Prihlásiť sa Prihlásiť sa | Registrácia Nová registrácia
Rescue Online | Sereď Online | SOL archív | Reportér 24

Najhoršia je mlčiaca väčšina
Označenie inzercie
Sereď Online

ISSN 1337-8481   Dnes je 19. 5. 2019, meniny oslavuje: , zajtra
RSS Export článkov
Top panel
Vrazda novinára a jeho priatelky nesmie zostat zabudnuta
Označenie inzercie
Wifina - internetove pripojenie pre verejnost
Označenie inzercie
RubrikyRubriky
FOTO
Označenie inzercie
ŠKOLA DEMOKRACIE
Označenie inzercie
EXPEDICIA BALKAN 2014
Označenie inzercie
Sherlock Holmes
Označenie inzercie
Lekáreň
Údaje o lekárskej službe na dnešný deň nie sú dostupné.

Kino Nova
Múzeum Sereď
Farnosť Sereď
Označenie inzercie
Historické fotografie
Sereď
Označenie inzercie
Linky
Videá

Pred 30 rokmi opustili sovietske vojská Afganistan

Iveta TóthováDátum19. 02. 2019 11:02:11TémaIné
24

Ondrej Urban | V roku 1973 došlo v Afganistane po vojenskom prevrate k zrušeniu monarchie, ktorá v spojení s osobou Muhammada Záhir Šáha predstavovala jeden z mála štátotvorných, jednotiacich prvkov v krajine. Vojenský prevrat znamenal pre vývoj štátu ťažkú ranu. Novou hlavou štátu sa stal Muhammad Daúd, niekdajší ministerský predseda (1953–1963). Daud bol zvrhnutý ďalším vojenským prevratom, ktorý vykonali frakcie komunistickej strany, zjednotené pod názvom Národno-demokratická strana Afganistanu. 30. 4. 1978 došlo k zrušeniu Ústavy z roku 1977 a štát získal nové méno – Demokratická republika Afghanistan. Predsedom tzv. Revolučnej rady (prezidentom) Nur MuhamedTarakí, ministrom zahraničných vecí Hafizuláh Amin a viceprezidentom Babrak Karmal. V máji 1978 vznikla na území Pakistanu prvá základňa na prípravu ozbrojených skupín, ktoré by viedli bojovú činnosť na území Afganistanu. Ďalšie také centrá vznikli na území Iránu, Saudskej Arábie a Egypta. Hlavným zdrojom ozbrojených skupín fundamentalistov bol narastajúci počet utečencov z Afganistanu, ktorých počet na jeseň 1979 dosiahol niekoľko stotisíc ľudí. Nová komunistická vláda Afganistanu niekoľkokrát žiadala, aby Moskva poslala vojská na potlačenie rastúcich nepokojov. Sovietska vláda takéto prosby takmer rok odmietala. 14. septembra 1979 po ďalšom štátnom prevrate sústredil vo svojich rukách všetku moc v Afganistane Amín, využívajúci podporu západných tajných služieb. Na jeho príkaz bol zabitý Taraki (oficiálne bola jeho smrť „po chorobe“ oznámená až 10. októbra 1979), začala fyzická likvidácia nepohodlných politikov a vojakov, pričom počet obetí presiahol 50 000 osôb, čo viedlo k zosilneniu činnosti opozície. V decembri 1979 poslal predseda KGB Andropov Brežnevovi osobné memorandum, ktoré silne ovplyvnilo priebeh debát o tom, ako má Moskva odpovedať na rad varujúcich udalostí v Afganistane. Andropov charakterizoval vzniknutú situáciu ako „neželateľný obrat pre nás“, kritizoval masové represie Amina a „znepokojujúcu informáciu“, že Amin vedie nejaké tajné rozhovory, ktoré môžu viesť k „možnému politickému posunu na stranu Západu“. Podľa údajov KGB sa Amin od februára 1979 stretol 5 krát s J. Bruceom Amstutzom, ktorý plnil povinnosti veľvyslanca USA v Afganistane. Sovietske vedenie sa obávalo, že ak by sa USA podarilo dosadiť v Afganistane proamerickú vládu, pri hraniciach ZSSR by sa objavilo niekoľko ďalších amerických vojenských základní, čo bolo v situácii pokračujúcej studenej vojny neprípustné. Armádny generál Sergej Achromejev pri vstupe vojsk do Afganistanu takto bez diplomacie odpovedal zahraničným korešpondentom na otázku, čo budú robiť sovietski vojaci v Afganistane: „Ak nie my, prídu sem Američania“. Okrem toho sa v Iráne v septembri 1979 uskutočnila náboženská revolúcia. Štát prestal byť monarchiou na čele s proamerickým šachom Mohamedom Rezom, ale zmenil sa na teokratický moslimský štát, prvý svojho druhu. Vodcom iránskeho ľudu sa stal ajatoláh Chomejní. Táto udalosť vážne otriasla celým moslimským svetom. Obyvateľstvo stredoázijských republík Sovietskeho zväzu väčšinou vyznávalo islam a pozostávalo z Tadžikov, Turkménov a Uzbekov.  Za predpokladu, že osloboditeľské hnutie mudžahedínov bolo prepojené na islam a malo aktívnu podporu z Iránu, dalo sa predpokladať, že v prípade víťazstva náboženskej opozície v Afganistane môžu začať v susedných republikách Strednej Ázie nepokoje. Islamskí fundamentalisti čoraz častejšie vyhlasovali, že po dosiahnutí víťazstva chcú preniesť boj po „zelenou zástavou džihádu“ na územie sovietskych stredoázijských republík.  Okrem toho ZSSR na konci 70. rokov 20. storočia investoval do ekonomiky Afganistanu už niekoľko miliárd dolárov, ktoré nechcel stratiť. Pred vedením Sovietskeho zväzu stála dilema či stratiť Afganistan, alebo uskutočniť vojenský zásah. Opozícia kontrolovala už 92 percent územia Afganistanu a jej armáda mala 40 tisíc príslušníkov. A tak bolo 12. decembra 1979 na zasadaní Politbyra ÚV KSSZ „k situácii v A“  prijaté rozhodnutie o vyslaní vojsk do Afganistanu.

Už 5. júla 1979 bol do Kábulu vyslaný odriad špeciálnych síl „Zenit“ (približne 40 osôb), vytvorený zo príslušníkov KGB. Základnými úlohami odriadu bola organizácia ochrany a obrany sovietskeho veľvyslanectva, ochrana vedenia, poradenstvo, rekognoskácia Kábula.19. septembra 1979 do Kábulu prišla druhá skupina odriadu „Zenit“ v počte 14 osôb. V auguste vykonali dôstojníci 15. samostatnej brigády špeciálnych síl Turkestanského vojenského okruhu v Kábule rekognoskáciu rozmiestnenia odriadu špeciálnych síl v hlavnom meste Afganistanu. V septembri 1979 priletel v prestrojení za civilného odborníka do Kábulu veliteľ 103. vzdušnej výsadkovej divizie, velitelia jej útvarov a samostatných jednotiek na rekognoskáciu trás a obsadzovaných objektov. Na konci októbra priletela do Afganistanu v prestrojení za civilných odborníkov skupina dôstojníkov Vzdušných výsadkových síl (VVS) na čele so zástupcom veliteľa VVS generálporučíkom N. N. Gusovským. Cieľom cesty bola rekognoskácia vojenských objektov v Kábule a záznamenie sa trasami presunov vojsk v centre mesta. 7. júla 1979  bol lietadlami An-12 do Bagramu prepravený 1. vzdušný výsadkový prápor 111. vzdušného výsadkového pluku 105. vzdušnej výsadkovej divízie (miesto stálej dislokácie mesto Fergana). Príslušníci práporu boli zamaskovaní ako technický pomocný personál a boli určení na ochranu letiska. 9. – 10. decembra bol do Bagramu prepravený celý špeciálne sformovaný tzv. „moslimský“ 154. samostatný prápor špeciálnych síl GRU Generálneho štábu. 520 osôb, vybavenie a materiál odriadu bol dopravený lietadlami An-12. Všetku ťažkú techniku dopravili lietadlá An-22 Anteus. Operácia netrvala dlhšie ako 24 hodín.

Udalosti sa v decembri 1979 odvíjali rýchlo. 14. decembra prišla do Kábulu špeciálna skupina KGB „Hrom“. 17. decembra sa moslimský prápor, vytvorený z obyteľov sovietskych stredoázijských republík, presunul z Bagramu a rozmiestnil sa okolo Aminovej rezidencie — paláca Tadž-bek v Кábule. 23. decembra 1979 sa začala preprava Vitebskej vzdušnej výsadkovej divízie k sovietsko – afgánskym hraniciam. 24. decembra bola divízia vysadená v Bagrame. Niekoľko dní predtým sa snažil generálporučík Paputin, vyslaný do  Afganistanu, presvedčiť Amina, aby sa oficiálne obrátil na ZSSR so žiadosťou o vojenskú pomoc na základe dohody, uzatvorenej v decembri 1978 a vzdal sa funkcie v prospech Babraka Karmala. Babrak Karmal sa vrátil do Afganistanu z Prahy, kde ho Taraki vymenoval za veľvyslanca. On a traja bývalí ministri, ktorých tajne vyviezli z Afganistanu, netrpezlivo čakali, kedy Sovietsky zväz udrie a vráti im moc. S návrhom obrátiť sa na ZSSR so žiadosťou o pomoc Amin súhlasil, ale kategoricky odmietol odovzdať moc. A tak sovietska jednotka špeciálnych síl Alfa po prijatí signálu „Šturm-333“ na palác zaútočila a Amina zabila. Proti špeciálnym silám a výsadkárom stáli 3 motostrelecké a jeden tankový prápor afgánskej brigády ochrany v počte okolo 2500 osôb, pomer síl bol 1:4.  Bez ohľadu na úporný odpor bola budova dobytá za necelú hodinu. Prápor stratil 5 vojakov a 2 obrnené transportéry, straty mali aj špeciálne sily.  Do čela krajiny sa postavil  B. Karmal, ale obyvateľstvo ho, bez ohľadu na reformy a oslobodenie veľkého počtu uväznených, nepodporilo.

16. decembra bolo vydané nariadenie o vyňatí 40. armády z podriadenosti Turkestanského vojenského okruhu a zmobilizovaní jej poľného veliteľstva. Za veliteľa armády bol v súlade s operačným predurčením vymenovaný 1. zástupca veliteľa Turkestanského vojenského kruhu generálporučík J. V. Tucharinov, náčelníkom štábu generálmajor L. Zencov-Lobanov. Letectvo dvoch vojenských okruhov sa začalo premiestňovať na letiská v blízkosti hraníc. Preprava útvarov VVS (103. vvd a 345. gardový samostatný vzdušný výsadkový pluk) vyžadovala použitie 5 divízií (3. gardová, 6. gardová, 7, 12, 18. gardová) a 2 samostaných plukov (194 a 708) vojenského dopravného letectva

Začiatok prechodu štátnych hraníc stanovil minister obrany ZSSR na 25. decembra 1979 o 15:00 hod. moskovského času. Vstup sovietskych vojsk do Afganistanu sa mal uskutočniť dvomi smermi po osi Termez – Kábul – Gazni a Kuška – Herat – Kandahár s úlohou dislokovať vojská v životne najdôležitejších priestoroch, vytvoriť podmienky na stabilizáciu situácie v Afganistane. Do okamihu vstupu do Afganistanu bolo v rôznych vojenských okruhoch ZSSR rozvinutých okolo 100 útvarov a jednotiek, armádny komplet útvarov bojového a tylového zabezpečenia. Jednotky a útvary 40. armády –  motostrelecké divízie typu „B“, útvary armádneho kompletu boli zmobilizované pred 10–12 dňami, аle formovanie údernej výsadkovej brigády ešte iba končilo. Zo zálohy bolo v stredoázijských republikách a Kazachstane povolaných viac ako 50 000 osôb, z národného hospodárstva bolo prevzatých okolo 8 000 automobilov a iných druhov techniky. V Turkestanskom vojenskom okruhu bolo zmobilizované poľné veliteľstvo 40. vševojskovej armády, 5. gardová, 108., 58. motostrelecká dvízia, 353. armádna delostrelecká brigáda, 2. protilietadlová raketová brigáda, 56. gardová úderná výsadková brigáda, 45. ženijný pluk, 103. spojovací pluk, útvary bojového a tylového zabezpečenia. V Stredoázijskom vojenskom okruhu to bolo veliteľstvo 34. zmiešaného leteckého zboru, 860. samostatný a 186. motostrelecký pluk, začala mobilizácia 68. a 201. motostreleckej divízie ktoré mali po zmobilizovaní zostať v zálohe v priestore Kuška a Termez. Jediným kádrovým zväzkom v zostave armády bola 103. vzdušná-výsadková divízia.

Zmobilizované útvary však navonok málo pripomínali víťaznú Sovietsku armádu. Toto nebola demonštrácia sovietskej vojenskej sily. Vzhľad väčšiny povolaných vojakov nevzbudzoval zvláštny rešpekt. Zmobilizovaní otcovia mnohodetných uzbeckých a tadžických rodín ani trocha nepripomínali odvážnych vojakov, prichádzajúcich poskytnúť internacionálnu pomoc Afgáncom.  25. decembra o 12:00 moskovského času vydal štáb 40. armády rozkaz na prechod štátnej hranice o 15:00 hod. Sovietske vojská prekročili hraničnú rieku Amu Darja po dvoch pontonových mostoch v priestore mesta Termez a prvou sovietskou jednotkou, ktorá prekročila sovietsko-afgánske hranice bol 781. samostaný prieskumný prápor 108. gardovej motostreleckej divízie. Na afgánskom brehu sovietske vojská privítal Amínov starší brat Hafizullaha Amina – Abdalla Amin, ktorý zodpovedal za potlačenie opozície v severných provinciách krajiny. Dĺžka pochodu 108. msd bola 510 km. V noci z 27. na 28. decembra 1979 vstúpila do Afganistanu 5. gardová msd. Presúvala sa po osi Kuška – Herat – priesmyk Mir-Ali – Adraskan – Šindand, dlhej 270 km.

Súčasne so začiatkom presunu 108. msd na termezskom smere sa uskutočnil prelet výsadku a jeho vysadenie na letisku Kábul a  Bagram. Výsadok 103. gardovej vvd sa uskutočnil po pristáti lietadiel a začal 25. decembra o 18:05 v Bagrame a o 18:35 hod. v Kábule. Výsadok predsunutých odriadov nebol potrebný. Obidve letiská boli už pod kontrolou 345. samostatného vzdušného výsadkového pluku. Preprava osôb a bojovej techniky 103. vvd si vyžiadala 343 letov (z toho 66 letov An-22, 76 letov Il-76, 200 letov An-12). Do Kábulu a Bagramu bolo dopravených 7700 osôb, 894 kusov bojovej techniky a 1062 ton rôzneho nákladu.

V prvej etape (do februára 1980) 40. armáda chránila cesty, elektrocentrály, automobilové kolóny, nezapájajúc sa do stretov s oddielmi opozície. V januári 1980 zaujali útvary 40. armády kľúčové priestory Afganistanu a odzbrojili vzbúrené útvary pravidelnej afgánskej armády. V januári vstúpila do Afganistanu ešte jedna motostrelecká divízia a 2 samostatné pluky. Počet sovietskych vojsk dosiahol takmer 82 0000 osôb. Vtedy o svojej podpore afgánskeho hnutia odporu otvorene informoval Západ, Pakistan, Čína, väčšina arabských štátov aj Irán. 40. armáda zabezpečovala ochranu a nepretržitú činnosť letísk v Kábule, Bagrame. Kunduze, Mazar-e-Šarif, Dželalabade, Kandaháre, Šindande, Herate. Prvý veľký ozbrojený stret jednotiek OKSV (Obmedzený kontingent sovietskych vojsk) sa odohral počas vzbury delostreleckého pluku 20. afgánskej pechotnej divízie v meste Nahrin v provincii Baglán 10. – 11. januára 1980.

V druhej etape (marec 1980 - apríl 1985) bolo zrejmé, že vstup sovietskych vojsk neviedol k poklesu ozbrojeného odporu opozície. Časť dôstojníkov afgánskych ozbrojených síl si myslela, že keď sa v krajine nachádzajú sovietske vojská, celá zodpovednosť za osud revolúcie musí niesť Sovietsky zväz. 40. armáda sa zúčastňovala na rozsiahlej bojovej činnosti, napríklad ničila karavány, dopravujúce mudžahedínom zbrane z Pakistanu. V priebehu roka 1980 sa vzbúrenecké hnutie rozšírilo na 90% územia. V roku 1981 kontrolovala vláda iba 70 % z 290 obvodov а  v 74 obvodoch patrila moc poľným veliteľom islamskej opozície, medzi ktorými boli najznámejší Izmail Chan (Turan Izmail) (oblasť Herátu), Аhмад Šach Masud (Pandžšírska dolina), Sajd Ali Behešti (Chaziristan). V rokoch 1981–1983 dosiahol počet partizánskych formácií 45000.

Tretiu etapu (apríl 1985 - január 1987) charakterizoval prechod k podpore vládnych vojsk silami letectva, delostrelectva a ženistov. Bojová činnosť sa rozvinula prakticky na celom území Afganistanu.

Pred sovietskymi vojskami stála úloha likvidovať základne povstalcov. Jednotky špeciálnych síl súčasne uskutočnovali operácie s cieľom zničiť poľných veliteľov a karavány so zbraňami. Do priamych ozbrojených zrážok nemali sovietske vojská vstupovať. Napriek tomu bola v roku 1985 uskutočnená operácia na likvidáciu mudžahedínov v Kunarskom údolí s dĺžkou 170 km. Zvlášť veľký rozmach vo vojne získalo využívanie taktických vzdušných výsadkov.  V roku 1986 bolo v záujme zabezpečenia bojovej činnosti vysadených 21 575 výsadkárov.

V štvrtej etape (január 1987 – 15. februára 1989) prebiehala príprava na úplný odsun sovietskeho kontingentu. 9. februára 1988 bolo zverejnené vyhlásenie generálneho tajomníka ÚV KSSZ Michaila Gorbačova o odsune sovietkych vojsk z Afgánsklej demokratickej republiky.

Prijatie deklarácie revolučnej rady ADR „O národnom zmierení“ (3. januára 1987). Nezmieriteľná opozícia však odmietla spoluprácu a zmierenie s vládou Afganistanu. Uskutočnenie afgánsko – pakistanskych rozhovorov o otázkach regulovania vzťahov medzi obidvomi krajinami, ktoré viedli prostredníctvom D. Kordovesa – osobného predstaviteľa generálneho tajomníka OSN od roku 1982. Minister obrany ZSSR podpísal 7. apríla 1988 smernicu pre odsun vojsk. Od 16. mája začali vojská odchádzať Dželalabádu a 16. mája z Kábulu. Slávnostný odsun prvých sovietskych kolón (skončenie odsunu 15. februára 1989). V lete 1988 začali útvary armády opúšťať posádky.

Sovietska armáda oficiálne vstúpila do Afganistanu 25. decembra 1979 a jej odsun sa skončil 15. februára 1989.

Celkové nenávratné ľudské straty v Afganistane (zabití v boji, zosnulí po poranení a nemoci, zabití pri katastrofách, v dôsledku nehôd a nešťastí) - 14 453 osôb (niektoré zdroje uvádzajú počet 15 051 osôb), z toho:

• padli v boji  - 9511,

• zomreli na následky poranenia - 2386,

• zomreli na následky nemocí - 817,

• padli pri haváriách, katastrofách, nehodách, skončili život samovraždou - 1739.

Zostali nezvestní alebo padli do zajatia - 417 osôb, 119 z nich boli oslobodení, 97 sa vrátilo domov, 22 žije v iných krajinách. Celkové zdravotnícke straty v Afganistane dosiahli 469 685 osôb, z toho:

zranených, pohmoždených, traumatizovaných bolo 53 753, nemocných bolo 415 932 osôb.

Z toho 455 071 osôb sa vrátilo k jednotkám, 11 654 osôb bolo prepustených zo zdravotných dôvodov, 2960 osôb zomrelo(zahrnutí do počtu nenávratných strát). Z 11 654 prepustených zo zdravotných dôvodov zostalo 10 751 osôb invalidami.

 

Straty živej sily ОКSV (Ohraničeného kontingentu sovietskych vojsk v Afganistane) v jednotlivých rokoch dosiahli:

1979 — 86 osôb.

1980 — 1484 osôb.

1981 — 1298 osôb.

1982 — 1948 osôb.

1983 — 1446 osôb.

1984 — 2346 osôb.

1985 — 1868 osôb.

1986 — 1333 osôb.

1987 — 1215 osôb.

1988 — 759 osôb.

1989 — 53 osôb.

Americký vojenský analytik Lester W. Grau, autor knihy The Bear Went Overr the Mountain, je presvedčený že, bez ohľadu na omyly, ZSSR v Afganistane pôsobil dosť úspešne: operácia pri vstupe vojsk a nastolenie priateľskej miestnej vlády bolo vykonané prakticky dokonale (na rozdiel od USA, ktoré vstupovali do Vietnamskej vojny postupne, čo spôsobilo Američanom rôzne problémy. Brilatne bola uskutočnená zložitá operácia odsunu sovietskych vojsk, kedy 100 000 vojakov a dôstojníkov, 500 tankov, 4 000 diel a 16 000 automobilov opustilo územie Afganistanu bez strát. 

Podľa názoru Michaela Gressa, autora knihy The Soviet-Afghan War: How a Soperpower Fought and Lost), sovietska armáda bola nútená riešiť ťažšiu úlohu, ako Američania vo Vietname. Gress píše: „Afganistan je na území päťkrát väčšom ako Vietnam a Sovietsky zväz pritom použil štyrikrát menej vojsk, ako USA zasadili vo Vietname. Gress predpokladá, že základný rozdiel medzi sovietskymi a americkými vojskami spočíval v nasledovnom: „Sovietska armáda bola mimoriadne silná na strategickej úrovni a mimoriadne slabá na taktickej – americká armáda naopak prehrávala v stratégii a víťazila v taktike“. Podľa názoru Gressa bola Sovietska armáda pripravená na vedenie bojovej činnosti v podmienkach Európy a nebola vôbec vycvičená boj s partizánmi.  

Straty afgánskej strany v období od roku 1979 do roku 1989 sa podľa rôznych údajov pohybujú od 1 000 000 do 1 200 000 osôb.

Priemerný početný stav  OKSV dosiahol 81 800 (z toho 79 800 vojakov), z toho v útvaroch Pozemného vojska a VVS 61 800 osôb. Najvyšší početný stav ОКСВ  v roku 1985.) dosiahol 108 800 (106 000  vojakov), z toho v bojových útvaroch Pozemného vojska a VVS  - 73 600 osôb. Výzbroj tvorilo okolo 2 400 kusov obrnených vozidiel (600 tankov, 1500 BVP, 290 obrnených transportérov), 900 diel rôzneho kalibru, 500 vrtuľníkov a lietadiel. Okrem jednotiek a útvarov Sovietskej armády sa v ADR nachádzali samostatné jednotky pohraničných vojsk, KGB a MV ZSSR.

Vojenskou službou v Afganistane celkom prešlo približne 620 000 dôstojníkov, práporčíkov, poddôstojníkov a vojakov. Z toho 525 200 v zostave OKSV, 90 000 v zostave pohraničných vojsk

a iných formácií KGB, 5000 osôb z MV ZSSR.  

Straty techniky a výzbroje dosiahli: 118 lietadiel, 333 vrtuľníkov, 147 tankov, 1314 bojových vozidiel pechoty a obrnených transportérov, 433 diel a mínometov, 1138 rádiostaníc a veliteľsko-štábnych zariadení, 510 ženijných strojov, 11 3699 nákladných a cisternových automobilov.

Značné boli materiálne straty, čo sa negatívne prejavilo na ekonomike ZSSR. Známy je iba rozsah humanitárnej pomoci poskytnutej Afganistanu zo Sovietskeho zväzu od roku 1978 do roku 1990 - 8 mld. 48,6 mil. rubľov. Podľa prepočtu amerického žurnálu Mid-Eastern-Bulletin z apríla 1984 sovietska ekonomická pomoc Afganistanu bez nákladov na vedenie bojovej činnosti dosahovala ročne asi 1 mld. USD.

V roku 1987 sa v Afganistane začala uskutočňovať politika národného zmierenia, prijatá na pléne ÚV NDSA v decembri 1986. 30. novembra 1987 zmenilo afgánske národné zhromaždenie Loja Džirga názov štátu na Afgánsku republiku a prezidentom republiky sa stal Muhammad Nadžibuláh. V súlade s dohodami o politickom urovnaní situácie v Afganistane podpísanými ZSSR, USA, Afganistanom a Pakistanom v Ženeve bol odsun sovietskych vojsk z Afganistanu uskutočnený v priebehu 9 mesiacov od 15. mája 1988. Organizácia odsunu prebiehala pod neustávajúcim tlakom Nadžibuláha na sovietske vedenie s cieľom nedopustiť realizáciu jeho zámeru v plnom rozsahu, spomaliť tento proces a maximálne využiť zostávajúci čas na spôsobenie škôd opozícii. Aj sovietski predstavitelia predkladali návrhy na ponechanie 25% vojsk na ochranu komunikácií. Počas odsunu sovietske vojská odovzdávali pre afgánske ozbrojené sily trojmesačné zásoby munície, PHM, potravín. Zvláštne komisie podpisovali protokoly o odovzdaní a prevzatí. Celková hmotnosť zanechaných zásob dosiahla 85 063 ton. Okrem toho Sovietska armáda Afgánskym ozbrojeným silám zanechala:

• vyše 50 tankov Т-62;

• 65 kusov BVP-1;

• 277 kusov obrnených transportérov BTR a BRDM;

• vyše 80 kusov diel;

• 11 raketometov;

• 46 protilietadlových systémov;

• 12 bojových vozidiel ПТУР;

• 6 850 kusov ručných zbraní.

Prvú etapu odsunu vojsk v máji – auguste 1988 sa podarilo splniť bez vážnych komplikácií. Príprava na druhú etapu prebiehala v podmienkach aktivizácie činnosti Nadžibuláha na zdržanie procesu návratu OKSV do vlasti. Poradie odsunu vojsk a opatrenia na zabezpečenie ich bezpečnosti boli určené smernicou ministra obrany ZSSR. Proces riadili tri operačné skupiny na čele s maršálom S. F. Achromejevom v Moskve, armádnym generálom V. I. Varennikovom v Kábule a veliteľom Turkestanského vojenského okruhu generálplukovníkom Maximovom v Taškente. Odsun sa uskutočňoval po tých istých osiach, ktoré sa používali pri vstupe 40. armády v roku 1979: Kandahár – Šindand – Kuška a Kábul – priesmyk Salang – Termez.       

V momente podpisu Ženevských dohôd dosahoval počet sovietskych vojsk 103 000 osôb. Sovietske vojská boli rozmiestnené v 179 vojenských kasárňach. V zostave útvarov a jednotiek OKSV sa nachádzalo 4697 kusov obrnenej techniky (636 tankov, 1388 BVP, 2582 OT), 1595 delostreleckých systémov, 16 676 kusov automobilov, 168 lietadiel, 349 vrtuľníkov).

Skupiny mudžahedínov na území Afganistanu k 15. máju 1988 tvorili 4492 oddielov a 190 skupín, ktoré mali vo svojej zostave 160 580 vzbúrencov. Na začiatok odsunu sovietskych vojsk zareagovali ozbrojené formácie opozície silným ostreľovaním posádok a strážnych hliadok sovietskych vojsk.

Po 15. auguste 1988 zostali sovietske vojská iba v 6 provinciách Afganistanu (Kábul, Herát, Parvan, Samangan, Balch, Baglan), v počte 51 000 osôb.

Na začiatku novembra 1988 bol odsun sovietskych vojsk z Afganistanu pozastavený v súvislosti s rýchlou aktivizáciou útočnej činnosti dušmanov (mudžahedínov), často s hromadnými raketovým ostreľovaním Kábula. V druhej polovici novembra a v decembri 1988 sa situácia v Afganistane stabilizovala, ale odsun vojsk stále podliehal útokom zo strany mudžahedínov. Podľa informácií novín Washington Post, iba v tomto období zahynulo 523 sovietskych vojakov. 15. februára 1989 sa generálporučík B. Gromov stal podľa oficiálnej verzie posledným sovietskym vojakom, ktorý po Moste priateľstva prekročil hranice . Na území Afganistanu zostali sovietski vojaci, ktorých zajali mudžahedíni, ako aj jednotky pohraničníkov, prikrývajúce odsun vojsk, ktoré sa vrátili na územie ZSSR v druhej polovici 15. februára 1989.  Pohraničné vojská KGB ZSSR plnili úlohy ochrany sovietsko-afgánskej hranice samostatnými jednotkami na území Afganistanu do apríla 1989.   

 

Vo velení 40. vševojskovej armády sa vystriedali:

 

    Generálporučík Jurij Vladimírovič Tucharinov 25. decembra 1979 - 23. septembra 1980.

    Generálporučík Boris Ivanovič Tkač 23. septembra 1980 - 7. mája 1982.

    Generálporučík Viktor Fedorovič Jermakov 7. mája 1982 - 4. novembra 1983.

    Generálporučík Leonid Jestafjevič Generalov 4. novembra 1983 - 19. apríla 1985.

    Generálporučík Igor Nikolajevič Rodionov 19. apríla 1985 - 30. apríla 1986.

    Generálporučík Viktor Petrovič Dubynin 30. apríla 1986 - 1. júna 1987 г.

    Generálporučík Boris Vsevolodovič Gromov 1. júna 1987 - 15. februára 1989.

 

Ako hlavní vojenskí poradcovia v ozbrojených silách Afganistanu pôsobili:

 

    Generálporučík Lev Nikolajevič Gorelov (1975—1979)

    Generálplukovník Saltan Kekkezovič Magometov (1979—1980)

    Armádny generál Alexander Michajlovič Majorov (1980—1981)

    Armádny generál Michail Ivanovič Sorokin (1981—1984)

    Armádny generál Grigorij Ivanovič Salmanov (1984—1986)

    Generálplukovník Vladimír Andrejevič Vostrov (1986—1988)

    Generálplukovník Michail Michajlovič Sockov (1988—1989)

    Armádny generál Machmut Achmedovič Garejev (1989—1990)

    Generálplukovník Boris Petrovič Šein (1989—1990)

    Armádny generál Nokolaj Fjodorovič Gračov (1990—1991)

    Generálporučík Boris Sergejevič Perfilev (1991—1992)

 

Odsun vojsk 15. februára 1989 však neviedol v Afganistane k očakávanému mierovému procesu, ale naopak, povzbudil opozíciu k aktivizácii bojovej činnosti. Bezprostredne po ňom sa uskutočnili rozsiahle útočné operácie mudžahedínov pod Dželalabádom, Chostom, Kandahárom, Salangom. Vládne vojská tieto útoky úspešne odrazili a protútokmi dosiahli operačné postavenie, ktoré dokázali udržiavať ešte tri roky. Provládne sily v Afganistane v apríli 1992 stále disponovali značným počtom vojenskej techniky, vrátane 930 tankov, 550 BVP-1, 250 BRMD, 1100 BTR, viac ako 1000 kusov ťahaných diel, viac ako 1000 mínometov, 30 kusov lietadiel Mig-23, 80 kusov Su-17, Su-20, Su-22 a 80 kusov Mig-21. Prezident Nadžibuláh nebol zvrhnutý vojenskou silou, ktorú predstavovali mudžahedíni, ale rozpormi vnútri svojej vlastnej vlády po strate sovietskej finančnej pomoci. K pádu jeho režimu v roku 1992 viedla pasivita Afgánskej republiky pri vedení bojovej činnosti, podryvná činnosť opozície v afgánskej armáde, snahy riešiť situáciu silou, spájanie všetkého utrpenia v očiach obyvateľstva s Aprílovou revolúciou a, najmä, absencia reálnych opatrení na zlepšenie predovšetkým ekonomickej situácie v oblastiach pod kontrolou vlády.

B. B. Gromov o výsledkoch vojny píše:  „Sme hlboko presvedčení, že neexistujú dôkazy, potvrdzujúce že 40. armáda utrpela porážku... Sovietske vojská na konci roka 1979 bez prekážok vstúpili do krajiny, na rozdiel od Američanov vo Vietname splnili svoje úlohy a organizovane sa vrátili do vlasti. Ak za hlavného protivníka Obmedzeného kontingentu ozbrojené oddiely opozície, tak rozdiel medzi nami spočíva v tom, že 40. armáda robila, čo považovala za potrebné, ale dušmani iba to čo mohli. Pred 40. armádou stálo niekoľko základných úloh. V prvom rade sme museli poskytnúť pomoc vláde Afganistanu pri zvládaní vnútropolitickej situácie. Táto pomoc spočívala v zápase s ozbrojenými oddielmi opozície. Okrem toho mala prítomnosť značného kontingentu vojsk v Afganistane zabrániť agresii zvonka. Tieto úlohy splnili príslušníci 40. armády do bodky“.

Uznanie afgánskej vlády zo strany ZSSR v roku 1978 a následný sovietsky vpád do Afganistanu bol chybou a „afgánsky doteraz čaká ospravedlnenie“. Takto sa vyjadril veľvyslanec Afganistanu Abdul Kajum Kučaj v Štátnej dume na stretnutí s frakciou LDPR v stredu 18. júla 2018, oznamuje agentúra Novosti.

„Máme záujem na tom, aby sa naše vzťahy (s Ruskom) rozvíjali, aby sa predchádzajúce chyby neopakovali. Napríklad také chyby, ktoré sa stali v roku 1979… V roku 1978 (v Afganistane) sa dostali k vláde ľavicové, ktoré v podstate neboli ľavicové. Želali si jediné - moc. Uznajúc vládu Amina a Tarakiho urobil ZSSR svoju prvú chybu – a táto vláda nebola samostatná, ale bábková. Druhou chybopu bol vstup sovietskych vojsk, v jeho dôsledku padlo vyše dvoch miliónov Afgáncov a veľký počet sovietskych vojakov. Celá infraštruktúra krajiny bola zničená.  A náš ľud viedol to, čo nazývame veľkým džihádom“,  vyhlásil veľvyslanec.

 

V roku 1992 USA prerušujú dodávky zbraní afgánskej vláde a polovojenským skupinám. Afgánske ozbrojené skupiny vedú pouličné boje v Kábule, čím čiastočne ničia mesto. V priebehu niekoľkých nasledujúcich rokov sa Kábul zmenil na rozvaliny.

V októbri roku 1994 ovládli sily hnutia Taliban mesto Spin-Boldak na juhu krajiny, v novembri obsadili Kandahár. Od tejto chvíle začalo obsadzovanie veľkej časti Afganistanu Talibanom.

V roku 1995 zaútočil Taliban na severozápade a severovýchode od Kandahára, v septembri obsadil Herat a začal postupovať smerom na Kábul.

V apríli 1996 zobral mulah Muhammad Omar prikrývku proroka Mohameda z mešity Chirka Šarif v Kandaháre a prehlásil sa za „vodcu pravoverných“.  V septembri obsadili oddiely hnutia Taliban Kábul.  V auguste 1998 Talibanci obsadili Mazar-e-Šarif a zabili iránskych diplomatov. Ako odvetu Irán mobilizoval 200 000 vojakov a pripravoval vpád do Afganistanu. Prostredníctvom OSN bol konflikt zvládnutý. V auguste po výbuchoch veľvyslanectiev USA v Tanzánii a Keni, zorganizovaných Al Kajdou, zaútočili Američania raketami s plochou dráhou letu na jej výcvikové tábory v provincii Chost.

V roku 2000 obsadil Taliban mesto Talukan na severe krajiny a prevzali kontrolu na väčšinou Afganistanu. V septembri 2001 zabili bojovníci Al Kajdy vodcu Severnej aliancie Ahmada Šacha Masuda. O dva dni bojovníci Al Kajdy uniesli civilné lietadlá v USA a narazili s nimi do budov Svetového obchodného centra v New Yorku a Pentagonu vo Washingtone. 26. septembra bola v Afganistane vysadená skupina agentov CIA a USA začali vojnu proti Talibanu. 10. novembra 2001 obsadili americké a afgánske vojská mesto Mazar-e-Šarif, 11. novembra mestá Talukan a Bamian, 12. novembra Herat, 13. novembra Kábul, 14. novembra Džalalabád a 26. novembra Kunduz. V auguste 2002 uskutočnili Talibanci niekoľko útočných operácií v provinciách Kandahár a Chost, ktoré znamenajú začiatok odporu Talibanu proti vláde Hamida Karzaia. V decembri 2009 oznámil prezident USA Obama vyslanie dodatočných 30 000 vojakov. Oznámil tiež, že v júli 2011 začne odsun amerických vojsk z Afganistanu.

 

Michail Gorbačov poveril v premiéra ZSSR Nikolaja Ryžkova spracovaním správy o nákladoch na vedenie vojny v Afganistane v priebehu rokov 1984 – 1987. Nikolaj Rysžkov vo svojej správe uviedol, že celkové finančné výdaje ZSSR na vojnu v Afganistane neustále rástli: v roku 1984 dosiahli 1 mld. 578 mil., v roku 1985 - 2 mld. 623 mil., v roku 1986 - 3 mld. 650 mil., v roku 1987 - 5 mld. 374 mil. rubľov. Maršál Sergej Achromejev, bývalý náčelník Generálneho štábu Sovietskej armády, vypracoval úplnú štatistiku za 10 rokov vojny. Podľa jeho názoru výsledné číslo mohlo dosiahnuť 36,7 mld. Rubľov. Podľa americkej encyklopédie „Vojny na Strednom Východe“ vynakladal Sovietsky zväz na podporu kábulskej vlády ročne 800 mil. USD. Pritom výdavky na udržiavanie 40. armády a vedenie bojovej činnosti dosiahli od 3 do 8,2 mld. USD.

---

autor článku: pplk.v.v. Ondrej Urban


Komentáre k článku:

Komentovať môžu:
›REGISTROVANÍ MENOM‹
registrovaní nickom
všetci

Pre pridávanie komentárov k článkom sa prihláste. Ak nemáte prihlasovacie meno a heslo, zaregistrujte sa tu.

Direct real Norea - REALITY
Označenie inzercie
Optik MORVAY
Označenie inzercie
Papiernictvo Kizze
Označenie inzercie
Begam Trnava
Označenie inzercie
Usporne vykurovanie
Označenie inzercie
LED ARENA
Označenie inzercie
Autopožičovňa Sereď
Označenie inzercie
Bezpecne mesto
Označenie inzercie
Na Expediciu - cestovateľský portál
Označenie inzercie
TPX-NET
Označenie inzercie
Zdravotnicke pomocky Nitra
Označenie inzercie
Hrady a zamky
Označenie inzercie
Ericsoft
Označenie inzercie
TransSibírska magistrála - Cestovateľská relácia
Označenie inzercie
Sereď, Slovensko
Jasno
15°
C
72%
Východ 10 km/h
07:02
18:10

Štv

B

23°/12°

Pia

B

22°/9°

Sob

B

22°/9°

Vyhľadávanie
Posledné komentáre
KomentárPre nazor Pred 47 minútami:
V Seredi je to tak
Komentárvšak sme Pred 50 minútami:
"góly strelené do vlastnej bránky v podobe zničených národných parkov sa nezmazateľne zapisujú na tvári Zeme"
KomentárPre Lexa Pred 51 minútami:
AKTUÁLNE: Dopravná nehoda na Čepeňskej ulici v Seredi
KomentárPre Seredan Pred 55 minútami:
"Mali sme pochovať svojich padlých, ale namiesto toho ich vykopávame a ženieme do ďalších bojov."
KomentárMudrlant Pred 16 hodinami:
Slobodu na internete obmedzia. A budú na to mať zrozumitelne pomenované dôvody.
Komentárpre Marcela Včera:
5.zasadnutie Obecného zastupiteľstva - dňa 02. mája 2019 o 17:00 hod.
KomentárKlačanovci Včera:
Seredskí taekwondisti reprezentovali v Chorvátsku
Komentármarika Včera:
Súd rozhodol: Holička sa za nepravdivé výroky musí verejne ospravedlniť Jurčagovi!
Komentárpre klof Predvčerom:
Políciou zadržaný Marek G. zostáva vo väzbe
KomentárJozef 16-05-2019 14:44:59:
Hľadáme stratenú fenku Ritu
Komentárpre Marek b. 15-05-2019 10:12:11:
PRÁVE TERAZ: Zásah kukláčov v centre mesta - AKTUALIZOVANÉ
KomentárPre slovenčina moja 14-05-2019 16:09:07:
Mimoriadne: Dvojica z prípadu Jána Kuciaka bola obvinená za úkladnú vraždu podnikateľa
KomentárBack To The Future 14-05-2019 13:26:07:
Seredskí hasiči zasahovali pri nehode. Vodič narazil do steny.
Komentárkua, 14-05-2019 12:41:08:
Policajti zadržali Luciu, ktorá mala v Piešťanoch predávať drogy

Na Expediciu - cestovateľský portál
Označenie inzercie
TPX-NET
Označenie inzercie
Zdravotnicke pomocky Nitra
Označenie inzercie
Hrady a zamky
Označenie inzercie
Ericsoft
Označenie inzercie
TransSibírska magistrála - Cestovateľská relácia
Označenie inzercie
Bottom panel

© SeredOnLine.sk všetky práva vyhradené. Obsah novín je chránený autorským zákonom č. 618/2003 Z.z. a medzinárodným právom.
Prepis , šírenie, či ďalšie kopírovanie tohto obsahu alebo jeho časti, a to akýmkoľvek spôsobom je bez predchádzajúceho súhlasu vydavateľa alebo autora článku zakázané.
Design: © Mgr. Matej Fraňo Logo a názov novín: © Miloš Majko
Noviny sú aktualizované priebežne.
Články uverejnené na SeredOnLine.sk neprechádzajú jazykovou korektúrou.
Redakcia a vydavateľ novín nezodpovedá za obsah autorov jednotlivých príspevkov. Redakcia a vydavateľ nenesie prípadné právne následky za názory autorov príspevkov a príspevky v diskusiách uverejnených v novinách.

Webdesign