“Pred rokom som si zaspomínal.” – Alexander Kaduc

- Inzercia -
- Inzercia -
- Inzercia -
- Inzercia -
- Inzercia -
Pred rokom som si zaspomínal.
Najčervenšie oči mal v to ráno môj vtedy 22-ročný brat. A to sa z nás všetkých najlepšie vyspal! Ja som si v noci ako 11-ročný tuším aj od strachu poplakal, ale jeho nechali spať. Až teraz som sa dozvedel, prečo ho rachot tankových pásov nezobudil. Bol len rok doma z vojenčiny a ešte stále sa mu o tankoch snívalo. To som vtedy nevedel, hoci si pamätám, ako z Týna nad Vltavou písal: „V prdeli a v Tejne, tam je všechno stejné“. No, vlastne som toho vtedy nevedel celkom dosť. Detské spomienky sú zradné, ani za svet teraz neviem, čo si pamätám z tých dní a čo až z dodatočného rozprávania.
Niektoré flešbeky sú predsa len autentické. Aj decko muselo postrehnúť, že zatuchnuté vody totalitného močiara sa na jar šesťdesiatehoôsmeho začali víriť. Otec prestal zaspávať pri večerníčku a prekvapivo vydržal sledovať celé Televízne noviny. Viedli sa debaty o politike a zrazu nebolo treba stišovať hlas, keď sa hovorilo o Strane. Dovtedy vyhasnuté pohľady začali iskriť. Ľudia sa častejšie združovali a hoci som nevedel prečo, to združovanie chutilo celkom inak ako každoročná príprava plesu Červeného kríža v Hasičárni. My deti sme pobehovali okolo starších súrodencov, ktorí s vysvietenými tvárami chystali akési ochotnícke divadlo a na našu veľkú radosť naň obyvateľov pozývali chodiac s bubnom po dedine. Aj samotné vystúpenie si pamätám. Bolo to literárne pásmo, v ktorom nedominovalo zavedené zborové velebenie hrdinstva traktoristov a dojičiek a dokonca sa tam vyskytlo aj neslušné slovo!
Samozrejme, že dospeláckym rečiam som väčšinou nerozumel. Preto som najprv ani nevedel, prečo moji súrodenci dlhé týždne pravidelne otca podpichovali rečami: „A to si tú kefu uvaríš, alebo ju budeš jesť surovú? Aj si ju osolíš?“ A tak podobne. Naveľa to vysvetlili aj sopliakovi.
Po akomsi januárovom pléne nastala doba nádejí, ktorými sa najviac opájali mladí ľudia. A tí veru opatrníckych pamätníkov teroru 50-tych rokov vôbec nepočúvali. Nadšenie môjho brata sa pokúsil schladiť otec, keď ho niekedy v marci uprostred noci zobudil slovami: „Vstávaj, už je po paráde. Rusi prišli na tankoch“. Vydržal ho klamať ešte hodnú chvíľu, aby nakoniec na bratove oduševnené protesty zareagoval vyhlásením: „Ak nás Rusi vojensky neobsadia do konca roka, tak zjem cirokovú kefu.“
V to augustové ráno teda rodičia brata nebudili. Asi tušili, že na červené oči budeme mať ešte dosť času
Po roku ani neviem, čo by som dodal. Vari len to, že si spomínam, ako sa nám zišla znalosť azbuky pri písaní protiruských hesiel na každý kúsok voľného miesta. A ešte, že aj slušní rodičia dovolili svojim deťom zopár týždňov recitovať: „Keď si Slovák ako jedľa, ser na Rusa a nie vedľa! Potom rukou písané nápisy zmizli a nahradilo ich úhľadne namaľované velebenie Strany a večného priateľstva so Sovietskym zväzom.
Zdroj: FB
- Inzercia -
- Inzercia -
  1. Počas vojny niekto rozhodol a daroval Československo, Poľsko, Maďarsko atď Stalinovy rok1968 bol o tom, že patríme sovietskemu zväzu. Teraz je to o niečo lepšie, rozkazuju nám potomkovia zradcov co nás darovali Hitlerovy a vzápätí Stalinovy.

Pridať komentár

Zadajte svoj komentár!
Zadajte vaše meno

- Inzercia -
- Inzercia -
- Inzercia -
- Inzercia -
- Inzercia -

Ďalšie články

- Inzercia -