 Židom, ktorým takto vlastne podpísal „rozsudok prežiť“. Pomohol im dostať sa z krajiny počas hrôz druhej svetovej vojny. Sám na tento svoj hrdinský čin doplatil – bol zbavený úradu a dožil svoj život v chudobe a ponížení. História naňho však nezabudla, čoho dôkazom sme boli aj my – skupinka mladých Európanov zo Španielska, Talianska, Slovenska a domácich Portugalcov, ktorí sme tohto obdivuhodného muža spoznali prostredníctvom výstavy so začlenením pôsobivých umeleckých inštalácií. Pozdraviť nás prišiel aj štátny tajomník Rady ministrov Portugalska, pán André Moz Caldas.
Pri prechádzkach Lisabonom sme si všimli hudobné sprievody, ale aj demonštrácie a neprehliadnuteľné bolo, že veľmi veľa ľudí nosilo v tento deň na oblečení červené karafiáty, ktorými sme boli obdarovaní aj my. Domáci Portugalci nám hrdo vysvetľovali, že 25. apríl, Dia da liberdade, patrí k najväčším portugalským sviatkom, pretože je to deň ich oslobodenia spod totalitného režimu. Je to práve symbol červeného karafiátu, ktorý pripomína 25. apríl 1974, keď bola nenásilnou formou zvrhnutá totalita a tiež portugalské kolónie začali postupne získavať slobodu a samostatnosť. Počas programu na partnerských školách sme videli krátku dramatizáciu tohto dejinného medzníka. Sami sme si mohli zložiť svoj malý origami klinček a rozmýšľať pritom trebárs o hodnote slobody v živote človeka, a že pre mnohých stále nie je samozrejmosťou.
Naša partnerská škola Escola secundaria Rafael Bordalo Pinheiro nás privítala úžasným umeleckým performance – napísali a naštudovali divadelné predstavenie (súčasťou školy je divadelná sála s osvetlením a ozvučením) The final solution train – Vlak konečného riešenia. Už názov prezrádza, že sa týkalo extrémneho „riešenia“ židovskej otázky počas nacizmu, prekvapili nás tiež umeleckou inštaláciou o Fake news a letákom, ktorý sa dal čítať dvoma spôsobmi – ako pravda a ako hoax – stačilo, že ste ho trocha preložili. Tretím projektom boli filmové remaky scén z legendárnych filmov o holokauste v podaní portugalských študentov. Táto škola má pozoruhodný umelecko-výchovný program – študenti môžu v rámci vyučovania pracovať v keramickom ateliéri, začleniť sa do dramatického kurzu či pracovať na hodinách v audio-vizuálnej sekcii a vytvárať okrem vlastných aj podobné európske projekty či propagovať školu, ktorá na nás urobila vynikajúci dojem svojou vybavenosťou, ale i množstvom praktických projektov a vzťahom učiteľ – žiak – rodič.
Ku koncu nášho programu nám Portugalci ukázali aj časť svojej nádhernej krajiny lemovanej neskrotným Atlantikom – dych nám vyrazil pohľad na pláž v Nazaré z blízkeho útesu či stredoveký Óbidos a Alcobaca s UNESCO-kláštorom a katedrálou.
My, študenti i učitelia Gymnázia Vojtecha Mihálika Sereď, sme odišli z Portugalska unesení jeho nepoznanou a nečakanou krásou a nesieme si mnoho námetov na premýšľanie o národnej hrdosti jeho obyvateľov, o ich láske k vlastnej krajine a o zjavnej investícii štátu do vzdelávania, čiže do vlastnej budúcnosti.
zdroj: Mesto Sereď
