Jantárové oči (Beseda o vlkoch s vlkom)

- Inzercia -
- Inzercia -
- Inzercia -

V piatok 18. októbra 2019 sa v čitárni Knižnice Juraja Fándlyho v Trnave uskutočnilo zaujímavé podujatie s názvom Jantárové oči. Bola to beseda so spisovateľom, publicistom, dobrodruhom, cestovateľom a milovníkom vlkov Jaroslavom Monte Kvasnicom. Zorganizovali ju Štátny archív v Trnave, Knižnica Juraja Fándlyho v Trnave a Naše mesTTo, o. z. O hudobnú časť podujatia sa postarali country spevák a gitarista Allan Mikušek a hráč na dobro Henrich Novák.

V ten deň bolo príjemné slnečné počasie. Do Trnavy na besedu som sa vybrala spolu so svojou mamou. Dobre, že sme prišli v dostatočnom časovom predstihu: čitáreň knižnice sa čoskoro zaplnila nedočkavým obecenstvom.

Jaroslav Monte Kvasnica s manželkou na podujatie neprišli sami, ale so psíkom (orieškom) Ferdom a s vlčicou Taigou. Tá sa okamžite stala stredobodom pozornosti publika. Jej pán o nej prezradil, že 75 % génov má vlčích a 25 % génov z československého vlčiaka. Jej výchova bola údajne náročná, no ako sme sa čoskoro všetci presvedčili, Taiga je veľmi pokojná a krotká, priateľská k dospelým i k deťom. S radosťou sa nechala hladkať a neprotestovala ani proti fotografovaniu s bleskom. Beseda sa tak rozbehla spontánne a živelne.

Podujatie sa oficiálne začalo o 17.00 hod. Ako na úvod zdôraznil riaditeľ Knižnice Juraja Fándlyho v Trnave Pavol Tomašovič, knižnica je aj vzdelávacou inštitúciou, a preto do nej patria besedy na príťažlivé témy. Podľa jeho slov v dnešných ťažkých časoch často hovoríme, že človek človeku je vlkom. Ale keby sme sa k sebe naozaj navzájom správali ako vlk k vlkovi, mnohé problémy by sme v našej spoločnosti zrejme nemali.

Moderátorom besedy bol Ivan Matušek z občianskeho združenia Naše mesTTo. Hudobníci prišli neskôr, pretože im cestu do Trnavy skomplikovala dopravná zápcha.

Ivan Matušek si zaspomínal, že s Montem sa prvý raz stretol pred pár desaťročiami. Spolu zrealizovali zopár vecí, Monte ho zatiahol do sveta psov – aljašských malamutov (sú to severské saňové psy, ktoré milujú aktivitu – rôzne prechádzky a turistiku). Potom sa dlhšiu dobu nevideli. Až pred pár mesiacmi mu prišiel od Monteho mail, že vydal knihu o vlkoch Jantárové oči. Monte o sebe povedal, že vlkom sa venuje už snáď vyše päťdesiat rokov. Prešiel všetky severské kraje od Aljašky po Kamčatku a zdolal sedemnásť sedemtisícoviek. V horách ho veľmi zaujali tamojší ľudia, ale hlavne vlky, ktoré sú jeho drogou a vášňou. Monte si vie celkom dobre predstaviť, že vlky by mohli žiť v Malých Karpatoch, ba trebárs aj rovno v Trnave. Veď rodina vlkov sa vraj usídlila napríklad aj na smetisku v centre rumunského Brašova. Pretože vlk je démonizované zviera, ľudia s tým majú veľký problém. Ivan Matušek položil Montemu otázku, či sa nebojí o Taigu. Vychádza veľa článkov a kníh o smutnom osude domestikovaných vlkov. Monte, vitálny a plný elánu, odpovedal jednoducho: o Taigu sa nebojí, veď má jeho, svojho „staršieho brata“, ktorý jej nedovolí ublížiť.

Taiga veľmi citlivo reagovala na vytie vlčej svorky prehrávané z notebooku (natočené v Bukovských vrchoch). Z tohoto impozantného „zborového spevu“ však bola trochu zmätená, pretože súkmeňovcov počula, ale necítila.

Ivan Matušek pripomenul, že pred pár dňami Ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR určilo ročnú kvótu lovu vlka dravého v poľovníckej sezóne 2019/2020 pre územie Slovenskej republiky v celkovom počte 35 jedincov ročne. Nulovú kvótu lovu vlka by pritom privítali štátni i neštátni ochranári a tiež desaťtisíce ľudí, ktorí podpísali petíciu za zastavenie lovu vlka na Slovensku.  Monte spomenul Juraja Lukáča, náčelníka Lesoochranárskeho zoskupenia VLK. Je to jeho kamarát a bojovník za divočinu ako takú.

Podľa Monteho je pohľad spoločnosti na vlky totálne skreslený, pretože žiadna šelma sa nemôže premnožiť, môže sa len šíriť. Vo vlčej svorke sú na čele rodičia – alfa pár, ostatní sú ich potomkovia. Rozmnožujú sa iba rodičia. Po smrti rodičov (ak sú napríklad ulovení) sa mladé vlky nemajú od koho učiť loveckému umeniu a zameriavajú sa na ľahšiu korisť – na hospodárske zvieratá.

Dozvedeli sme sa, že Monte dostal Taigu ako dar – podľa vlastného názoru zrejme preto, aby ešte dlho ostal živý. Vlky sa totiž v zajatí dožívajú pomerne vysokého veku (aj vyše 20 rokov).

Otázky kládol hosťovi nielen Ivan Matušek, ale aj zvedavé publikum. Získali sme veľa informácií, napríklad, že vlk musí nabehať denne asi 30 kilometrov a že Taiga, samozrejme, žerie najradšej mäso, ale na cestách ju kŕmia i granulami. Taiga si dokonca dokáže zvyknúť i na spoločnosť mačiek. Problém je, ak sa mačka rozbehne, lebo vtedy je vlkom považovaná za korisť. K veľkosti vlkov Monte vysvetlil, že Taiga je s výškou 61 cm v kohútiku skôr na spodnej hranici, no zato je pohyblivá a vitálna (najväčšie vlky žijú v Kanade a na Sibíri, môžu mať až 80 kg).

Život v prírode nie je, pravdaže, jednoduchý. Rodičovský pár dokáže viesť svorku do 7.-8. roku života. Svorka sa o nich v starobe veľmi dobre postará. Vlky si veľmi ctia skúsenosti. Vĺčatá sa musia vyvíjať rýchlejšie než napríklad malé psíky v zajatí, pohlavne však dospievajú neskôr: vlčica v dvoch rokoch veku a vlk v troch. Potom si môžu hľadať novú svorku. Alfa vlk či vlčica sa alfou už rodí. U vlkov si vždy vlčica vyberá partnera, nikdy nie naopak. Vlk jej musí každý rok dvoriť. Na otázku, či svorku vedie vlčica alebo vlk, Monte odvetil, že vlky nie sú vojaci. Konajú podľa toho, ako si vyžaduje situácia. Vlky sú tuláci, milujú cesty. Rešpektujú hranice, ale ich teritórium je obrovské, čím majú menej potravy, tým je väčšie. Na Slovensku je to asi 250-300 km2.

Asi polhodinu po začiatku podujatia sme v čitárni Knižnice Juraja Fándlyho privítali aj hudobníkov: Allana Mikušeka a Henricha Nováka. Oni nás uvítali dvoma pesničkami z autorskej dielne Allana Mikušeka – Oceán sĺzDážď. Allan spieval z celého srdca a akustická gitara a dobro tiež priam spievali. Hudobníci hrali akusticky, čo v komornom prostredí čitárne vytváralo zvlášť príjemnú atmosféru. Obecenstvo malo z hudby radosť. Ivan Matušek však poznamenal, že Allan má medzeru vo svojej tvorbe – nenapísal ešte žiadnu pesničku o vlkoch.

Nasledovala prezentácia o týchto zaujímavých zvieratách. Monte sa zamyslel nad tým, že ľudia milujú psy, no neznášajú vlky – ich prarodičov. Ľudia tiež považujú nemeckého ovčiaka za predobraz vlka. Je to nesprávne. Vlčiak je vojak, a vlk skôr básnik, voľnomyšlienkar. Nemá rád dril. Všetko robí len vtedy, keď to má vlčiu logiku. Taiga napríklad odmieta donekonečna aportovať ako pes, pretože v tom nevidí zmysel. Niektorí chovatelia sa venovali kríženiu vlkov s nemeckými ovčiakmi, tak vznikli napríklad plemená československý vlčiak či vlčiak Saarloosov. Poznáme viacero druhov i poddruhov vlkov. Majú rozdielne povahy podľa prostredia, v ktorom žijú. Sú to napríklad timberwolf (americký vlk), vlk mongolský, iberský vlk, vlk indický, vlk arabský, tibetský vlk či vlk červený. Vlky majú aj príbuzných, ako sú kojot, šakal, dhoul, dingo, vĺčik etiópsky alebo pes hyenovitý.

Povesť vlkov je v súčasnosti prevažne zlá a trvá to už dlhý čas. Asi pred osemsto rokmi vznikla rozprávka o Červenej čiapočke. Známe je aj vyčíňanie beštie z Gévaudanu vo Francúzsku v 18. storočí, o vlka však zrejme nešlo: vraždenie ľudí mali podľa všetkého na svedomí dvaja zločinci s vycvičeným psom. Pritom, ak ideme hlbšie do histórie, ľudia sa najprv vlkom klaňali a prinášali im obety. Až keď sa naši predkovia stali pastiermi, začali vlka brať ako škodcu. Ani náboženská symbolika nie je voči týmto zvieratám zhovievavá: zobrazuje ich ako vlkolakov a démonov. Monte doložil s humorom sebe vlastným, že sa pomocou vraj zaručených postupov skúšal stať vlkolakom, ale sa mu to nepodarilo (napríklad sa napil z vlčej stopy a vlk ho už viackrát uhryzol).

Dôležité miesto má vlk v indiánskej kultúre. Monte sa môže pochváliť tým, že jeden jeho článok o vlkoch vyšiel v indiánskom vestníku a starešina istého kmeňa mu zaň udelil indiánske meno.

V správaní vlkov možno nájsť mnohé zaujímavosti. Vlky sa navzájom o seba starajú. Sú veľkí „speváci“, ich vytie má mnoho významov. Typickou črtou ich povahy je opatrnosť. Vlky, tak isto ako psy hyenovité, sú schopné adoptovať si cudzie mláďatá.

Pre zaujímavosť medzi ľuďmi v publiku kolovala ukážka vlčích chlpov a odliatok vlčej stopy, ktorá bola veľká asi ako ľudská dlaň.

Monte porozprával aj o genocíde vlkov: v Amerike ich za sto rokov boli zabité asi dva milióny (zastrelené, otrávené). Napríklad v Rusku a v Bielorusku vraj hromadné zabíjanie vlkov pretrváva dodnes. Vlky umierajú aj následkom dopravných nehôd. V Čechách je podľa Monteho veľmi málo ekoduktov, zatiaľ čo v Nemecku, v Srbsku či v Chorvátsku sú úplne bežné.

Je mnoho autorov, ktorí napísali prelomové knihy o vlkoch, napríklad Farley Mowat, Lois Crislerová, L. David Mech či  Barry Holstun Lopez.

Napokon Monte vyjadril radosť, že z Nemecka sa vlky začali vracať do  Čiech. Údajne sú už pri Máchovom jazere. Juraj Lukáč vraj kedysi povedal, že krajina v Čechách bude zdravá, keď pri Máchovom jazere budú vyť vlky. Teraz sa to stáva skutočnosťou.

Nasledovala pesnička Take Me Home, Country Roads. Veľkým hitom sa stala v podaní Johna Denvera, ale aj Allan Mikušek a Henrich Novák ju zahrali tak parádne, až publikum začalo spontánne tlieskať do rytmu.

Po tejto skladbe riaditeľka Štátneho archívu v Trnave Júlia Ragačová odovzdala Montemu a Ivanovi Matušekovi darčeky za peknú a pútavú besedu. Boli to napríklad tašky ozdobené erbmi a tričká.

Napokon sme si vypočuli pesničku Stádo / Waiting For The Rain (napísal ju Allan Mikušek a do angličtiny ju pretextovali Peter Dula a Mark Trail) a veľký hit Michala Tučného Poslední kovboj. Hudobníci za ne zožali mohutný potlesk a pochvalné pokriky.

Slobodymilovná hudba vynikajúco pristala k rozprávaniu o slobodymilovných tvoroch. V Knižnici Juraja Fándlyho sme sa s mamou ešte dlho zabavili pri príjemných debatách a cestou domov sme mali o čom rozmýšľať. Určite to platilo aj pre ostatných návštevníkov podujatia. Nie každý deň človek stretne vlčicu.

- Inzercia -

Pridať komentár

Zadajte svoj komentár!
Zadajte vaše meno

- Inzercia -
- Inzercia -

Ďalšie články