Prečo je návrh rokovacieho poriadku komisie na ochranu verejného záujmu paškvil a prečo z neho trčí snaha znefunkčniť komisiu

Na rokovaní zastupiteľstva minulý štvrtok sme mali prerokovať návrh rokovacieho poriadku komisie na ochranu verejného záujmu. To je jediná komisia ktorá musí byť v zastupiteľstve zriadená zo zákona. Už to samé o sebe hovorí o jej jedinečnosti a dôležitosti. Na toto zastupiteľstvo som sa pripravoval veľmi dôkladne a len tomuto bodu som venoval viac ako 12 hodín štúdia zákonov. Ako pôvodne platného, tak novelizovaného, či predkladanému návrhu. Rokovací poriadok predkladal Mestský úrad za ktorého činnosť zodpovedá prednosta Krajčovič a v konečnom dôsledku primátor Tomčányi. Mal som asi 20 pripomienok a návrhov na zmenu, ale pre krátkosť času sa budem venovať len dvom výhradám či pripomienkam.

V krátkosti povedané úlohou komisie je dohliadať na to, aby verejní činitelia ľudovo povedané nekradli a nezneužívali svoje postavenie. Z toho dôvodu je mimoriadne dôležitý jej rokovací poriadok a to, aby bol naozaj efektívny. To znamená, aby dopomáhal a nebránil odhaľovať protiprávne konanie verejných činiteľov, to znamená poslancov a primátora. Takto to platilo do konca roka 2019. Od 1.1.2020 je tento zákon novelizovaný a na „nekradnutie“ primátorov už nedohliada mestské zastupiteľstvo, ale priamo Národná rada Slovenske republiky. Zákonodarca k tejto zmene pristúpil pravdepodobne preto, že boli skúsenosti, že primátori svojim vplyvom a spolu so spriaznenými poslancami sabotovali zákon a kontrolu primátorov nevykonávali dostatočne efektívne. Neviem si totiž predstaviť, prečo iné by bol v tomto bode zákon zmenený, prečo by si národná rada sama sebe pridávala robotu. Na moje veľké prekvapenie v predkladanom návrhu sa však stále hovorilo o tom, že dohľad nad „nekradnutím“ primátora stále vykonáva komisia mestského zastupiteľstva. Pritom viacero paragrafov novelizovaného zákona úplne jasne a zrozumiteľne hovorí o tom, že to tak nie je. Takže nemôže nikto povedať, že ide iba o jednoduché prehliadnutie jedného paragrafu. Jasne z toho vidieť, že navrhovateľ si poriadne nepreštudoval zákon a ak ho študoval, tak asi ho videl len z rýchlika. Ak by sme prijali takto navrhnutý rokovací poriadok, zase by sme sa ako mesto zviditeľnili a boli by sme celému Slovensku na smiech. Boli by sme Fekišovce 2.

A druhá výhrada? Tá sa týka článku 6 navrhovaného rokovacieho poriadku. Citujem bod 1 kde sa píše, že komisia je spôsobilá rokovať a uznášať sa vtedy, ak je prítomná nadpolovičná väčšina všetkých jej členov. Čo považujem za normálne. Ďalej sa však píše, že v jednotlivom prípade komisia môže rozhodnúť, že je spôsobilá rokovať a uznášať sa len vtedy, ak sú na jej rokovaní prítomní všetci členovia komisie. Nezdá sa vám to zvláštne a nezvyčajné?

Perlička a doslova šok však príde v bode 2 kde sa píše, že na prijatie uznesenia komisie je potrebný súhlas VŠETKÝCH PRÍTOMNÝCH členov komisie, ak v rokovacom poriadku nie je uvedené inak. V bode 3 sa ďalej píše, že na prijatie uznesenia ktorým sa

a, rozhoduje o organizačno technických otázkach rokovania komisie alebo

b, ukladajú úlohy členom komisie alebo

c, požaduje súčinnosť odborného aparátu mestského úradu je potrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny VŠETKÝCH ČLENOV KOMISIE.

DOSLOVA NEUVERITEĽNÁ KONŠTRUKCIA.

Na Slovensku máme dva druhy zákonov. Bežné zákony a ústavné zákony. Ústavné zákony majú „väčšiu právnu silu“ ako bežné zákony. Prijímajú sa totiž takzvanou ústavnou väčšinou. To v praxi znamená, že na schválenie bežného zákona je potrebné, aby v rokovacej miestnosti bola prítomná a hlasovala nadpolovičná väčšina zo všetkých 150 poslancov a z nich hlasovala za nadpolovičná väčšina. To znamená 76 hlasujúcich poslancov a z nich stačí, aby len 39 bolo za návrh. U ústavného zákona je to však inak. A to preto, aby za schválenie takéhoto zákona spravidla zahlasovala aj opozícia, nakoľko sa spravidla jedná o veľmi dôležité zákony, ktoré by mali mať oveľa väčšiu „životnosť“ a právnu silu. Tu je potrebné aby za takýto zákon zahlasovali tri pätiny VŠETKÝCH,

nielen prítomných poslancov. To znamená minimálne 90 poslancov. Už tieto tri pätiny je pomerne ťažké dosiahnuť a tak takéto zákony je pomerne zložité odhlasovať. Napriek tomu, že ako som hovoril, jedná sa o mimoriadne dôležité zákony, zákonodarca stanovil hranicu troch pätín a nie súhlas všetkých prítomných poslancov, čo môže znamenať aj 150 hlasov.

No u nás, v Seredi sme pápežskejší než pápež a na schválenie uznesenia vyžadujeme súhlas všetkých prítomných poslancov, čo môže znamenať súhlas všetkých siedmych členov komisie.

Ak by sme to premietli na bežné rokovanie nášho zastupiteľstva, tak by to mohlo znamenať súhlas

19 tich poslancov. Koľko uznesení by sme tak podľa vás asi prijali, keď ani pri prezentácii nie sú všetci za? Na rokovaní bežne prijímame desiatky uznesení. V takomto prípade by sme asi s istotou prijali len uznesenie ktorým si poslanci odsúhlasujú svoje odmeny. Takže ak na schválenie uznesenia je navrhované, aby všetci prítomný museli hlasovať za, jednoznačne mi z toho vyplýva

že je to pokus o sabotovanie práce komisie. Pýtam sa prečo asi? Že by sa niektorí poslanci, alebo snáď primátor bál právomocí komisie. A prečo primátor? No preto, lebo predkladateľ si nevšimol, že po novelizácii sa právomoci komisie na neho nevzťahujú. Kto stojí za takto navrhovaným rokovacím poriadkom. Je to len svojvôľa navrhovateľky, alebo bola patrične inštruovaná z vrchu, aby sa takýmto návrhom možno nikdy nič neodhlasovalo?