V sobotu 4. septembra sa pri príležitosti 50. výročia založenia a 20. výročia zrušenia Oderského ženijného útvaru konalo stretnutie bývalých príslušníkov VÚ 8006 Sereď.
História Oderského ženijného útvaru siaha do roku 1944 a je previazaná s históriou ženijnej roty 1. československej samostatnej tankovej brigády 1. československého armádneho zboru v ZSSR. Tanková brigáda v tej dobe ešte nemala organickú ženijnú jednotku a preto bola rozkazom veliteľa brigády 19. decembra 1944 vytvorená ženijná rota 1. československej samostatnej tankovej brigády, ktorá sa neskôr stala základom pre vytvorenie spomínaného „Oderského ženijného práporu.“
Oto Beňo, zástupca veliteľa k histórii útvaru povedal nasledovné: „Prápor vznikol v roku 1944 na ceste oslobodenia z Buzuluku do Prahy. Bola to ženijná rota zmobilizovaná pri Dukelskej operácii v Prešove. Táto ženijná rota postupovala poza Zakarpatie cez Kežmarok až do Ostravy. Oslobodzovala Československo a dostala sa až do Prahy. Od roku 1944 do roku 1951 sa prápor spolupodieľal na povojnovej obnove. No vojna sa v tomto období ešte neskončila, tisícky mín ostalo položených a tak prápor pracoval po vojne aj na odmíňovaní. V roku 1951 bola rota povýšená na útvar 8006. V roku 1968 sa útvar presťahoval do Serede. Tu pôsobil do roku 2001. To znamená, že tento rok oslavujeme 50 rokov založenia a 20 rokov zrušenia útvaru.“
Stretnutia sa zúčastnili aj bývalý velitelia VÚ 8006: Jozefa Filipejeho, Jána Sekereša a Gabriela Tótha. Pod ich velením slúžili v kasárňach stovky profesionálnych vojakov. Všetci na armádne časy spomínajú len v dobrom. Jeden z veliteľov Ján Sekereš na profesijnú službu vlasti spomína: „Aj napriek tomu, že vojenská služba nebola jednoduchá, spomínam na to obdobie len v tom najlepšom. Ak vznikli problémy alebo komplikácie, vždy sme si vedeli poradiť. A tu musím zdôrazniť, že to bolo zásluhou dobrých a šikovných ľudí, ktorých sme na útvare mali.“
Stretnutia sa zúčastnilo cez 50 hostí: bývalých vojakov, civilných zamestnancov i zdravotníkov. Niektorí sa nevideli dlhé roky a tak bola radosť zo stretnutia o to väčšia. Po úvodnom fotografovaní nasledoval prípitok a príhovor. Oto Beňo spoločne s Jánom Sekerešom všetkým poďakovali za účasť a vyjadrili potešenie, že sa stretnutie uskutočnilo: „Rozišli sme sa pred 20 rokmi, čo je dosť dlhá doba. Cesty každého z nás zaviali iným smerom. Nie všetkých bývalých kolegov sa podarilo dohľadať, niektorí už nie sú ani medzi živými. Preto sme nesmierne radi, že sme sa tu zišli v tak hojnom počte. Niektorí zostali armáde verní a dosiahli vysokých vojenských hodností, mnohí zastávali alebo aj stále zastávajú významné pozície na ministerstve alebo generálnych štáboch. Sme radi, že si každý po rozpustení útvaru našiel v živote to správne miesto.“
Všetkých hostí čakalo posedenie pri občerstvení ale hlavne spomienky na časy strávené v armáde. Príjemné počasie a skvelá partia ľudí bola zárukou dobrej nálady. Oto Beňo všetkým adresoval záverečné slová: „Oderský ženijný prápor bol aj o nás. O nás všetkých. My sme jeho úlohy plnili až do jeho zániku a ja som na Vás všetkých hrdý.“
