HRA V GUĽKY – HRA NÁŠHO DETSTVA I MLADOSTI
Od skorej jari do neskorej jesene sme sa pri „Kaši o dvoch (3-och, 5-ich či 10-tich)“ alebo pri „Okolo“ grupovali od dvoch do dvadsiatich hráčov, a nervydrásajúce súboje sme zvádzali – chlapci i dievčatá – od siedmej ráno do desiatej večer cez víkendy a cez prázdniny, alebo do zotmenia ihneď po škole. V čase hry nebolo času na jedlo, a napiť sme sa chodievali bleskovo len do upratovacieho kumbálu na prízemí. Hra na čerstvom železiarenskom povetrí, v hline, o hlade a o smäde, súc biedne poobliekaní, dávala zabrať nášmu imunitnému systému, ale byť chorý sa vtedy nenosilo. Byť chorý znamenalo totálnu izoláciu a smutný pohľad zarosenými očami cez okennú tabuľu na kamošov pod blokom…
Nosievali sme poplátané a vyťahané tepláky, trampky (my sme to volali tramky), deravé svetre, vetrovky, čapice, a na ruky nás oziabalo, lebo bol ešte len skorý marec. Dokázali sme sa vypracovať v štýloch hodu, a hlavne v chladnokrvnosti, lebo keď sa jamka zaplnila stovkou „hliniek“, „železňačiek“, „skleniek“ či „dúhoviek“ všetci vrešťali ako zmyslov zbavení, a tento tlak musel ustáť každý hráč, ktorý prišiel na „ťah“, a mohol vyhrať všetko, komplet.
Spomínam si, keď sa okolo jamky s niekoľkosto guľkami navalilo toľko divákov (ďalší kukali z okien), že nad jamkou sa rozhostila priam tma, a krikom bolo treba túto anarchiu niekoľko minút premieňať na absolútne TICHO, kedy nik ani len nedýchal.
V rozhodujúcom okamihu, keď zázračne vyletela von jediná guľka ohlasujúca absolútne víťazstvo (víťaz berie všetko), diváci zamreli, a vzápätí sa nad jamkou rozbesnelo peklo – všetci sa vrhli do jamky, aby si ukradli aspoň čo-to z jackpotu, pričom výherca spravidla vlastným telom chránil svoj ťažko nadobudnutý poklad. Totálny chaos ochladol až po dlhom čase. Bolo treba reparovať jamky (nové sa vyrábali podrážkou na päte pohybom zo strany na stranu a potom dookola), a každý bol umazaný od hliny – od špičiek deravých trampiek až po mastné ušiská či šticu na hlave. Nechtiská sme mávali čierne až hrôza. Strihať ich nebolo treba – hráči si ich neustálym vyberaním guliek z jamky abradovali až na kožu. Z ‚vonku‘ sa chodievalo už len rovno do vane.
Tým, čo mali v paneláku okná nad hracími jamkami, doslova harašilo v bedni, a vyháňali nás spod bloku krikom, prakermi i metlami. Nebohý pán Rozsnyay z prízemia – nech mu je (Maďarovi) slovenská zem ľahká – bol preborník v rušení ligových zápolení.
Hrali celé bloky, ulice i štvrte. Nik nečumel do telky, nebolo na čo, ani to nebývalo zvykom, a do mobilov už vôbec nie
Skvelí hráči mávali kopy guliek v škatuliach od topánok – hotový majetok to bol! Veľkí chlapci, ktorých hra už nebavila nám robili zle tak, že pochodili topánkami po blate, prirútili sa znenazdajky ako veľká voda, pošliapali nám jamky plné guliek, ktoré sa im prilepili na zablatené podošvy, a takto nás hnusne a čisto z pasie okrádali/ogabávali. Omar (Štefan Szabó) mi pripomenul, že sa tomu vravievalo ‚ruský kostol‘. Bývali z toho bitky, lebo straty boli v našom ponímaní obrovské; ako chlapci sme boli v zúfalstve ochotní riskovať nakladačku, a vrhali sme sa na veľkých kamikadze spôsobom.
Na Slovensku ručne vyrobené hlinené guľky s jadrom a glazúrou dnes asi nikde ľahko nezoženiete, pred rokmi sa dali kúpiť ešte v Prahe. Kedysi meštek v hračkárstve alebo drogérii stál 1 korunu = 3 centy, kilo v Prahe pred desiatimi rokmi vyšlo na takmer 500 korún = 15 EUR. Neskutočné…
Žiaľ, guľky sa nijakovsky nedali urobiť ani nahradiť. Vyrobiť kvalitnú trojvrstvovú guľku-hlinku je hotová alchýmia, musel by to financovať Rudolf II. Potvrdí vám to každý keramikár.
Nik z nás sa nestal gamblerom – práve naopak – učili sme sa kolektívne zvládať psychicky náročnú hru, učili sme sa súdržnosti, nemali sme nijakého rozhodcu – pravidlá museli dodržiavať všetci, inak by sa celý systém, rozsypal. Hrali vedno malí i veľkí – deti, pubertiaci i adolescenti, a predsa sa vedeli spolu hrať. Ten, čo dostal tzv. holú, sa vždy mohol spoľahnúť na dobré srdce spoluhráčov, ktorí neraz oferovali celý meštek, aby sa kamoš mohol vrátiť do hry, a nestál bokom ako krab. Individualizmus v dnešnom ponímaní nemal medzi nami šancu. Znamenal by izoláciu a odvrhnutie. Triedne rozdiely neexistovali, nik nemal guľky ani zo zlata ani z platiny. Učili sme sa zvládnuť výhru, ba čo horšie, učili sme sa znášať prehru, totálnu porážku i citeľnú stratu, lebo ten, čo prehral, si musel ďalší meštek kúpiť, a koruna bol ver‘ veľký peniaz. Vychodili sme hotové prte okolo miestnych potravín, aby sme nazhŕňali po drobných 100 halierov po opilcoch, a potom sme ozlomkrky bežali na Humenskú alebo na Luník VIII, kde sa ten poklad dal kúpiť, a s vetrom opreteky makali nazad k jamkám, ktoré vtedy znamenali náš svet.
Najkrajšie na tom je, že nikdy sme nehrali o peniaze, len o šikovnosť, česť a radosť z hry.
Zdroj: FB
Tieto guličky boli už prezentované 5.12.2021 aj s komentármi, ktoré tam uviedol p. Majko. Sú to nostalgické spomienky na detstvo.
Kurňa pamätám si keď sme hrali aj za tmy alebo také Céčka
Gabi je „stara skola“ a sme na tom rovnako – nase detstvo bolo uplne ine, ako maju dnesne deti.
Nahanacky po ulici, stale vonku, hracky bud urobene svojpomocne, alebo fakt taketo gulicky na par halierov.
Bolo lepsie, alebo horsie? Neviem.
Bolo ine…
Malí golváči mali zasa gramorky.
Aj my sme ich volali gramorky.
my sme mali guličky, gulére, dúhovky
celé sídlisko bolo rozryté buď malými ale hlbokými jamkami – tam sa hádzali tzv. padáčiky
a potom boli veľké jamky – nazývané vandle
určite bolo ináč a myslím, že veselšie
Super článok. Pekná spomienka. Díky.
U nás bol najlepší hráč taký lúzer z paneláku. Občas podvádzal.
Ešte výborná hra bola aj hra Na vojakov. Sídliskom sa často ozývalo Vilo dole, Vilo dole. Jožo dole, Jožo dole. Už vtedy sme objavili virtuálny nekonečný počet životov. Zastrelenámu stačilo napočítať hlasno do 10 a mohol pokračovať v hre. Aj tu niektorí podvádzali: „Jeden, dva, tri, štyri, osem-deväť-desať“.
Ako zbrane nám okrem kúpených pištolí a samopalov, niektoré vŕzgajúce a blikajúce, niekedy slúžila z kusu dreva vyrobená Oldchatterhandova opakovačka. Najlepšia bola pripínačkami vyzdobená To všetci závideli.
Občas boli hádky o to, že kto bude Winnetou a kto Oldchatterhand. Ak sa náhodov k hre propojilo dievča, bolo z nej Nšo-či.
ja som mal fundu a tie gulicky som strielal do nakladnych aut alebo do vagonov,obcas letela aj do okna.bol som taky maly zmrd 🙂
Do okna boli lepsie štukatorky. Buchali, ale sklo nerozbili.