ISSN 1337-8481

Hrdinovia na Dukle nielen strieľali.

- Inzercia -
- Inzercia -
- Inzercia -

Ondrej Urban-Zväz vojakov SR – klub Sereď | Dátum 6. október bol od roku 1950 do roku 1993 známy ako Deň Československej ľudovej armády, kedy sa vo vojenských posádkach konali slávnostné nástupy, odovzdávali sa vyznamenania a čítali rozkazy o povýšení do vyšších vojenských hodností. Po vzniku Slovenskej republiky rozhodli poslanci Národnej rady SR (NR SR) o zaradení 6. októbra medzi pamätné dni Slovenskej republiky (SR) Zákonom číslo 241 z 20. októbra 1993 o štátnych sviatkoch, dňoch pracovného pokoja a pamätných dňoch. Do roku 2015 niesol tento pamätný deň názov Deň obetí Dukly. 24. novembra 2015 rozhodli poslanci NR SR o zmene jeho názvu na Deň hrdinov Karpatsko-duklianskej operácie.

Po vypuknutí Slovenského národného povstania 29. augusta 1944 súhlasilo sovietske vedenie s poskytnutím vojenskej pomoci. Organizátori Slovenského národného povstania plánovali, že dve východoslovenské divízie Slovenskej armády budú držať okolo 100 km frontu medzi nemeckými jednotkami v oblastiach severovýchodného Slovenska, zabezpečia Karpatské priesmyky do príchodu Červenej armády a umožnia jej rýchly postup na povstalecké územie. Veliteľ 1. ukrajinského frontu maršal Sovietskeho zväzu Ivan najprv 3. septembra navrhol pomôcť Východoslovenskému zboru vysadením 2. československej paradesantnej brigády. 4. septembra sa však dozvedel, že dve slovenské pešie divízie boli odzbrojené a front dostal rozkaz vykonať vojenskú operáciu s úlohou prekročiť Karpaty, vstúpiť na územie Slovenska a spojiť sa s povstalcami. Na prípravu operácie dostal veliteľ 1. ukrajinského iba 4 dni. V smere hlavného úderu Krosno – Dukla – Prešov mala útočiť sovietska 38. armáda pod velením generálplukovníka Kirilla Semionoviča Moskalenka zložená z 52., 101. a 67. streleckého zboru a posilnená 25. tankovým zborom, 1. gardovým jazdeckým zborom a 1. československým armádnym zborom pod velením brigádneho generála Jana Mikuláša Kratochvíla. Toho po ťažkých bojoch pri obciach Wrocanka, Bóbrka a Machnówka 9. septembra 1944, ktoré si vyžiadali najväčšie straty 1. československého armádneho zboru počas celej operácie – 611 mŕtvych, zranených a nezvestných príslušníkov zboru – nahradil brigádny generál Ludvík Svoboda. 38. armáda celkom disponovala 13 divíziami s 97 000 vojakmi, 1 700 delami a 110 tankami. Neskôr bola posilnená 4. gardovým tankovým zborom, 31. tankovým zborom a dvomi streleckými divíziami, čím sa jej sila zvýšila na 130 000 vojakov. Vzdialenosť 95 km do Prešova mala podľa plánu prekonať za 5 dní. Pomocnú ofenzívnu činnosť v smere Sanok – Prešov malo rozvíjať pravé krídlo 1. gardovej armády v podriadenosti 4. ukrajinského frontu generálplukovníka Petrova, ktorej velil generálplukovník Andrej Antonovič Grečko. Vojaci 1. gardovej armády vstúpili 21. septembra do Kalinova, ktorý sa stal prvou oslobodenou obcou na Slovensku. Proti útočiacim vojskám zaujala dobre vybudovanú obranu operačná skupina Heinrici pod velením generálplukovníka Gottharda Heinriciho, ktorú tvorila 1. tanková armáda zložená z XXIV. tankového zboru generála tankových vojsk Waltera K. Nehringa, XI. armádneho zboru generálporučíka Rudolf von Bünau a XXXXIX. horského zboru generála horských vojsk Carla von Le Suire a 1. kráľovská maďarská armáda pod velením generálplukovníka Bélu Miklósa (nemecká 100. a 101. divízia strelcov a XXXIX. horský zbor, maďarská 6., 7., 13., 16., 24. a 27. pešia divízia, 1. a 2. horská brigáda) brániaca Arpádovu líniu, vybudovanú od roku 1939. Spolu to bolo asi 100 000 nemeckých a maďarských vojakov. Dobre vybudovaná a hlboká obrana siahala až do hĺbky 50 km. Sovietske tankové jednotky sa dostali 23. septembra na vzdialenosť 1 km od duklianskeho priesmyku. 30. septembra 1944 prekročili jednotky 67. streleckého zboru generála I. S. Šmyga 38. armády československé hranice severozápadne od Duklianskeho priesmyku, ale prvá jednotka 1. československého armádneho zboru, prieskumná hliadka, vedená čatárom Rudolfom Nebeljakom, vstúpila na územie predmníchovskej Československej republiky v Duklianskom priesmyku až 6. októbra 1944. Útočné úsilie sovietskych a česko-slovenských vojsk bolo nesmierne, o čom svedčí ich čiastkový postup nepriechodným a tvrdo bráneným horským terénom. Pri tom zatlačili nepriateľa do hĺbky Východných Karpát a spôsobili mu značné straty na živej sile. Postup spomaľoval urputný odpor nepriateľa, ktorý takisto nebral ohľad na množstvo ľudských obetí a veľmi zlé jesenné počasie s hmlami a dažďom, meniacim terén na šmykľavé lepkavé blato. Neustála oblačnosť tiež znemožnila využitie sovietskej leteckej nadvlády. Nemecké jednotky opustili pohraničné pohorie a Dukliansky priesmyk 5. októbra a zaujali novú obrannú líniu 5 km južnejšie za obcou Nižný Komárnik. Sovietska ofenzíva pokračovala a 25. – 27. októbra sa medzi osadami Nižná Pisaná a Kapišová odohrala miniatúrna verzia tankovej bitky pri Kursku, keď sa stretli tanky 12. gardovej tankovej brigády a 8. tankovej divízie. Údolie potoka Kapišovka sa tak stalo známe ako Údolie smrti. 28. októbra 1944, keď bolo Slovenské národné povstanie potlačené, maršal Konev operáciu zastavil a väčšina sovietskych jednotiek prešla do dočasnej obrany. Cieľ operácie, mesto Prešov, zostalo vzdialené 50 km. Napriek tomu, že hlavný cieľ operácie – pomôcť Slovenskému národnému povstaniu priamo na povstaleckom území – nebol splnený, pri jej hodnotení treba vziať do úvahy fakt, že 38. armáda na seba viazala početné nemecké vojská, ktoré nemohli byť použité v boji proti povstalcom a ani v južnom Poľsku, čím pomohla vytvoriť podmienky pre úspech ofenzívy Červenej armády cez južné Poľsko smerom k rieke Odre a na Berlín v roku 1945. Bojová činnosť zväzkov obidvoch armád vo veľmi zúženom frontovom pásme vošla do československých vojenských dejín ako jedna z najťažších a najkrvavejších vojenských operácií uskutočňovaných na našom území. Medzi 8. septembrom a 28. októbrom utrpela 38. armáda straty 10 491 mŕtvych, 65 116 zranených, 1878 nezvestných a 14 zajatých, celkom straty činili 77 499 osôb. Celkové straty 1. gardovej armády dosiahli číslo 34 700 osôb, z toho 10 500 mŕtvych, 24 200 zranených a nezvestných. Celkové straty 1. československého armádneho zboru od 8. septembra do 6. októbra 1944 dosiahli podľa hlásenia štábu zboru 5318 osôb, z toho 932 mŕtvych, 3826 zranených a 560 nezvestných (zdroj Karpatsko-duklianska operácia – plány, realita, výsledky (1944-2004), Vojenský historický ústav, 2005). Na nemeckej strane sa celkové straty odhadujú na 52 000 osôb, z toho takmer 11 000 mŕtvych.

Krvavú daň si však Dukliansky priesmyk vyberal aj po skončení vojny. Ustupujúce nemecké vojská zanechali za sebou tisícky protipechotných a protitankových mín, ktoré spôsobovali, že celý región zostal veľmi nebezpečný. Likvidácia rozsiahlych a vysoko nebezpečných mínových polí začala okamžite po skončení bojov. Do konca roka 1945 bolo vyzdvihnutých okolo 69 000 a v roku 1946 viac ako 21 000 protitankových a protipechotných mín. Pritom zahynuli 7 vojaci a 13 boli zranení. V priebehu roka 1947 bolo zlikvidovaných 24 754 mín a 12 297 kusov inej munície. K hrdinom z Dukly patria aj ženijné jednotky zo Serede, ktoré zohrávali významnú úlohu pri plnení týchto úloh. Už po oslobodení v roku 1945 bol v Seredi dislokovaný ženijný prápor 9 v podriadenosti 9. pešej divízie s veliteľstvom v Nitre, po jeho premiestnení do Nového Mesta nad Váhom vzniklo v Seredi Stredisko ženijných čiat pechoty a tankového vojska 4 a v roku 1947 bol do Serede premiestnený ženijný prápor V/4 z Komárna. V roku 1949 bol v Seredi dislokovaný ženijný prápor 4 a Poddôstojnícka škola pri ženijnom pluku 4. Na základe nariadenia veliteľstva ženijného vojska 4. oblasti bola v tom istom roku v Seredi vytvorená jedna z odmínovacích skupín s tromi ženijnými čatami, ktorá pod velením poručíka Jána Husíka plnila úlohy v okolí Svidníka. Jej činnosť sa zameriavala na odmínovanie celého priestoru od štátnej hranice s Poľskom po Svidník v súvislosti s rozhodnutím vybudovať v Duklianskom priesmyku pamätník príslušníkom 1. čs. armádneho zboru v ZSSR, ktorí padli počas Karpatsko-duklianskej operácie pri oslobodzovaní Československa. Od roku 1950 bol v Seredi vytvorený 64. ženijný pluk pod velením podplukovníka Ľudovíta Hrušovského a v roku 1951 vzniklo Veliteľstvo odmínovacích prác (VOP), ktorého veliteľom sa stal štábny kapitán žen. Michal Kabaljuk zo 64. ženijného pluku. Odmínovacie práce prebiehali v štyroch smenách od 16. apríla do 31. mája, 1. júna do 30. júna, 1. júla do 31. júla a 1. augusta do 15. septembra 1951, v ktorých sa vystriedalo jedenásť odmínovacích rôt sformovaných zo ženijných jednotiek 1. a 2. vojenského okruhu, pričom 64. ženijný pluk Sereď vyčlenil od 1. júna do 30. júna jednu rotu v počte 138 príslušníkov pod velením poručíka žen. Jaroslava Roubala a od 1. augusta do 15. septembra 1951 jednu rotu v počte 135 príslušníkov, ktorej velil poručík žen. Jaroslav Hakl. V roku 1951 bola celkom odmínovaná plocha 757,71 ha, na ktorej sa nachádzalo 270 mínových polí a 7 251 mín. Na jar 1954 ženijná hliadka 64. ženijného pluku zneškodňovala protipechotné míny a inú ženijnú muníciu aj v priestore lesného hospodárstva v Šahách. Po stratách životov civilného obyvateľstva v okrese Bardejov, spôsobených protitankovými mínami boli na začiatku 60. rokov pri odmínovaní znova nasadené celé jednotky. V roku 1960 to bola 19 členná ženijná jednotka pod velením kapitána Jaroslava Weisa, v roku 1962 vyčleňovala 64. ženijná brigáda pod velením podplukovníka Josefa Broža, ktorá v Seredi vznikla reorganizáciou 64. ženijného pluku v roku 1956, odmínovaciu rotu pod velením kpt. Jaroslava Weisa, ktorá odmínovala 172,01 ha terénu, zneškodnila 154 protipechotných a protitankových mín, 3 425 kusov delostreleckej munície, 7 leteckých bômb, 165 ručných granátov a 32 650 kusov pechotnej munície, v roku 1963 vyčlenil 64. ženijná brigáda znova jednotku pod velením majora Hrdličku, ktorá spolu s čatami z 51. ženijnej brigády Litoměřice a 1. ženijnej brigády Pardubice zneškodnila 70 protipechotných a protitankových mín a 24 593 kusov inej munície z plochy 96,04 ha. V roku 1964 bola 64. ženijná brigáda v Seredi zrušená, takže odmínovania sa už zúčastnili iba ženijné roty 51. ženijnej brigády z Litoměříc a 1. ženijnej brigády z Pardubíc, v roku 1966 aj ženijná rotu 6. ženijného pluku z Rokytnice v Orlických horách, ktorý bol v roku 1967 premiestnený do Serede. Ženijné jednotky Československej ľudovej armády celkom v rokoch 1962 – 1966 vyčistili na východnom Slovensku celkom 1026,5 ha terénu, zneškodnili 745 protipechotných a protitankových mín a 133 358 kusov inej munície (zdroj Ján Štaigl – Účasť čs armády na odmínovaní Slovenska po druhej svetovej vojne, Vojenská história 3/2009). Od skončenia 2. svetovej vojny do roku 1960 si míny a iná nevybuchnutá munícia vyžiadala životy 78 ženistov a len v rokoch 1952 až 1962 usmrtila 289 a zranila 1771 civilných osôb (zdroj After the Battle č. 139 vydaný v roku 2008 vydavateľstvom Battle of Britain International Ltd., The Mews, Hobbs Cross House, Hobbs Cross, Old Harlow, Essex, England). Hrdinstvo ženijných pyrotechnikov pripomína plastika Ruky ženistu vo Vyšnom Komárniku od akademického sochára Vojtecha Löfflera, odhalená 8. októbra 1967.

elektromobil

  1. Chcela by som dat vediet ze moj otec narukoval do jednotky gen. Ludvika Svobodu a mam jeho original vojensku legitimaciu . Ale je to nepekne ze partizanov oznacila vlada Vladimira Meciara za zradcov naroda . Nezabudame

  2. Chcela by som dat vediet ze moj otec narukoval do jednotky gen. Ludvika Svobodu a mam jeho original vojensku legitimaciu . Ale je to nepekne ze partizanov oznacila vlada Vladimira Meciara za zradcov naroda . Nezabudame

  3. Pani Valeria, ak by ste súhlasili a poskytli mi podklady, môžeme príbeh Vášho otca počas vojny spracovať a zverejniť ho. Verím, že čím viac príbehov pripomenieme, tým väčšiu váhu to bude mať.

Pridať komentár

Zadajte svoj komentár!
Zadajte vaše meno

- Inzercia -

Ďalšie články

- Inzercia -
- Inzercia -