“Zrazu pred celou spoločnosťou stojí šanca, obajviť v sebe solidaritu. Dokonca sebadisciplínu. A humanitu.”

- Inzercia -
- Inzercia -
- Inzercia -

Kedysi sme boli mlčiacou masou, spoločnosťou strachu. Potom sme nadobudli slobodu a spoločnosť sa diferencovala. Chvíľami to vyzeralo ako zápas všetkých proti všetkým. Museli sme zodpovedať sami za seba : úspešní si to chválili, tí druhí vinili každého, len nie seba. Mnohí tú našu neľahko nadobúdanú slobodu prekliali , vraj by sa radšej vrátili za ostanatý drôt. Na čas sme sa stali spoločnosťou trpkosti.

Napokon sme sa zbavili roztrpčenia, aj Mečiara, ktorý z neho politicky ťažil. V novom storočí sme sa stali spoločnosťou, upínajúcou nádeje na riešenia, ktoré nám prinesie integrácia do EÚ. Verili sme, že vstup do spoločenstva najvyspelejších nás potiahne dopredu. Aj áno, ale neveľa. Vzápätí nám začalo dochádzať, že tu ktosi splietol nový systém korupcie a nerovnosti pred zákonom, nebezpečnejší a výkonnejší, než bol ten pred Novembrom.

Z pocitu bezmoci sme sa začali stávať spoločnosťou protestu a hnevu. Zostril sa politický zápas, zhrubla rétorika. Po vražde mladých snúbencov protestujúci opäť zapĺňali námestia , všade zneli výkriky hnevu. Spolu s tým začal rásť aj počet stúpencov anti-demokratických síl. Na uliciach sa bili jedni z druhými…a hrozilo, že nám mafia unesie štát.

Voľby 2020 to zastavili. SMER, a jeho dvaja podarení spojenci padli. Z tročlennej koalície dve strany ani len neprešli do parlamentu. Polícia si zrazu plní svoju povinnosť, v base sedia podvodnícki muži a ženy v talároch. Obavy z víťazstva neofašistov sa nenaplnili, ich rast sa zastavil. Na dosah je šanca vytvoriť vládu demokratov.

A zrazu je tu šok pandémie. Ešte nikdy nešli “na dovolenku” toľké milióny ľudí. Ulice, kde bola pred týždňom zápcha sú také prázdne, že by tam mohli deti hrať futbal. Čelíme nutkaniu vykúpiť všetky rožky, chleby, konzervy…a niektorí to aj robia a prepadajú panike.

Ale po pár dňoch od šoku sa čosi mení. Cítim, že ešte aj z facebooku sa stráca obvyklý cynizmus a jalové hejtovanie. Všetci voláme rodinám a priateľom a posielame im úprimné priania zdravia – a tentoraz to nie je formálne. Zrazu pred celou spoločnosťou stojí šanca, obajviť v sebe solidaritu. Dokonca sebadisciplínu. A humanitu.

Ak túto šancu pochopíme, niečo sa zmení. Začneme bohatnúť – ale nie o majetky, ale o sociálny kapitál. To vďaka nemu sme si kedysi verili natoľko, že sme sa postavili s holými rukami proti po zuby ozbrojenému režmu. Ten vzácny kapitál sme postrácali v zákrutách nášho, zatiaľ 30 ročného, blúdenia na púšti. Teraz si naň možno spomenieme.

Zasa raz to máme v rukách my, ako jednotlivci. Každý prejav vzájomnej ohľaduplnosti a pomoci nás dvíha hore, vracia nám zážitok, že sme ľuďmi, ktorých spája krátka cesta v maličkom dejinnom úseku. A že ak tu už žijeme spoločne, bola by veľká škoda si to strpčovať.

Pekný deň, priatelia

Fotka Jana Budaja.Zdroj: FB
- Inzercia -
  1. Mna by zaujimalo kto este veri tomuto estebackemu chujovi . 30 rokov sa tu pretrca len ked sa nieco udeje, inac ma vsetko na salame.

Pridať komentár

Zadajte svoj komentár!
Zadajte vaše meno

- Inzercia -
- Inzercia -

Ďalšie články