V utorok 21. júla 2020 sme sa s kamarátkou vybrali do Trnavy na koncert speváčky, gitaristky a autorky hudby Ildikó Kali. Koncert sa konal na pódiu pred trnavskou radnicou v rámci maratónu letných kultúrnych podujatí Leto na korze.
Ildikó Kali na ňom vystúpila so svojím sólovým projektom Pieseň pohanky. Jeho názov je inšpirovaný básňou Bely Dunajskej, ktorá vyšla v knihe Potopené duše. Projekt Pieseň pohanky vznikol pred dvoma rokmi a Ildikó Kali v ňom zhudobňuje prevažne slovenské básne a nanovo aranžuje ľudové piesne. Výsledné skladby sama charakterizuje ako etnošansóny a to preto, lebo sa inšpiruje hudbou sveta a fascinujú ju balady, legendy, mytológia. Speváčka a skladateľka kapely Romanika je aj v tejto komornejšej a intímnejšej role stále sama sebou, tak ako sme na ňu zvyknutí – vedie nás po ceste ku koreňom, k prameňom a do hĺbky spodných prúdov našich duší.
Koncert sa napokon začal o hodinu neskôr, o 20.00 hod.. Náhle totiž prišla letná dažďová prehánka a voda zmáčala celé pódium. Po daždi sa však na oblohe ukázali dve nádherné dúhy a zavládlo krásne počasie.
Ildikó Kali okrem svojho zvučného a podmanivého hlasu a elektrickej gitary v projekte Pieseň pohanky hojne využíva looper. Pomocou neho vrství svoju hudbu a spev a do piesní zakomponováva rôzne podklady, takže piesne nie sú jednotvárne, ani keď sú dlhšie. Vrstvenie vo vokáloch, hlavne v refrénoch, ešte umocňuje dojem z nich.
Ako prvá na trnavskom korze zaznela pieseň Jore, zore, čo je slovenská ľudová pieseň skombinovaná s afrokubánskou ľudovou piesňou. Potom nasledovali zhudobnené balady slovenských romantických básnikov: Margita a Besná (Ján Botto), Žltá ľalia (Ján Botto), Morena (Dlhomír Poľský) a napokon Janíček paholček (Ján Botto), ktorej pôvodný názov je Lucijný stolček. Ildikó Kali v nich kombinovala deklamačný, rytmický spev s ťahavým psychedelickým viachlasom, z ktorého ide sila, máte dojem, že spieva viac spevákov. Na pódiu pôsobí drobno a krehko, ale z jej hlasu vás mrazí až pri kostiach. Publiku okrem iného prezradila, že na viacerých pesničkách, ktorými sa prezentovala na korze, pracovala počas obdobia prísnych protiepidemických opatrení, keď sa nemohli konať koncerty. Keď znela balada Morena, už sa stmievalo a súmrak ešte umocnil poetickú atmosféru. Po dielach slovenských romantických básnikov sme sa preniesli do Španielska a vypočuli sme si zhudobnenú báseň Federica Garcíu Lorcu Romanca o lune, lune. Znela nástojčivo, energicky a cítila som v nej nádych flamenca. Nebola som ďaleko od tohto španielskeho hudobného fenoménu, ako mi prezradila Ildikó Kali, pieseň je inšpirovaná tradičným galícijským spevom (Galícia je autonómne spoločenstvo v severozápadnom Španielsku). Námet na pieseň Modrý sinokvet našla Ildikó Kali v poviedkovej knihe Dominika Tatarku „V úzkosti hľadania“. Text piesne tvorí niekoľko viet jednej poviedky. Svoje vystúpenie Ildikó Kali zakončila piesňou Rebelské erko. Autorkou jej bláznivého textu je poetka Eva Luka.
Vidieť Ildikó Kali na scéne je vždy silný zážitok. Mala som možnosť zažiť ju i s jej kapelou Romanika. Posledný album La Loba, ktorý produkoval huslista Stanislav Palúch, bol pre kapelu prelomový. To možno povedať i o jej sólo projekte Pieseň pohanky, v ktorom cestujete v čase: začnete pri archetypálnej ľudovej slovesnosti 19. storočia a skončíte pri Rebelskom erku v 21. storočí. Po náhlom prudkom daždi sa zjavila na nebi dúha.
Verím, že hlboká viera pohanky v moc hudby a slov naprieč vekmi sa prebudila aj v nás.
