Ak si už zvyknete na určitý štandard, ťažko z neho chcete poľaviť

- Inzercia -
- Inzercia -
- Inzercia -

Pandémia zasiahla do každej oblasti života. Svoje reálne skúsenosti zo zamestnania by vedeli rozprávať lekári, predavačky, kuchári, umelci, robotníci, policajti ale aj napríklad opatrovateľky. O tom aký bol život opatrovateliek pred pandémiou a aký je v súčasnosti sme sa porozprávali s Miriam ( 46 r. ), ktorá už 18 rokov chodí opatrovať seniorov do Rakúska.

Hneď na úvod nám Miriam povedala, prečo sa dala na prácu opatrovateľky: „Nebudem klamať, na prvom mieste boli financie. Chcela som, aby sa moja rodina mala lepšie. V tom čase veľa možností na zamestnanie nebolo a pracovné miesta, ktoré boli voľné ponúkali minimálny plat. Prišla možnosť ísť opatrovať a ja som ju využila. Najprv som si myslela, že to bude iba na krátky čas a vidíte, som tu 18 rokov. Za ten čas môj syn vyštudoval vysokú školu. Zarábam pekne a ak si už zvyknete na určitý štandard, ťažko z neho chcete poľaviť.“

Miriam sa stará o manželský pár pri Salzburgu. Pani je ležiaca a pán chodí iba s ťažkosťami. Opatrovanie je náročné ako fyzicky tak aj psychicky. Napriek tomu má túto prácu rada. „Nesťažujem sa. Je to úžasný pocit pomáhať, byť pre niekoho oporou a niekedy aj druhou dcérou. Máme 14 dňový turnus, tak sa to dá zvládnuť. No priznám sa, je to služba na 24 hodín denne a tak je prirodzené, že po dvoch týždňoch cítite potrebu oddýchnuť si a nabrať síl.“

Rozprávali sme sa aj o znalosti nemeckého jazyka. Všetci berú tak trochu  automaticky, že opatrovateľky musia vedieť perfektne jazyk danej krajiny. No nie je tomu celkom tak. Miriam vysvetľuje, že mnoho seniorov už nerado komunikuje, majú radi svoj kľud, radšej pozerajú televíziu alebo čítajú: „S mojimi klientmi sa napríklad ja veľa neporozprávam. A pri komunikácii so starými ľuďmi sa často slová opakujú. Takže niektoré z nás sa v zdokonalení reči nemáme kam posunúť. Mám kolegyňu, ktorá je tu 8 rokov a doteraz sa po nemecky nenaučila. Hovorí takou slovensko-nemčinou. Ja osobne napríklad ovládam iba spisovnú nemčinu, no v Rakúsku sú oblasti, kde sa rozpráva s dialektom. Momentálne som v Salzburgu, takže sa to dá. Ale keď som opatrovala na úplnom juhu krajiny, nerozumela som skoro nič. To je ako keď porovnáte Bratislavčana a Ukrajinca.“

Svoj zárobok netají. Kým rakúske opatrovateľky berú cca 20 eur na hodinu, tie slovenské majú 75 eur na deň v čistom. Aj preto si Rakúšania radšej zaplatia Slovenky, lebo sú lacnejšia pracovná sila. Samozrejme tieto služby za podstatne ešte nižšie peniaze ponúkajú opatrovateľky z pobaltských krajín. Väčšina z nich ale nemá kurz resp. ho majú iba kúpený a nevedia sa kvalifikovane postarať o seniorov. „V tomto sú Slovenky špičkové a aj preto si na druhej strane Rakúšania radi priplatia za kvalitné služby. Mimochodom služby sú tu extrémne drahé. Pre porovnanie napríklad kaderníčka, ktorá príde na 20 minút a moju starkú trošku podstrihne a vyfúka, si za robotu zoberie 70 eur.“

Miriam ďalej porozprávala o rozdiele medzi slovenskými a rakúskymi dôchodcami. O obrovskej priepasti vo výške penzie nie je myslím ani potrebné hovoriť. Kým na Slovensku sa dôchodky pohybujú u bežného dôchodcu okolo 400-500 eur, v Rakúsku je to od 2 500 eur vyššie. Plus k penzii dostávajú seniori rôzne príplatky. Napríklad na každú diagnózu majú kompenzáciu. „Ďalej dostávajú od štátu financie na opatrovanie. Čiže nás neplatia z vlastnej penzie ale im za naše služby pripláca štát. Je to napr. 6,53 eur denne na stravu a 550 eur mesačne na opatrovanie. Tu musím zdôrazniť, že ja osobne sa mám veľmi dobre, so starkými si rozumieme, je o mňa postarané. Ale sú opatrovateľky, ktoré sa nemajú tak. Majú vydelenú stravu a sú nútené si ju nosiť so sebou z domu, aby tu nehladovali. Záleží teda v akej rodine pracujeme.“

Miriam pracuje na dvojtýždňové turnusy. Jedinú výnimku mala v prvej vlne pandémie. V marci sa ako obvykle vrátila domov, keď sa uzatvorili hranice. Kolegyňa, s ktorou sa strieda ostala v Rakúsku 2,5 mesiaca a ona bola doma. Keď sa hranice otvorili prišla na rad štátna karanténa. Vtedy sa s kolegyňou vymenila na ďalšie 2,5 mesiaca. „ Hoci sme momentálne nabehli na zaužívaný režim, všetko je to zložité. Tam idem ako cezhraničný pracovník, domov sa vraciam ako pendler. Aj testy bolo treba potrebné najprv 14 dňové, potom 7 dňové a teraz 48 hodinové. Čakacie doby na hraniciach smerom na Slovensko sú niekoľko hodinové.“

Kým mnoho ľudí  pandémia pripravila o prácu a úspory, Miriam tvrdí sama o sebe pravý opak. Teraz po 18. rokoch zarába najlepšie. Plus má iné výhody.
„Ak mám porovnať život v dnešnej dobe na Slovensku a Rakúsku, tak tam je to voľnejšie, slobodnejšie. Máme otvorené obchody, deti chodia do školy. Štát vo všetkých smeroch svojim občanom pomáha. My ako opatrovateľky máme na e-zdravotnú kartu nárok mesačne zdarma na 5 respirátorov a 5 antigénových samotestov. Tie síce neplatia na hraniciach ale na území štátu platia. Môžem s nimi na úrady či do lekárne.“

Nad budúcnosťou sa Miriam momentálne nezamýšľa. Priznáva však, že sa nákazy bojí. Ľudia, ktorých pozná a prekonali ochorenie Covid mali ťažký priebeh. A keďže sama má starších rodičov, chráni sa nielen kvôli sebe ale najmä kvôli nim. Na záver hovorí, že hoci sa svet za posledný rok zmenil, jej súkromný život ostáva rovnaký. Veď pomoc nevládnym už berie ako poslanie. Kým ju jej klienti potrebujú, je ochotná pracovať pokiaľ sama bude vládať.

 

- Inzercia -
- Inzercia -
- Inzercia -
- Inzercia -

Ďalšie články