Ondrej Urban |Podpisom dohody o prímerí medzi Nemeckom a predstaviteľmi Dohody pri francúzskom Compiegne neďaleko Paríža skončil 11. 11. 1918 jeden z najväčších vojnových konfliktov v dejinách – 1. svetová (alebo Veľká) vojna. Začala 28. júla 1914 útokom Rakúsko-Uhorska na Srbsko, pričom zámienkou sa stal atentát na habsburského následníka trónu Františka Ferdinanda d´Este v bosnianskom Sarajeve, ktorý zomrel na následky poranení spôsobených výstrelmi srbského občana Gavrila Principa. Na obranu Srbska sa postavilo Rusko, ktoré sa pasovalo do role ochrancu slovanských národov na Balkáne. Spojencom Rakúsko-Uhorska bolo Nemecko, ktoré sa dlhodobo pripravovalo na vojnový konflikt s koloniálnymi mocnosťami Francúzskom a Veľkou Britániou. Do vojny bolo postupne zatiahnutých 33 štátov, v rámci nich viac ako 70 národov s 1,5 miliardou obyvateľov. Bojujúce strany hneď na začiatku vojny v roku 1914 zmobilizovali asi 20 miliónov ľudí, do konca vojny dosiahol tento počet takmer 70 miliónov. 8 miliónov mužov bolo mobilizovaných vo Francúzsku, 13 miliónov v Nemecku, 9 miliónov v Rakúsko – Uhorsku, 9 miliónov vo Veľkej Británii a Britskom impériu (najmä v Indii), 18 miliónov v Rusku, 6 miliónov v Taliansku a 4 milióny v USA. Vojna si vyžiadala životy 9,6 milióna vojakov a 7 miliónov civilistov. Zranenia utrpelo vyše 20 miliónov ľudí.
Na území Slovenska podliehalo mobilizácii vyše 400 000 mužov (asi sedmina vtedajšieho obyvateľstva). Z nich asi 69 700 zahynulo a 61 660 bolo zmrzačených. Viac ako polovica z nich zahynula na východnom fronte, kde bojovali od začiatku vojny. Na pomníku obetiam 1. svetovej vojny v Seredi je uvedených 128 mien ako nemé memento. Ďalších 35 mien je vymenovaných na pamätnej tabuli na kaplnke Nanebovzatia Panny Márie v Dolnom Čepeni. Portál www.velkavojna.sk aktuálne uvádza dokonca 181 mien zo Serede, 59 mien zo Šintavy a 50 mien z Dolnej Stredy. Pritom v roku 1930 bol počet obyvateľov Serede celkom 6259, Dolnej Stredy 1658 a Šintavy 2802. Zo Seredčanov uvedených na pomníku sa podarilo zistiť, že v zajatí zomrel napríklad Jozef Chmelár, uvedený v zozname strát z 2.12.1916 ako zajatec v Samarkande na území dnešného Uzbekistanu, Pavel Chmelár zomrel 2.3.1916 v pomocnej Štefan Kalinay, hlásený 3.2.1916 ako zajatec v Buinsku, Simbirská gubernia v Rusku, Štefan Kučera, hlásený 13.12.1916 ako zajatec v Petropavlovsku, Akmolinská oblasť na území dnešného Kazachstanu, Ján Nyitray, hlásený 25.4.1917 ako zajatec v Jelabuge, Vjatská gubernia v Rusku, František Polaš, hlásený 26.6.1916 ako zajatec v Ufe, Emil Schulhof, hlásený 21.12.1916 v evakuačnej nemocnici v Rjazani, Rudolf Špitálsky hlásený 19.3.1915 ako zranený v evakuačnej nemocnici č. 8 v Moskve. Michal Baša zomrel 12.7.1915 v posádkovej nemocnici č. 11 v Prahe na tuberkulózu, Július Bóžik zomrel na neurčenú chorobu 17.2.1917 v záložnej nemocnici v Nitre – Mlynárciach, Pavel Chmelár zomrel 21.3.1916 na hnisavý zápal hrudníka v združenej nemocnici Jednoty mládeže (Vereinshilfsspital des Junglingsvereines) v Seredi, Ján Kvetan zomrel 4.11.1915 na týfus v záložnej nemocnici č. 2 v Budapešti, Jozef Perl zomrel 6.3.1916 na škvrnitý týfus v pohyblivej záložnej nemocnici č. 7/XI, Michal Šimkovič zomrel 15.10.1916 po priestrele pľúc v záložnej nemocnici v Lugoji v Krašovsko-Severinskej župe na území dnešného Rumunska, Alexander Tomanóczy zomrel na konci februára 1915 vo vojenskej nemocnici v Budapešti na neurčenú chorobu.
Seredčania nastupovali najmä do 72. bratislavského pešieho pluku pod velením plukovníka Ernsta Wossalu a 13. bratislavského honvédskeho pešieho pluku pod velením plukovníka Antona Poganyho von Nagypolany, ktoré spadali do 5. doplňovacej oblasti V. armádneho zboru s veliteľstvom v Bratislave. 72. bratislavský peší pluk v zostave 14. divízie 1. armády pod velením generála Viktora Dankla bol nasadený na severnom úseku haličského frontu v smere na Ľublin proti ruskej 4. armáde. V zime 1914-15 bojoval 72. peší pluk až do mája 1915 v zostave 2. armády pod velením generála jazdectva Böhm-Ermolliho na úseku medzi Medzilaborcami a riekou Uh. 13. bratislavský honvédsky peší pluk v zostave 37. honvédskej pešej divízie bojoval od apríla 1915 pri Jaroslavi, Przemysli, v druhej bitke pri Krasniku, Lubline i Brest-Litevsku. V auguste 1915 bol prevelený k 7. armáde v priestore Bukoviny, od septembra 1916 sa presunul do Transylvánie, kde bojoval proti rumunským jednotkám až do septembra 1918, kedy bol presunutý na západný front. V novembri 1918 sa vrátil do Uhorska. 72. bratislavský peší pluk sa v novembri 1916 presunul na taliansky front, kde čelil jedenástim ofenzívam talianskej armády na rieke Soča v Slovinsku. V roku 1918 bojoval v bitke na rieke Piava, kde sa spočiatku podarilo prekročiť rieku a zdolať tri obranné postavenia Talianov v priestore Ponte di Piave. Pozičná vojna sa pretiahla až do rozpadu Rakúsko-Uhorska na jeseň 1918. Slováci bojovali za Rakúsko – Uhorsko udatne, o čom svedčia články o hrdinskom pôsobení 72. bratislavského pešieho pluku v Slovenských novinách č. 13 zo 17. januára 1915 a 13. honvédskeho pešieho pluku v Slovenských novinách č. 7 z 10. januára 1915,
Postupne však odmietali za záujmy monarchie bojovať a vo Francúzsku, Taliansku, Rusku vstupovali do vznikajúcich Československých légií, ktoré sa zapojili do bojov proti Rakúsko – Uhorsku a Nemecku, ale na Sibíri aj proti Červenej armáde počas revolúcie v Rusku. Hrozná 1. svetová vojna skončila, 28. októbra 1918 bola vyhlásená Československá republika, ale Slovenskom zmietali nepokoje, ozbrojené jednotky na Slovensku zostali verné budapeštianskej vláde, a tak legionári namiesto návratu domov išli znova bojovať a zomierať, tentokrát za Československo. Domáce vojsko zložené z navrátilcov z rakúsko-uhorskej armády alebo členov Sokola síce v novembri 1918 obsadilo časť západného Slovenska, ale až po príchode Československých légií z Talianska a neskôr z Francúzska získala vláda v Prahe skutočne bojaschopné vojská. Boje na území Slovenska si vyžiadali od 2. 11. 1918 do 14. 8. 1919 životy 861 príslušníkov československej armády a ďalších 2 830 utrpelo zranenia. 1 960 mužov bolo nezvestných a neskôr boli vedení ako padlí. Celkové straty československej armády počas bojov na Slovensku tak dosiahli až 12%.
Ako prejav vďaky bol na návrh podpredsedu Slovenskej ligy Ferdiša Jurigu pred Obecným domom v Seredi 30. júna 1929 slávnostne odhalený pomník padlým legionárom pri obrane Slovenska v roku 1919. Pomník zobrazoval legionára v rovnošate talianskych légií. V roku 1959 bol pred otvorením nového mosta cez Váh odstránený, ako politicky nežiaduci.
Štát ocenil prínos legionárov k vzniku Československej republiky vytvorením sociálnej záchrannej siete. Národné zhromaždenie prijalo 23. mája 1919 zákon č. 282 o úľavách pri prijímaní legionárov do štátnych úradov, 24. júla 1919 zákon č. 462 o prepožičiavaní miest legionárom, podľa ktorých mali legionári nárok žiadať o pridelenie miest v štátnej a verejnej službe a 23. júla 1919 zákon č. 470 o dočasnej úprave služobných platov a právnych pomerov učiteľov legionárov, vojakov a ich rodín. Celonárodná zbierka vyniesla 13 miliónov korún, ktoré spravoval Podporný fond legionársky pri MNO a postupne zabezpečoval o deti legionárov v núdzi. S využitím portálu http://legie100.com sa podarilo zrekonštruovať príbehy viacerých legionárov zo Serede a okolia.
Jozef Beno sa narodil v Seredi 28.11.1896, narukoval k 9. husárskemu pluku grófa Nadasdyho v Komárne, do zajatia padol v Lucku 9.6.1916, 8.5.1917 bol hlásený v evakuačnej nemocnici č. 98 v Saratove, 11.7.1918 vstúpil v Ufe do Československých légií v Rusku a bojoval na Sibíri ako príslušník 1. československého jazdeckého pluku Jana Jiskru z Brandýsa, z légií vystúpil 2.8.1920. Aj po vojne aktívne pôsobil v legionárskom hnutí a od 1. januára 1928 bol predsedom miestnej organizácie Združenia slovenských legionárov v Seredi, v januári 1929 bol zvolený za člena výkonného výboru Združenia slovenských legionárov.
Jozef Forro sa narodil 28.12.1897 v Seredi, narukoval k 13. bratislavskému honvédskemu pešiemu pluku, do zajatia padol 1.12. 1916 v Bukurešti, 17.12.1918 vstúpil do Československých légií v Rusku a bol zaradený do 2. delostreleckej brigády, neskôr do 3. ľahkého delostreleckého pluku, v ktorom slúžil do 18.11.1920.
Ján Horváth sa narodil v Seredi 20.5.1894, narukoval k 13. bratislavskému honvédskemu pešiemu pluku, zajali ho 22.2.1915 pri Smolniku, 7.8.1918 vstúpil v Omsku do Československých légií v Rusku a bojoval ako príslušník 1. československého jazdeckého pluku Jana Jiskru z Brandýsa, v légiách slúžil do 20.1.1921. Ako bývalý legionár získal licenciu prevádzkovať v Seredi hostinec.
Rudolf Kollár sa narodil v Seredi 13.1.1889, narukoval do 72. bratislavského pešieho pluku, do zajatia padol 20.11.1914 v Srbsku, 25.11.1916 bol uvedený v zozname strát ako zajatec v Asinare v Taliansku, 9.7.1919 vstúpil v La Pallice do Československých légií vo Francúzsku ako príslušník 24. pešieho pluku.
Na území Slovenska podliehalo mobilizácii vyše 400 000 mužov (asi sedmina vtedajšieho obyvateľstva). Z nich asi 69 700 zahynulo a 61 660 bolo zmrzačených. Viac ako polovica z nich zahynula na východnom fronte, kde bojovali od začiatku vojny. Na pomníku obetiam 1. svetovej vojny v Seredi je uvedených 128 mien ako nemé memento. Ďalších 35 mien je vymenovaných na pamätnej tabuli na kaplnke Nanebovzatia Panny Márie v Dolnom Čepeni. Portál www.velkavojna.sk aktuálne uvádza dokonca 181 mien zo Serede, 59 mien zo Šintavy a 50 mien z Dolnej Stredy. Pritom v roku 1930 bol počet obyvateľov Serede celkom 6259, Dolnej Stredy 1658 a Šintavy 2802. Zo Seredčanov uvedených na pomníku sa podarilo zistiť, že v zajatí zomrel napríklad Jozef Chmelár, uvedený v zozname strát z 2.12.1916 ako zajatec v Samarkande na území dnešného Uzbekistanu, Pavel Chmelár zomrel 2.3.1916 v pomocnej Štefan Kalinay, hlásený 3.2.1916 ako zajatec v Buinsku, Simbirská gubernia v Rusku, Štefan Kučera, hlásený 13.12.1916 ako zajatec v Petropavlovsku, Akmolinská oblasť na území dnešného Kazachstanu, Ján Nyitray, hlásený 25.4.1917 ako zajatec v Jelabuge, Vjatská gubernia v Rusku, František Polaš, hlásený 26.6.1916 ako zajatec v Ufe, Emil Schulhof, hlásený 21.12.1916 v evakuačnej nemocnici v Rjazani, Rudolf Špitálsky hlásený 19.3.1915 ako zranený v evakuačnej nemocnici č. 8 v Moskve. Michal Baša zomrel 12.7.1915 v posádkovej nemocnici č. 11 v Prahe na tuberkulózu, Július Bóžik zomrel na neurčenú chorobu 17.2.1917 v záložnej nemocnici v Nitre – Mlynárciach, Pavel Chmelár zomrel 21.3.1916 na hnisavý zápal hrudníka v združenej nemocnici Jednoty mládeže (Vereinshilfsspital des Junglingsvereines) v Seredi, Ján Kvetan zomrel 4.11.1915 na týfus v záložnej nemocnici č. 2 v Budapešti, Jozef Perl zomrel 6.3.1916 na škvrnitý týfus v pohyblivej záložnej nemocnici č. 7/XI, Michal Šimkovič zomrel 15.10.1916 po priestrele pľúc v záložnej nemocnici v Lugoji v Krašovsko-Severinskej župe na území dnešného Rumunska, Alexander Tomanóczy zomrel na konci februára 1915 vo vojenskej nemocnici v Budapešti na neurčenú chorobu.
Seredčania nastupovali najmä do 72. bratislavského pešieho pluku pod velením plukovníka Ernsta Wossalu a 13. bratislavského honvédskeho pešieho pluku pod velením plukovníka Antona Poganyho von Nagypolany, ktoré spadali do 5. doplňovacej oblasti V. armádneho zboru s veliteľstvom v Bratislave. 72. bratislavský peší pluk v zostave 14. divízie 1. armády pod velením generála Viktora Dankla bol nasadený na severnom úseku haličského frontu v smere na Ľublin proti ruskej 4. armáde. V zime 1914-15 bojoval 72. peší pluk až do mája 1915 v zostave 2. armády pod velením generála jazdectva Böhm-Ermolliho na úseku medzi Medzilaborcami a riekou Uh. 13. bratislavský honvédsky peší pluk v zostave 37. honvédskej pešej divízie bojoval od apríla 1915 pri Jaroslavi, Przemysli, v druhej bitke pri Krasniku, Lubline i Brest-Litevsku. V auguste 1915 bol prevelený k 7. armáde v priestore Bukoviny, od septembra 1916 sa presunul do Transylvánie, kde bojoval proti rumunským jednotkám až do septembra 1918, kedy bol presunutý na západný front. V novembri 1918 sa vrátil do Uhorska. 72. bratislavský peší pluk sa v novembri 1916 presunul na taliansky front, kde čelil jedenástim ofenzívam talianskej armády na rieke Soča v Slovinsku. V roku 1918 bojoval v bitke na rieke Piava, kde sa spočiatku podarilo prekročiť rieku a zdolať tri obranné postavenia Talianov v priestore Ponte di Piave. Pozičná vojna sa pretiahla až do rozpadu Rakúsko-Uhorska na jeseň 1918. Slováci bojovali za Rakúsko – Uhorsko udatne, o čom svedčia články o hrdinskom pôsobení 72. bratislavského pešieho pluku v Slovenských novinách č. 13 zo 17. januára 1915 a 13. honvédskeho pešieho pluku v Slovenských novinách č. 7 z 10. januára 1915,
Postupne však odmietali za záujmy monarchie bojovať a vo Francúzsku, Taliansku, Rusku vstupovali do vznikajúcich Československých légií, ktoré sa zapojili do bojov proti Rakúsko – Uhorsku a Nemecku, ale na Sibíri aj proti Červenej armáde počas revolúcie v Rusku. Hrozná 1. svetová vojna skončila, 28. októbra 1918 bola vyhlásená Československá republika, ale Slovenskom zmietali nepokoje, ozbrojené jednotky na Slovensku zostali verné budapeštianskej vláde, a tak legionári namiesto návratu domov išli znova bojovať a zomierať, tentokrát za Československo. Domáce vojsko zložené z navrátilcov z rakúsko-uhorskej armády alebo členov Sokola síce v novembri 1918 obsadilo časť západného Slovenska, ale až po príchode Československých légií z Talianska a neskôr z Francúzska získala vláda v Prahe skutočne bojaschopné vojská. Boje na území Slovenska si vyžiadali od 2. 11. 1918 do 14. 8. 1919 životy 861 príslušníkov československej armády a ďalších 2 830 utrpelo zranenia. 1 960 mužov bolo nezvestných a neskôr boli vedení ako padlí. Celkové straty československej armády počas bojov na Slovensku tak dosiahli až 12%.
Ako prejav vďaky bol na návrh podpredsedu Slovenskej ligy Ferdiša Jurigu pred Obecným domom v Seredi 30. júna 1929 slávnostne odhalený pomník padlým legionárom pri obrane Slovenska v roku 1919. Pomník zobrazoval legionára v rovnošate talianskych légií. V roku 1959 bol pred otvorením nového mosta cez Váh odstránený, ako politicky nežiaduci.
Štát ocenil prínos legionárov k vzniku Československej republiky vytvorením sociálnej záchrannej siete. Národné zhromaždenie prijalo 23. mája 1919 zákon č. 282 o úľavách pri prijímaní legionárov do štátnych úradov, 24. júla 1919 zákon č. 462 o prepožičiavaní miest legionárom, podľa ktorých mali legionári nárok žiadať o pridelenie miest v štátnej a verejnej službe a 23. júla 1919 zákon č. 470 o dočasnej úprave služobných platov a právnych pomerov učiteľov legionárov, vojakov a ich rodín. Celonárodná zbierka vyniesla 13 miliónov korún, ktoré spravoval Podporný fond legionársky pri MNO a postupne zabezpečoval o deti legionárov v núdzi. S využitím portálu http://legie100.com sa podarilo zrekonštruovať príbehy viacerých legionárov zo Serede a okolia.
Jozef Beno sa narodil v Seredi 28.11.1896, narukoval k 9. husárskemu pluku grófa Nadasdyho v Komárne, do zajatia padol v Lucku 9.6.1916, 8.5.1917 bol hlásený v evakuačnej nemocnici č. 98 v Saratove, 11.7.1918 vstúpil v Ufe do Československých légií v Rusku a bojoval na Sibíri ako príslušník 1. československého jazdeckého pluku Jana Jiskru z Brandýsa, z légií vystúpil 2.8.1920. Aj po vojne aktívne pôsobil v legionárskom hnutí a od 1. januára 1928 bol predsedom miestnej organizácie Združenia slovenských legionárov v Seredi, v januári 1929 bol zvolený za člena výkonného výboru Združenia slovenských legionárov.
Jozef Forro sa narodil 28.12.1897 v Seredi, narukoval k 13. bratislavskému honvédskemu pešiemu pluku, do zajatia padol 1.12. 1916 v Bukurešti, 17.12.1918 vstúpil do Československých légií v Rusku a bol zaradený do 2. delostreleckej brigády, neskôr do 3. ľahkého delostreleckého pluku, v ktorom slúžil do 18.11.1920.
Ján Horváth sa narodil v Seredi 20.5.1894, narukoval k 13. bratislavskému honvédskemu pešiemu pluku, zajali ho 22.2.1915 pri Smolniku, 7.8.1918 vstúpil v Omsku do Československých légií v Rusku a bojoval ako príslušník 1. československého jazdeckého pluku Jana Jiskru z Brandýsa, v légiách slúžil do 20.1.1921. Ako bývalý legionár získal licenciu prevádzkovať v Seredi hostinec.
Rudolf Kollár sa narodil v Seredi 13.1.1889, narukoval do 72. bratislavského pešieho pluku, do zajatia padol 20.11.1914 v Srbsku, 25.11.1916 bol uvedený v zozname strát ako zajatec v Asinare v Taliansku, 9.7.1919 vstúpil v La Pallice do Československých légií vo Francúzsku ako príslušník 24. pešieho pluku.
Martin Kučera sa narodil 24.11.1889 v Seredi, narukoval do 72. bratislavského pešieho pluku, do zajatia padol 30.6.1918 pri Col di Roso už ako príslušník 116. pešieho pluku, 31.8.1918 vstúpil do Československých légií v Taliansku a bol zaradený do 35. pešieho pluku, demobilizovaný bol 31.12.1919.
Ján Matejka sa narodil 26.12.1886 v Seredi, usadil sa v Malom Bábe, narukoval k 31. pešiemu pluku, 8.8.1916 ho zajali pri Gorizii v Taliansku, v Padule vstúpil 20.4.1918 do Československých légií v Taliansku ako príslušník 33. pešieho pluku, v légiách zostal do 4.8.1919.
Karol Mičányi sa narodil 25.7.1879 v Seredi, narukoval do 7. honvédskeho pešieho pluku, 10.6.1916 bol ako príslušník 9. husárskeho pluku zajatý, 16.2.1919 vstúpil v Krasnojarsku do 12. streleckého pluku Československých légií v Rusku, 27.11.1919 bol demobilizovaný.
Ludvík Paška sa narodil v Seredi 14.7.1878, narukoval do 13. bratislavskému honvédskemu pešiemu pluku, zajatý bol 26.10.1914 v Alexandrove, 19.8.1918 vstúpil v Petropavlovsku do Československých légií v Rusku so zaradením do zvláštnej roty Československej národnej rady, demobilizovaný bol 5.1.1920.
Viliam Paštika sa narodil 3.7.1885 v Seredi, narukoval k 14. honvédskemu pešiemu pluku, zajali ho 23.12.1914 pri Pinčove, 5.2.1919 vstúpil v Tomsku do Československých légii v Rusku a bol zaradený do 1. roty 1. záložného pluku ako strelec, 13.4.1919 zomrel v Omsku na škvrnitý týfus.
Ján Petráž sa narodil 10.3.1879 v Seredi, býval v Drahovciach, vojenskú službu vykonával od roku 1902, do zajatia padol 19.8.1917 v San Marco, 29.11.1918 vstúpil do Československých légií v Taliansku a bol zaradený do 35. pešieho pluku, z légií vystúpil 20.3.1919.
Jozef Rybanič sa narodil 18.10.1898 v Seredi, odsťahoval sa do Hrnčiaroviec, narukoval do 116. práporu poľných strelcov, 30.7.1918 bol zajatý pri Col de Rosso, 22.9.1918 vstúpil vo Verone do 39. pešieho (výzvedného) pluku Československých légií v Taliansku, demobilizovaný bol 20.1.1921.
Alexander Szcibranyi sa narodil 26.6.1896 v Seredi, do 13. bratislavskému honvédskemu pešiemu pluku, zajali ho 1.11.1918 v Asiago, do légií vstúpil v Roanne 6.12.1918 so zaradením do 23. pešieho pluku Československých légií vo Francúzsku,
František Šerhoffer sa narodil v Seredi 1.12.1898, pracoval ako sústružník, narukoval do 14. pluku poľného delostrelectva, do zajatia sa dostal 29.10.1918 v Bellunem, Legnaro, 26.11.1918 bol zaradený do 6. pluku poľného delostrelectva Československých légií v Taliansku.
Anton Ševčík sa narodil v Seredi 14.1.1899, neskôr sa usadil v Šaštíne, do zajatia sa dostal 28.10.1918 v Taliansku, 11.7.1919 vstúpil v La Palice do 24. pešieho pluku Československých légií vo Francúzsku.
Gejza Šimon sa narodil v Seredi 25.8.1878, narukoval do 13. bratislavskému honvédskemu pešiemu pluku, 25.8.1916 počas bojov v Karpatoch sa dostal do zajatia, 29.11.1918 vstúpil v Tomsku do 12. streleckého pluku Československých légií v Rusku, z légií vystúpil 12.7.1919.
Štefan Švec sa narodil v marci 1890 v Seredi, 8.10.1918 bol pri Verdune zajatý, 29.10.1918 vstúpil do 23. streleckého pluku Československých légií vo Francúzsku, z légií vystúpil 17.1.1919.
Ľudovít Tejfeleši (Tejfölösy) sa narodil v Seredi 20.8.1891, narukoval do 72. bratislavského pešieho pluku, po postrelení do ľavého lýtka sa liečil v Nemocnici arcivojvodkyne Sofie vo Viedni, po návrate na front padol v Rusku do zajatia a 23.8.1918 vstúpil do 7. streleckého pluku Československých légií v Rusku.
Viliam Žitnák sa narodil v Seredi 10.5.1897, 18.8.1919 vstúpil do 24. streleckého pluku Československých légií vo Francúzsku,
Ján Ridzi sa narodil 28.3.1896 v Dolnej Strede, 17.6.1918 vstúpil do Československých légií v Rusku ako člen posádky obrneného vlaku Úderník, z légií vystúpil 11.8.1919,
František Bočko sa narodil v Šintave 10.4.1887, narukoval k 12. pešiemu pluku a 29.8.1914 bol pri Ľubline zajatý, 15.7.1918 vstúpil v Novonikolajevsku do 12. streleckého pluku Československých légií v Rusku, demobilizovaný bol 20.12.1920,
Ján Miko sa narodil v Šintave 5.4.1892, do zajatia sa dostal v Taliansku, 4.11.1918 vstúpil do 33. pešieho pluku Československých légií v Taliansku, na konci vojny slúžil v 7. jazdeckej eskadre,
Jozef Novák sa narodil 7.1.1878 v Šintave, narukoval do 31. pešieho pluku, do zajatia padol 8.9.1914 v Ľubline, 17.9.1918 vstúpil v Trubačíne do 9. streleckého pluku Československých légií v Rusku, 28.10.1918 padol do zajatia Červenej armády a domov sa vrátil samostatne.
Ján Matejka sa narodil 26.12.1886 v Seredi, usadil sa v Malom Bábe, narukoval k 31. pešiemu pluku, 8.8.1916 ho zajali pri Gorizii v Taliansku, v Padule vstúpil 20.4.1918 do Československých légií v Taliansku ako príslušník 33. pešieho pluku, v légiách zostal do 4.8.1919.
Karol Mičányi sa narodil 25.7.1879 v Seredi, narukoval do 7. honvédskeho pešieho pluku, 10.6.1916 bol ako príslušník 9. husárskeho pluku zajatý, 16.2.1919 vstúpil v Krasnojarsku do 12. streleckého pluku Československých légií v Rusku, 27.11.1919 bol demobilizovaný.
Ludvík Paška sa narodil v Seredi 14.7.1878, narukoval do 13. bratislavskému honvédskemu pešiemu pluku, zajatý bol 26.10.1914 v Alexandrove, 19.8.1918 vstúpil v Petropavlovsku do Československých légií v Rusku so zaradením do zvláštnej roty Československej národnej rady, demobilizovaný bol 5.1.1920.
Viliam Paštika sa narodil 3.7.1885 v Seredi, narukoval k 14. honvédskemu pešiemu pluku, zajali ho 23.12.1914 pri Pinčove, 5.2.1919 vstúpil v Tomsku do Československých légii v Rusku a bol zaradený do 1. roty 1. záložného pluku ako strelec, 13.4.1919 zomrel v Omsku na škvrnitý týfus.
Ján Petráž sa narodil 10.3.1879 v Seredi, býval v Drahovciach, vojenskú službu vykonával od roku 1902, do zajatia padol 19.8.1917 v San Marco, 29.11.1918 vstúpil do Československých légií v Taliansku a bol zaradený do 35. pešieho pluku, z légií vystúpil 20.3.1919.
Jozef Rybanič sa narodil 18.10.1898 v Seredi, odsťahoval sa do Hrnčiaroviec, narukoval do 116. práporu poľných strelcov, 30.7.1918 bol zajatý pri Col de Rosso, 22.9.1918 vstúpil vo Verone do 39. pešieho (výzvedného) pluku Československých légií v Taliansku, demobilizovaný bol 20.1.1921.
Alexander Szcibranyi sa narodil 26.6.1896 v Seredi, do 13. bratislavskému honvédskemu pešiemu pluku, zajali ho 1.11.1918 v Asiago, do légií vstúpil v Roanne 6.12.1918 so zaradením do 23. pešieho pluku Československých légií vo Francúzsku,
František Šerhoffer sa narodil v Seredi 1.12.1898, pracoval ako sústružník, narukoval do 14. pluku poľného delostrelectva, do zajatia sa dostal 29.10.1918 v Bellunem, Legnaro, 26.11.1918 bol zaradený do 6. pluku poľného delostrelectva Československých légií v Taliansku.
Anton Ševčík sa narodil v Seredi 14.1.1899, neskôr sa usadil v Šaštíne, do zajatia sa dostal 28.10.1918 v Taliansku, 11.7.1919 vstúpil v La Palice do 24. pešieho pluku Československých légií vo Francúzsku.
Gejza Šimon sa narodil v Seredi 25.8.1878, narukoval do 13. bratislavskému honvédskemu pešiemu pluku, 25.8.1916 počas bojov v Karpatoch sa dostal do zajatia, 29.11.1918 vstúpil v Tomsku do 12. streleckého pluku Československých légií v Rusku, z légií vystúpil 12.7.1919.
Štefan Švec sa narodil v marci 1890 v Seredi, 8.10.1918 bol pri Verdune zajatý, 29.10.1918 vstúpil do 23. streleckého pluku Československých légií vo Francúzsku, z légií vystúpil 17.1.1919.
Ľudovít Tejfeleši (Tejfölösy) sa narodil v Seredi 20.8.1891, narukoval do 72. bratislavského pešieho pluku, po postrelení do ľavého lýtka sa liečil v Nemocnici arcivojvodkyne Sofie vo Viedni, po návrate na front padol v Rusku do zajatia a 23.8.1918 vstúpil do 7. streleckého pluku Československých légií v Rusku.
Viliam Žitnák sa narodil v Seredi 10.5.1897, 18.8.1919 vstúpil do 24. streleckého pluku Československých légií vo Francúzsku,
Ján Ridzi sa narodil 28.3.1896 v Dolnej Strede, 17.6.1918 vstúpil do Československých légií v Rusku ako člen posádky obrneného vlaku Úderník, z légií vystúpil 11.8.1919,
František Bočko sa narodil v Šintave 10.4.1887, narukoval k 12. pešiemu pluku a 29.8.1914 bol pri Ľubline zajatý, 15.7.1918 vstúpil v Novonikolajevsku do 12. streleckého pluku Československých légií v Rusku, demobilizovaný bol 20.12.1920,
Ján Miko sa narodil v Šintave 5.4.1892, do zajatia sa dostal v Taliansku, 4.11.1918 vstúpil do 33. pešieho pluku Československých légií v Taliansku, na konci vojny slúžil v 7. jazdeckej eskadre,
Jozef Novák sa narodil 7.1.1878 v Šintave, narukoval do 31. pešieho pluku, do zajatia padol 8.9.1914 v Ľubline, 17.9.1918 vstúpil v Trubačíne do 9. streleckého pluku Československých légií v Rusku, 28.10.1918 padol do zajatia Červenej armády a domov sa vrátil samostatne.
Ján Pavlovič sa narodil v Šintave 21.6.1889, do zajatia sa dostal 3.11.1918 pri Tagliamento v Taliansku, vo Villa Bartolomea vstúpil 15.2.1919 do 33. pešieho pluku Československých légií v Taliansku, demobilizovaný bol 11.10.1919 s hodnosťou desiatnika,
Štefan Tkáč sa narodil v Šintave 6.8.1900, do zajatia sa dostal 4.11.1918 pri Palmanuova, 15.2.1919 vstúpil vo Villabartolomea do 33. pešieho pluku Československých légií v Taliansku, z ktorých bol demobilizovaný 23.9.1919,
Michal Válko sa narodil 29.9.1896 v Šintave, do zajatia sa dostal 4.11.1918 pri Palmanuova, 15.2.1919 vstúpil vo Villabartolomea do 33. pešieho pluku Československých légií v Taliansku,
Dominik Krivosucký (Krivosudský) sa narodil 30.11.1887 v Strednom Čepeni, narukoval do 72. bratislavského pešiemu pluku, 7.12.1914 bol pri Valjeve v Srbsku zajatý, do Československých légií v stúpil v Nevers vo Francúzsku ako vojak 22. pešieho pluku, demobilizovaný bol 8.10.1919, po vojne sa angažoval v legionárskych organizáciách a s Jozefom Šebeňom zverejnil 30. septembra 1923 výzvu, aby slovenskí legionári bojovali za autonómiu, 31. augusta 1925 list prezidentovi Masarykovi s výzvou, aby sa zasadil o autonómiu Slovenska v duchu Pittsburskej dohody.
Štefan Benkovský sa narodil 30.11.1885 v Dolnej Strede, narukoval do 11. honvédskeho pešieho pluku, 10.2.1915 počas bojov v Karpatoch padol do zajatia, 12.9.1918 bol v Omsku zaradený do 1. záložného práporu Československých légií v Rusku, demobilizovaný bol 24.3.1919,
Ján Jangl sa narodil 17.7.1881 v Borskom Svätom Mikuláši, narukoval do 13. honvédskeho pešieho pluku v Bratislave, do zajatia sa dostal v Taliansku 9.8.1918 ako príslušník 307. honvédskeho pešieho pluku, 14.11.1918 bol zaradený do 23. pešieho pluku Československých légií vo Francúzsku, demobilizovaný bol ako príslušník 24. pešieho pluku Československých légií vo Francúzsku 1.7.1919, po svadbe sa usadil v Šintave.
Jozef Šebeňa sa narodil 10.3.1878 v Petroviciach pri Bytči, vysťahoval sa do Clevelandu v USA, 15.11.1917 požiadal o prijatie do Československých légií, 7.3.1918 bol zaradený do 23. streleckého pluku Československých légií vo Francúzsku, neskôr bol prevelený do 21. streleckého pluku. Z légií vystúpil 29.9.1919 s hodnosťou čatára. Po vojne sa aktívne podieľal na činnosti legionárskych organizácií, ktorých cieľom bolo presadzovať každodenné záujmy legionárov. Zasadil sa o vznik združenia slovenských legionárov a do 1. januára 1928 bol predsedom jeho miestnej organizácie v Seredi. 20. februára 1928 bol zvolený za člena dozorného výboru pre postavenie pomníka padlým slovenským legionárom. Už v roku 1919 vystupoval na zhromaždeniach Národnej republikánskej strane roľníckej, potom sa angažoval v Slovenskej národnej strane. S Dominikom Krivosudským zverejnil v septembri 1923 v časopise Slovák výzvu, aby slovenskí legionári bojovali za autonómiu a 31. augusta 1925 list prezidentovi Masarykovi s výzvou, aby sa zasadil o autonómiu Slovenska v duchu Pittsburskej dohody, o podpise ktorej bol ako americký Slovák informovaný. Postupne sa mu podarilo získať legionársku licenciu na prevádzkovanie výčapu v Dolnom Čepeni pre manželku, staničného bufetu v Seredi a hlavného skladu tabaku v Bytči, čo sa stalo terčom kritiky zo strany Československej obce legionárskej. Po odstúpení z funkcie predsedu Združenia slovenských legionárov v Seredi sa odsťahoval naspäť do Makova.
1. svetová vojna priniesla veľa utrpenia, Vojaci zomierali nielen na bojiskách, ale na následky vojnových útrap aj v zajatí, v poľných nemocniciach či doma. V dôsledku hladu a útrap sa okrem toho po celej Európe rozšírila epidémia španielskej chrípky, ktorá pripravila o život v období od roku 1918 ďalšie milióny ľudí. Porážka Rakúska – Uhorska však umožnila vznik Československej republiky, ktorú sme my Slováci potrebovali a mali sme šťastie, že vznikla v pravý čas, aby nás ako národ zachránila.
Štefan Tkáč sa narodil v Šintave 6.8.1900, do zajatia sa dostal 4.11.1918 pri Palmanuova, 15.2.1919 vstúpil vo Villabartolomea do 33. pešieho pluku Československých légií v Taliansku, z ktorých bol demobilizovaný 23.9.1919,
Michal Válko sa narodil 29.9.1896 v Šintave, do zajatia sa dostal 4.11.1918 pri Palmanuova, 15.2.1919 vstúpil vo Villabartolomea do 33. pešieho pluku Československých légií v Taliansku,
Dominik Krivosucký (Krivosudský) sa narodil 30.11.1887 v Strednom Čepeni, narukoval do 72. bratislavského pešiemu pluku, 7.12.1914 bol pri Valjeve v Srbsku zajatý, do Československých légií v stúpil v Nevers vo Francúzsku ako vojak 22. pešieho pluku, demobilizovaný bol 8.10.1919, po vojne sa angažoval v legionárskych organizáciách a s Jozefom Šebeňom zverejnil 30. septembra 1923 výzvu, aby slovenskí legionári bojovali za autonómiu, 31. augusta 1925 list prezidentovi Masarykovi s výzvou, aby sa zasadil o autonómiu Slovenska v duchu Pittsburskej dohody.
Štefan Benkovský sa narodil 30.11.1885 v Dolnej Strede, narukoval do 11. honvédskeho pešieho pluku, 10.2.1915 počas bojov v Karpatoch padol do zajatia, 12.9.1918 bol v Omsku zaradený do 1. záložného práporu Československých légií v Rusku, demobilizovaný bol 24.3.1919,
Ján Jangl sa narodil 17.7.1881 v Borskom Svätom Mikuláši, narukoval do 13. honvédskeho pešieho pluku v Bratislave, do zajatia sa dostal v Taliansku 9.8.1918 ako príslušník 307. honvédskeho pešieho pluku, 14.11.1918 bol zaradený do 23. pešieho pluku Československých légií vo Francúzsku, demobilizovaný bol ako príslušník 24. pešieho pluku Československých légií vo Francúzsku 1.7.1919, po svadbe sa usadil v Šintave.
Jozef Šebeňa sa narodil 10.3.1878 v Petroviciach pri Bytči, vysťahoval sa do Clevelandu v USA, 15.11.1917 požiadal o prijatie do Československých légií, 7.3.1918 bol zaradený do 23. streleckého pluku Československých légií vo Francúzsku, neskôr bol prevelený do 21. streleckého pluku. Z légií vystúpil 29.9.1919 s hodnosťou čatára. Po vojne sa aktívne podieľal na činnosti legionárskych organizácií, ktorých cieľom bolo presadzovať každodenné záujmy legionárov. Zasadil sa o vznik združenia slovenských legionárov a do 1. januára 1928 bol predsedom jeho miestnej organizácie v Seredi. 20. februára 1928 bol zvolený za člena dozorného výboru pre postavenie pomníka padlým slovenským legionárom. Už v roku 1919 vystupoval na zhromaždeniach Národnej republikánskej strane roľníckej, potom sa angažoval v Slovenskej národnej strane. S Dominikom Krivosudským zverejnil v septembri 1923 v časopise Slovák výzvu, aby slovenskí legionári bojovali za autonómiu a 31. augusta 1925 list prezidentovi Masarykovi s výzvou, aby sa zasadil o autonómiu Slovenska v duchu Pittsburskej dohody, o podpise ktorej bol ako americký Slovák informovaný. Postupne sa mu podarilo získať legionársku licenciu na prevádzkovanie výčapu v Dolnom Čepeni pre manželku, staničného bufetu v Seredi a hlavného skladu tabaku v Bytči, čo sa stalo terčom kritiky zo strany Československej obce legionárskej. Po odstúpení z funkcie predsedu Združenia slovenských legionárov v Seredi sa odsťahoval naspäť do Makova.
1. svetová vojna priniesla veľa utrpenia, Vojaci zomierali nielen na bojiskách, ale na následky vojnových útrap aj v zajatí, v poľných nemocniciach či doma. V dôsledku hladu a útrap sa okrem toho po celej Európe rozšírila epidémia španielskej chrípky, ktorá pripravila o život v období od roku 1918 ďalšie milióny ľudí. Porážka Rakúska – Uhorska však umožnila vznik Československej republiky, ktorú sme my Slováci potrebovali a mali sme šťastie, že vznikla v pravý čas, aby nás ako národ zachránila.
Obrázky: http://digitalna.kniznica.info, http://dikda.eu
Gavrilo Princip žil vo vtedajšej Rakúsko-Uhorskej provincii Bosna a Hercegovina,takže nebol srbským občanom, aj keď mal srbskú národnosť. V novembri 1918 sa 13. bratislavský honvédsky peší pluk nemohol vrátiť do Uhorska, pretože už prebehli mimo iné udalosti z 28.10., 30.10., takže Rakúsko-Uhorsko už neexistovalo.
Ďakujem p. Lenickému za upozornenie a ospravedlňujem sa čitateľom za nepresnosť, Gavrilo Princip bol skutočne bosniansky Srb a nebol srbským občanom, aj keď pred atentátom nejaký čas strávil v Srbsku v Belehrade. Čo sa týka 72. pešieho pluku, problém je zložitejší. Je pravda, že Rakúsko – Uhorsko už neexistovalo, ale Uhorsko existovalo ako samostatný štát do 16. novembra 1918, kedy bola vyhlásená Maďarská republika, ktorej vláda trvala na integrite Uhorska. Velenie pluku sa nepodriadilo Československej vláde v Prahe, ale vláde v Budapešti a Bratislava, posádkové mesto 72. pešieho pluku, zostala v maďarských rukách až do 29. decembra 1918. Z hľadiska veliteľa pluku sa teda pluk v novembri zrejme vracal ešte do Uhorska.